R
MESACNÉ CNOSTI
V
AUGUST

Cnost: Tichost a pokora srdca.

Patrón: Apostol, sv. Bartolomej.

Text: Ucte sa odo mna, lebo som tichy a pokorny srdcom. (Mt 11:29)

DUCHOVNÉ CÍTANIE

I. POVAHA POKORY A TICHOSTI

Odvtedy, co had naviedol nasich prvych rodicov na cestu pychy podvodnym príslubom "Budete ako Boh" (Gen 3:5), clovek napriek krutému podvodu, ktory bol odpovedou na jeho svätokrádeznú domyslavost, zostáva nakloneny dat sa na miesto Boha. Slepy vzhladom na to, cím je, neprestajne sa snazí uchvátit vlastnosti bozstva.

Boh je sám v sebe nezmernym oceánom vsetkej dokonalosti, najvyssej krásy, najvyssej dobroty, najväcsieho majestátu, najväcsieho dobra.On je pociatkom vsetkého dobra i cielom vsetkého. On je jediné a nutné Bytie, ktorému vsetko mimo neho dlhuje svoje jestvovanie. On je najvyssí Pán a Majster vsetkého. Jedine jemu patrí sláva, majestát a nezávislost. Prehovoril a vsetko prislo do stavu jestvovania, nicota sa stala produktívnou. Keby znovu prehovoril, vsetko by prestalo existovat. Preto aj tie najobdivuhodnejsie z jeho stvorení sú len ako tien pred jeho pohladom, troskou prachu, ktorá môze zmiznút dychom jeho úst, kedze, ako to hovorí Bossuet, za svoj základ má iba nicotu. "Vsetky národy sú pred ním ako nic." (Iz 40:17) V Bozom pohlade vsetky národy, akoby ani neboli.

Nuz pycha sa pokúsa zmocnit sa prívlastkou bozstva. Namiesto toho, aby vzdala Bohu slávu za dary, ktoré od neho prijala, prikryva sa nimi a predstavuje sa, akoby ich mala sama od seba. Pycha teda predstiera, ze je sama v sebe dôvodom svojho bytia ako Boh. Chce ako Boh byt prvou prícinou, stvárnovat svoj vlastny zivot, byt architektom svojho vlastného stastia a pritom zabúda, ze jej bytie a zivot, sily a schopnosti by boli úplne bezmocné, keby ich Boh neudrzoval. A konecne, co je najväcsím znásilením a dôsledkom ostatnych, chce byt ako Boh poslednym cielom a tak pracuje pre seba a vymáha si úctu vsetkych ostatnych stvorení. Pycha je preto podvodom, nespravodlivostou, neporiadkom a práve preto Boh nemôze urobit nic iné, nez ju rozdrtit.

Nech by Boh zakúsal akúkolvek rozkos pri rozdávaní svojich pozehnaní, nemôze nimi zahrnat pysného cloveka, ktory ich tak odporne zneuzíva. Boh nemôze nez vzdialit sa od pysného cloveka. V tomto zmysle treba rozumiet tieto slová Vsemohúceho: "Svoju slávu inému nedám." (Iz 42:8) Udelím svojim stvoreniam vsetky dary prírody a milosti, ale svoju slávu, ktorú mám ako prícina a ciel vsetkych vecí nemôzem prepustit nikomu, ani s nikym to nemôzem zdielat. Keby to Boh urobil, znamenalo by to pre neho popriet seba samého. V tomto to je, preco pycha od nás odhána Boha a zatvára nám zdroj vsetkého dobra.

Pokora vsak sa snazí popriet práve tieto sklony, práve túto nezriadenú domyslavost pychy.

Preto pokoru môzeme definovat ako cnost, prostredníctvom ktorej clovek preniknuty oprávnenym vedomím svojej vlastnej nicoty, naplneny detinskym respektom a báznou Bozou, potláca v sebe vsetky nezriadené túzby vynimocnosti a velkosti a pohruzuje sa do svojej vlastnej nízkosti.

Zoberme si tieto tri základné body z tejto definície a pridajme k nim zopár myslienok, ktoré treba povedat ohladom podstaty pokory.

1) Jej základ, alebo poznanie, ktoré clovek má o svojej vlastnej nicote. 2) Cit, ci pohnútka, ktorá ju inspiruje, - alebo Bozia bázen. 3) Nálezity úkon tejto cnosti, - alebo potlacenie kazdej nezriadenej túzby po velkosti alebo vynimocnosti.

Základ pokory

Najprv, základom pokory je poznannie nasej vlastnej úbohosti. Sv. Tomás vysvetluje, ze nasa úbohost je dvojaká: Máme v sebe úbohost nasej nicoty a úbohost hriechu. Sme len úbohé stvorenia, a sme hriesne stvorenia. "Co más, co si nedostal?" (1 Kor 4:7) Co máme, co by nebolo Bozím darom? Bossuet hovorí: "Nasím kapitálom je nicota a nasim ziskom hriech. Toto je pociatocny stav násho penazného úctu a celého násho majetku."

Pokorny clovek poznáva a uznáva svoju úbohost. Ale toto poznanie netvorí este pokoru. Je len prípravou na nu, condition sine qua non cnosti, je jej neodmyslitelnou podmienkou. Bez tohto poznania je pokora vlastne nemozná, lebo je nutné, aby clovek poznal sám seba a tak pochopil aká neopodstatnená a neospravedlnitelná je domyslavost pychy. Ale toto poznanie môze velmi dobre jestvovat spolu s najkriklavejsou pychou, ako je to v prípade tych, ktorí, donútení ocividnostou uznat svoje nizsie postavenie, sú podrázdení a búria sa v hlbokom rozrusení.

Pokorny clovek nielenze uznáva svoju nízkost, svoju vlastnú nehodnost, ale podobne velkodusne oboje prijíma, spolu so vsetkymi dôsledkami, ktoré z nich vyplyvajú. Uznávam, ze som len vinné nic. Nezasluhujem si preto nic iné iba pohrdanie, ktoré velkodusne prijímam. Sv. Alfonz preto, s niektorymi inymi, rozlisuje pokoru mysle alebo ducha a pokoru srdca. Prvá pozostáva v poznaní nasej vlastnej nicoty a tá druhá pozostáva v prijatí tejto nicoty ako skutocnosti. Nuz pokora spocíva podstatne v srdci, ci vôli. "Ucte sa odo mna, lebo som tichy a pokorny srdcom." (Mt 11:29) (Aqu. 2,2,111,6)

Znamená to povedat, ze pokora by nás zdrzovala uznat Bozie dary v nás, tak dary prirodzeného poriadku ako aj nadprirodzeného? Vôbec nie. Sv. Terézia nám kdesi vo svojich spisoch hovorí, ze nikdy sa nepodujmeme na velkú vec pre Boha, ak neuznáme, ze sme od neho dostali velké dary. Pokora nás predovsetkym robí bdelymi pred akymkolvek zvelicovaním v tejto zálezitosti, lebo vsetku cest a slávu oddáva Bohu, pamätajúc, ze jedine on je zdrojom vsetkého dobra a ze vsetko, co máme a vsetko, co sme je darom jeho slobody a stedrosti. To je zmysel aj iného vyrazu sv. Terézie: "Pokora je pravda."

Motív pokory

Dalej, co je motívom, ktory dáva clovekovi uznat a prijat svoje nizsie postavenie v tejto veci a drzat sa svojho vlastného miesta napriek onym mocnym sklonom, ktoré ho nabádajú vyhladávat svoju vlastnú vynimocnost, svoju vlastnú vznesenost a vsetko?

Je to respekt a bázen pred Bohom.

Sv. Tomás to vyslovne ucí: "Dôvod na brzdenie domyslavej nádeje, - co nálezí k pokore, - hlavny dôvod pre potlacenie domyslavej nádeje je zalozeny na bozskej úcte, z ktorej vyplyva, ze clovek si nemá pripisovat viac, nez co mu patrí podla pozície, na ktorú ho Boh postavil. Preto pokora, zdá sa, sa na prvom mieste vztahuje na podriadenost cloveka Bohu. Z tohto dôvodu Augustín pripisuje pokoru, ktorou rozumie chudobu ducha, daru bázne, ktorym clovek uctieva Boha." (2, 2, qu. 111, 2-3). A este lepsie: "Pokora má podstatne do cinenia s chutou a to natolko, nakolko clovek brzdí svoje chútky nezriadene túzit po velkych veciach. Avsak jej úloha je v poznávacej schopnosti, v tom, ze sa nemáme pokladat za viac, nez co sme. Princípom a pôvodom obidvoch tychto vecí je úcta, ktorú dlhujeme Bohu." (2, 2, qu. 111,6)

Jestvuje vsak úcta otroka, ktorú v podriadení drzí strach z trestu. Potom je tu úcta sluhu, u ktorého strach este vzdy prevláda, hoci tento strach obsahuje prvok ocenenia a lásky k majstrovi. A konecne, je tu synovsky respekt, ktory je úctou dietata, ktoré sa nicoho viac nebojí ako zarmútit otca. Pri tejto synovskej úcte prevláda láska, hoci nie vsetok strach je úplne potlaceny. Môzeme hned chápat, ze pokora bude o to dokonalejsia a velkodusnejsia, cím viac bude inspirovaná láskou a bude ovocím synovskej bázne. Cím clovek viac miluje Boha, tym viac sa bude obávat vziat mu co i najmensiu cast slávy násilenstvom pychy, a tym viac si bude priat, aby Bozia velkolepá vznesenost, jediny princíp a najvyssí ciel vsetkého, vsade ziarila tym, ze sa pohrúzi do svojej vlastnej nicoty. "Nie nás, Pane, nie nás, ale svoje meno osláv." (Z 115:1) To je to, co hovorieval sv. Ján od Kríza: "Pane, nech trpím a som pohrdany pre teba."

Úkon pokory

A konecne prichádzame k úkonu, ktory nálezí k cnosti pokory. Je to úkon potlacenia. Clovek, na jednej strane osvieteny ohladom svojej vlastnej nicoty a na druhej strane ohladom vznesenosti a velkosti Bozej a preniknuty úctou k jeho Bozskému majestátu, potlacuje v sebe vsetky nezriadené túzby povysovania sa. "Nálezí k pokore, aby sa clovek varoval stavat sa na miesto, ktoré ho prevysuje." (2, 2, qu. 111,2). Ako môze clovek praktizovat toto potlácanie? Tym, ze sa opät ponorí do svojej nicoty, z ktorej by ju pycha rada vytiahla von. "Pokora, nakolko je cnostou, - hovorí sv. Tomás, - prenása poznanie chvályhodného sebaponízenia na najnizsie miesto." (2, 2, qu 111,1-2) Som bohaty a mocny, hovorí pycha, preto mi nálezí chvála a sláva. Si len prach a popol, odpovedá pokora, patrí ti pohrdanie vsetkych stvorení.

Prv, nez budeme pokracovat, je treba nieco vysvetlit. Ak by úkon pokory bo podstatne a vzdy úkonom potlacenia, znamenalo by to, ze táto cnost je nemozná a nemala by dôvod jestvovat, iba ak u tych, ktorí sú zasiahnutí pychou. A cím viac by clovek zvítazil nad pychou, tym menej by mala dôvod starat sa o nu a tym menej by mohol praktizovat túto cnost. Nesmieme preto znásilnovat slová sv. Tomása. Úlohou pokory je udrzovat cloveka v pravde a na svojom mieste, alebo potlacením sa k tomu vrátit, ak to clovek chce zanechat následkom domyslavosti pychy.

Pycha vsak, ktorá je pociatkom kazdého hriechu, je tiez aj prvym ovocím hriechu. Nuz z toho vyplyva, ze úkon pokory je obycajne úkonom potlacenia, pretoze, kedze vsetci sme obetami hriechu, sme viac alebo menej nakazení pychou. Avsak ako je lepsie predíst zlu, ako ho naprávat, a zabránit vypuknutiu vzbúry je lepsie, nez ju potom potlácat, tak clovek, ktory je preniknuty pocitom svojej vlastnej nízkosti a má v sebe hlbokú úctu pre bozsky Majestát, nie je ani len pokúsany zodvihnút pysne svoju hlavu, ale myslí len na to, ako by sa pochoval do hlbky svojej nicoty. A tak je dokonalejsie pokorny a viac sa páci Bohu.

Pokora a túzba po vybornosti

Poznamenajme hned na pociatku, ze pokora nepotláca kazdú túzbu po vybornosti, ale len nezriadenú túzbu. Snazit sa dospiet k cnosti a dokonalosti s Bozou pomocou a oslavovat Boha nie je v protive s pokorou. Naopak, je to celkom v súlade s Bozou vôlou. "Majme velké túzby," hovorievala sv. Terézia, "a krok za krokom prídeme tam, kde svätci dosli." Zelat si velké veci na slávu Boziu s Bozou pomocou a aby sme splnili jeho vôlu nie je v ziadnom prípade proti pokore. Tak konali velké duse. Toto je naozaj velkost duse, a naopak, toto obdivuhodne súladí s tou najúprimnejsou a najhlbsou pokorou. Zivym dôkazom toho je sv. Vincent z Pauly ako aj vsetci ostatní svätí, ktorí, vôbec si nedôverujúc a spoliehajúc sa jedine na Boziu pomoc, podujali sa a vykonali tie najobdivuhodnejsie diela.

Na druhej strane odmietnut robit nieco a oddat sa necinnosti na základe svojej vlastnej bezmocnosti a úbohosti tiez nie je pokora. Je to zbabelost a úzkoprsost duse. Treba sa tiez mat na pozore pokladat za pokoru znechutenie, ktorému sa oddávajú niektoré duse po svojich chybách. Keby sa tieto duse nechali osvietit Bohom a mali opravdivé poznanie svojej vlastnej úbohosti a bezmocnosti, neboli by vôbec prekvapené zo svojich chyb, ale pochopili by, ze sa môzu spoliehat jedine na Boha. Znechutenie, ako to ucí sv. Alfonz, vyviera z pychy, ktorá by vsetko robila pre seba, a ked je neúspesná, oddáva sa znechuteniu.

Pokorou, ako sme povedali, clovek potláca domyslavovst pychy tym, ze sa pochováva do svojej vlastnej nízkosti. To vsak neznamená, ze clovek sa ponizuje, ci schádza pod alebo nizsie ako je, lebo niet nic pod alebo nizsie ako je nicota a hriech. Len Bozí Syn sa mohol ponízit, lebo je Majstrom a stal sa sluhom. Prisiel z neba k nám smrtelníkom, aby zobral na seba nasu úbohu ludskú prirodzenost. Hoci je Boh, stal sa clovekom. Jezis Kristus sa preto nielen ponízil, ale "eauton ekenwsen - vyprázdnil, zriekol sa seba samého," ako to hovorí apostol Pavol: "Zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenost sluhu, stal sa podobny ludom; a podla vonkajsieho zjavu bol pokladany za cloveka." (Flp 2:7) Ale ak sa clovek pochová do svojej vlastnej nízkosti, len sa stavia na svoje vlastné miesto a je tam, kde patrí. Tu opät platí, ze pokora je pravda.

Avsak hoci clovek nemôze zíst nizsie nez cím je, kedze je iba nicotou a hriesnikom, predsa môze v sebe umensit Boziu prácu. To sa stáva, hovorí sv. Tomás, ked clovek neuvedomujúc si dôstojnost svojej prirodzenosti ako ju prijal od Boha, nechce viac poslúchat zákon svojho rozumu, ale dovolí, aby ho zviedli hrubé pudy zvierata, ktoré sú v nom. "Hlúpy som bol a nechápavy a pred tebou som bol ako dobytca." (Z 73:22) Ak sa clovek takto správa nielenze nepraktizuje cnost pokory, ale zneuctuje sa a degraduje. Zatialco prehlasuje svoju vlastnú nicotu a úbohost, clovek má respektovat a ctit si Bozie dary, ktoré má v sebe. A o to viac má respektovat a snazit sa, aby aj iní respektovali to, co Boh dal do vlastníctva len jemu. Tak napríklad predstaveny by si zaslúzil pokarhanie, ak by autoritu, ktorej je nositelom, nechal pod zámienkou pokory umensit alebo nou pohrdat.

Dalej, ak pokora má byt úprimná a pôvodná, má byt predovsetkym v srdci a nielen v slovách a vonkajsích prejavoch. Opravdivo pokorny clovek, preniknuty zivym pocitom svojej vlastnej nicoty vie, ze nemá právo na ziadne vyhody, ohlady a ze byt zabudnutym a pohrdanym je vsetko, co nálezí hriesnej nicote. Riadí svoje správanie podla svojho presvedcenia a nesnazí sa uprednostnovat, nespráva sa tak, aby na seba upútal pozornost, nesnazí sa dosiahnut prvé miesta intrigami. Jeho jedinou túzbou je zostat v tieni, byt nepovsimnutym. "Miluj byt nepoznany a pokladany za nic."

Hoci sa stane, ze sa clovek u inych stretne s pohrdaním, nezacne sa proti tomu búrit, ale potlací kazdy pocit hnevu tichostou, o com budeme neskôr hovorit, a zostane spokojny a vyrovnany a prijíma to, ze sa s ním jedná, ako si to zasluhuje. Zo svojej strany si nemyslí, ze má právo zatracovat niekoho, alebo niekym pohrdat. Akym právom nakoniec by nicota a hriesnik mohol takto robit?

Zatialco pokorny clovek nechce v sebe vidiet nic iné ako svoju nehodnost, na druhej strane sa tesí, ked vidí Boziu prácu v inych a ked im môze preukázat svoje uznanie a úctu. A preto nikdy nie je pokúsany uprednostnovat sa pred inymi. Tak sa svätí pokladali za vyvrhelov sveta a kazdy z nich prehlasoval, ze je najhorsí a najúbohejsí. Toto bolo aj presvedcenie ich srdc, presvedcenie, ktoré vyzarovalo z celého ich zivota, z ich slov, pohladov, z ich jednania, by i z tych najmensích úkonov. Vsetko okolo nich vydychovalo rozkosnú cudnost a hlboké pohrdanie sebou.

Jestvujú vsak ludia, ktorí sa snazia zakryt svoju vykrystalizovanú pychu plástom pokory. Poziciavajú si vonkajsie prejavy tejto cnosti a idú az tak daleko, ze sa umensujú, ale s tajnou a hriesnou túzbou o to istejsie získat si ocenenie a obdiv u inych. Sv. Augustín hovorí, ze toto je najdrzejsie úsilie, lebo hladá svetlo slávy, ktoré svieti iba na lem cnosti.

"Pokora, nakolko je cnostou," - píse sv. Tomás, - "dáva vedomie chvályhodného sebaponízenia na posledné miesto. Toto sa vsak niekedy robí len pre vonkajsí prejav a dôvod. Toto je vsak falosná pokora, o ktorej Augustín hovorí v jednom z listov, ze je to tazká pycha, lebo takto spekulovat, by znamenalo vyhladávat velkolepost slávy. Ale niekedy sa to robí vnútornou pohnútkou duse a vtedy sa správne hovorí, ze pokora sa pocíta za cnost, lebo cnost nespocíva vo vonkajskovosti, ale predovsetkym vo vnútornom rozhodnutí mysle." (2,2,161,1-2)

Co sa tyka stupnov pokory, je jasné, ze môze byt rozlicne opísané podla toho, ako z akého hladiska sa na nu pozeráme.

Sv. Benedikt vypocítavá vo svojich pravidlách 12 stupnov. Podla tohto velkého svätca prvy stupen pozostáva v tom, ze clovek vzdy vyzerá pokornym a má sklopené oci. Druhy znamená málo hovorit a povedat len to, co musí povedat, bez toho, aby zvysoval hlas. Tretí, nesmiat sa nekontrolovane alebo bez dôvodu. Stvrty, byt ticho, dokial cloveka poziadajú, aby hovoril. Piaty, zachovávat vsetko, co spolocné klástorné pravidlá vyzadujú. Siesty, povazovat sa a prehlasovat, ze si zasluhujeme pohrdanie viac ako ostatní. Siedmy, uznat a verit, ze som úplne nehodny a na nic schopny. Ôsmy, otvorene sa priznat k svojim chybám. Deviaty, trpezlivo prijat z poslusnosti najtazsie a najodpornejsie veci. Desiaty, poslusne sa podriadit predstavenému. Jedenásty, nemat zálubu v konaní podla vlastnej vôle. Dvanásty, mat bázen pred Bohom a mat na mysli vsetko, co prikazuje. (Pravidlá sv. Benedikta, kap. 7.)

Sv. Tomás, bez toho, aby potvrdil, ze prax dokonalej pokory sa vyvíja podla tychto dvanástich stupnov a v poradí ako sú naznacené, ukazuje nám, ze sv. Benedikt nie bez dôvodu vyclenil vsetky tieto detaily. (2,2,161,6)

Sv. Anzelm zase ucí (Lib. de simil. cap. 99n), ze prvy stupen pokory pozostáva v poznaní, ze som hodny opovrhnutia. Druhy v nariekaní nad touto nehodnostou. Tretí, ze to clovek slobodne pripústa. Stvrty, ze clovek je sám o tom presvedceny a chce, aby to iní verili. Piaty, v pokojnom znásaní, ked to druhí hovoria. Siesty, v trpezlivom znásaní, ked so mnou jednajú s opovrhnutím. Siedmy, mat zálubu v tom, ked sa so mnou tak jedná. (l.c.)

Rodrigez spolu so sv. Bonaventúrom, ktorého názor prijíma, naznacuje tri stupne pokory. Podla neho prvym stupnom je mat nízku mienku o sebe, mienku zalozenú na opravdivom poznaní seba samého. Druhy stupen pozostáva v ochote byt opovrhovany, podla slov sv. Bonaventúru: "Chci byt nepoznany a povazovany za nic." (Process. de vita Relig., c. 22) V tomto druhom stupni Rodrigez vyclenuje styri stupne alebo kroky: 1. Netúzit po poctách a ocenách ludí, ale radsej utekat od vsetkého, co smeruje k poctám a sláve. 2. Trpezlivo znásat pohrdavé jednanie od inych ludí. 3. Nebyt rád, alebo mat zalúbenie, ked nás ludia chvália alebo vysoko o nás zmyslajú. 4. Zelat si byt znevazovany alebo pokladany za málo alebo nic pred ludmi a radovat sa v ponízeniach, protivenstvách a urázkach. A konecne tretí stupen pokory, ked clovek je zahrnuty velkymi cnostami a darmi od Boha a stojí vysoko v úcte a ocenení ludí, nie je na nic pysny, ani nic sebe nepripisuje, ale vsetko odnása a pripisuje tomu zdroju, ktorym je Boh, od ktorého pochádza kazdé dobro a dokonaly dar. Tento tretí stupen, hovorí sv. Bonaventúra nálezí dobrym a dokonalym ludom, ktorí cím sú väcsí, tym viac sa vo vsetkom ponizujú. (Rodrigez, Krestanská Dokonalost, pojednanie 11.)

Sv. Alfonz, ako sme to uz videli, rozlisuje pokoru intelektu a pokoru vôle alebo srdca. "Pokora intelektu," píse, "pozostáva v tom, ze o sebe zmyslame nízko, ze sa pokladáme za zlé a úbohé stvorenia, akymi sme aj v skutocnosti. Ale pokora vôle pozostáva v tom, ze túzime po tom, aby nami druhí pohrdali a v tom, ze máme zálubu v opovrhovaní. Druhá je zásluznejsia, lebo úkony vôle sa Bohu pácia viac nez úkony rozumu." (Kristova nevesta, 11, par. 1-3)

Tento sv. ucitel si potom privlastnuje slová sv. Bernarda. "Sv. Bernard píse: Prvym stupnom pokory u reholníka je, ze netúzi po moci. Druhy, ze chce byt podriadeny autorite. Tretí, ze spokojne prijíma ublizovanie." (Sermo 60 de diversis)

Ohladom detailov sv. Alfonz píse: "Najprv, zahriakni vsetku samochválu. Ak by sa stalo, ze musís pocúvat ako ta chvália, snaz sa pokorit, aspon vnútorne. Za druhé, nevyhladávaj ziadny dôlezity alebo vynimocny úrad v klástore. Za tretie, nesmies sa znepokojit pre pokarhanie alebo napomenutie. Za stvrté, príjmi spokojne vsetko pohrdanie a zlé jednanie, ktoré sa ti dostáva. Za piate, maj zalúbenie v tom, ked tebou pohrdajú a tes sa a plesaj, ked s tebou zle jednajú." (l.c.)

Ak to vsetko zhrnieme, clovek, ktory si zelá dosiahnut dokonalú pokoru najprv, s Bozou milostou, bude si o sebe málo mysliet. Toto je prvá a nevyhnutná podmienka pre pokoru. Preto nech potlací vsetku zálubu v sebe, vsetku domyslavost, akékolvek vyhladávanie ocenenia u ludí. Toto je prvy stupen.

Potom nech clovek velkoryso príjme vsetko pohrdanie bez chmúrenia sa alebo stazovania. Toto je druhy stupen.

Ak sa clovek tesí a má zálubu v tychto veciach, toto je tretí stupen a dokonalost pokory.

II. TICHOST

V tejto druhej casti prestudujeme cnost tichosti. "Pravym predmetom cnosti tichosti, - hovorí sv. Tomás, - je kontrolovat, miernit hnev podla poziadavok zdravého rozumu." Aby sme rozumeli, co je cnost tichosti, musíme si pripomenút, co je hnev.

Hnev je tá vásen, ktorá v nás povstane, ked cítime, ze bud osobne, alebo v osobách, ktoré sú nám blízke alebo drahé, sme obetami istej nespravodlivosti alebo ublízenia, a ktorá v nás zapaluje túzbu pomstit sa tym, ktorí nám ublízili. Hnev túzi po odplate, nie ani tak, aby ublízil druhému, ale skôr ako spravodlivo vynahradil za urázky, ktoré nám boli spôsobené. "Hnev chce druhému ublízit, - hovorí sv. Tomás, - ako prostriedok spravodlivej odplaty. Vyhladáva pomstu natolko, nakolko sa to zdá byt spravodlivé." (1a 2ae, qu. 97,2)

Sv. Tomás tiez poznamenáva: "Preto sme najviac nahnevaní na tych, ktorí podla nás nám ublízili úmyselne. Lebo ak si myslíme, ze iní nám ublízili z nevedomosti alebo pod vplyvom vásne, bud nie sme vôbec na nich nahnevaní, alebo len velmi málo, lebo urobit nieco z nevedomosti alebo vo vásni, odníma vedomost urázky a v istom zmysle sa dovoláva milosrdenstva a odpustenia. Na druhej strane tí, ktorí nám ublizujú úmyselne, zdá sa, ze hresia skrze pohrdanie. Preto na nich sme najviac nazlostení."

Teda to, co nám vadí a vyvoláva v nás hnev, je predovsetkym pohrdanie, ktoré nám niekto prejavuje. Lebo je skutocnostou, ze kto nám ublizuje bud z nevedomosti alebo preto, ze je unásany vásnou, nevyvoláva v nás hnev a my sa nesnazíme mu pomstit. Ale ten, kto nám ublizuje schválne a zo zloby, ten nás drázdi, lebo nás pokladá za málo a raní nase city, ktoré máme o svojej vlastnej dôstojnosti.

Nuz práve preto, ze hnev v nás povstáva kvôli vsetkému, co vidíme, ze útocí na nasu osobnú dôstojnost, s ktorou je kazdy prirodzene tak velmi spojeny, hnev je najprudsou zo vsetkych vásní. Spôsobuje velké znepokojenie v celom nasom bytí. Sv. Tomás ide az tak daleko, ze hovorí: "Zo vsetkych vásní hnev je najväcsou prekázkou pre úsudok rozumu, podla slov 31. zalmu: Od zármutku mi chabne oko." Sv. Gregor, citovany sv. Tomásom, ked hovorí o znepokojení, ktoré v nás hnev spôsobuje tym, ze dáva krv tiect mocnejsie do srdca, píse: "Srdce, ktoré je zapálené ostnom svojho vlastného hnevu, bije rychle, telo sa trasie, jazyk sa zajakáva, oblicaj sa zapaluje, oci divocia, tych, ktorych dobre poznáme, nemôzeme spoznat. Clovek síce vydáva nejaky zvuk, ale nemozno ho rozumiet." (l.c.)

Ale nemôzme odsúdit vsetok hnev. Lebo sú prípady, ked hnev je chvályhodny a clovekovi, ktory nevie ako sa zapálit hnevom, aby dal zadost Boziemu právu a poskodenej spravodlivosti, chyba horlivost a nemá dokonalú cnost.

Mojzis, ked ho osobne urázali tí ludia, ktorí mu tolko dlhovali, nenahneval sa na nich, ale znásal ich nevdacnost a tak praktizoval cnost tichosti a pokory. Ale ked prislo na otázku cti Boha, Mojzis sa zapálil. Rázne pokarhal rebelujúci lud pre ich nevdacnost k Bohu a vo svojom svätom hneve hodil na zem a znicil tabule Zmluvy. Bola to horlivost za cest a slávu Boziu.

Kedze hnev, poznamenáva sv. Tomás, pozbavuje rozum slobody a úsudku, zdá sa, ze hnev je vzdy hodny odsúdenia a treba sa mu vyhybat. Ale ten isty sv. ucitel odpovedá na svoju vlastnú námietku, ze jednou vecou je konat skrze hnev, bez nálezitého uvázenia, a úplne inou vecou je konat s hnevom po tom, ked sme uvázili, co treba robit. Lebo ak rozum si vyzaduje, ze clovek si má dobre uvázit dopad svojich skutkov, ked príde hodina, aby sme konali, niet casu na váhanie, ale musíme rázne konat. Nuz, ked clovek vykonáva to, co si dobre premyslel, zostáva rozumnym, hoci zápal jeho horlivosti ho môze na chvílu pozbavit tej slobody mysle, ktorú by potreboval na chladnokrvnú úvahu. (2,2,158)

Ale tento sv. ucitel pokracuje vo svojich námietkach: V Bohu niet vôbec hnevu, preto hnev nemôze byt chvályhodny. A na svoju vlastnú námietku takto odpovedá: Boh je cisty duch a preto nemôze mat ziadnu vásen. Ale clovek je bytost zlozená z duse a tela a preto je pren správne a primerané, aby do toho, co je dobré, zapojil vsetky svoje sily. Ked mu teda rozum povie, aby odplatil znásilnené právo, alebo urazenú spravodlivost, je to v podstate správna vec, aby sa zmyslová cast cloveka spojila s rozumom vo vyzadovaní tejto spravodlivej odplaty. Toto je vásen hnevu. (2, 2, 158, 1n)

Akokolvek, ak hnev je niekedy odôvodneny rozumom, a preto je aj chvályhodny, mnohokrát je v protive so zákonmi zdravého rozumu a preto si zasluhuje pokarhanie. Ak sa niekto nazlostí neprávom a chce potrestat nevinnú osobu, ak potrestanie presahuje to, co si chyba zasluhuje, ak sa nezachováva správny postup pri potlacení zla, ak nemáme správny úmysel a vo svojom hneve sledujeme cosi iné, nez len zachovanie spravodlivosti a potlacenie zla, ak sa necháme prílis nazlostit, ci uz to ostane v srdci alebo ho ukázeme navonok, vsetky tieto veci sú v protive s rozumom a preto takyto hnev je zly a hodny pokarhania. (l.c.)

Ohladom hnevu, clovek tak môze hresit dvojakym spôsobom: Prehánaním a nedostatkom. A tu, ako kdekolvek inde, skutocne cnostny clovek sa drzí zlatej strednej cesty. Platí to vseobecne, ze kazdá cnost má za ciel udrzat cloveka na tejto zlatej strednej ceste medzi dvoma protilahlymi extrémami, proti ktorym bojuje a ktoré sú vsak na oplátku i pre nu smrtelne nebezpecné. Tak nepríklad nádej je uprostred medzi súfalstvom a trúfalostou. Nádej, ktorá je v protive so zúfalstvom, ktoré paralyzuje, nesie dusu hore k dosahovaniu nebeskych vecí. Ale na druhej strane, proti trúfalosti alebo prílisnej a neodôvodnenej dôvere, ktorá spocíva na zlych základoch, nádej udrzuje cloveka v hraniciach múdrosti a rozumnosti. A naopak, nádej je napádaná a mozno aj znicená alebo zoslabená zúfalstvom alebo domyslavostou. A tak clovek môze hresit proti nádeji skrze nedostatok alebo prehánaním, zúfalstvom alebo sebadôverou. Rovnakym spôsobom stedrost je uprostred chamtivosti a márnotratnosti. Nakolko odporuje chamtivosti, pohyna nás dávat. Nakolko odporuje márnotratnosti, vedie nás k tomu, aby sme dávali v primeranej miere. Tieto dve vásne bud nicia alebo umensujú cnost stedrosti. Skúpost nedostatkom, márnotratnost prehánaním. Toto sú dve moznosti hresit proti stedrosti.

Preto sa zdá, ze by mala byt cnost, ktorej predmetom by bolo zachovat zlatú strednú cestu ohladom hnevu. Funkciou tejto cnosti by bolo rozumne vzbudit hnev a udrzat ho v hraniciach stanovenych rozumom. Proti takejto cnosti clovek môze zhresit dvojakym spôsobom: nedostatkom, tym, ze nevie ako sa nahnevat na nespravodlivost, premrstením, ze ide za hranice primeranosti alebo sa nahnevá bez dôvodu.

Ale co sa tyka hnevu, hovorí Anjelsky Ucitel, sotvakedy máme nan dôvod. Naopak, potrebujeme sa zdrziavat a miernit. Je velmi málo tych, ktorí by prikladali malú dôlezitost urázkam alebo zlu, ktoré sa im robí, a ktorí sa nikdy nenazlostia, ked sa proti nim niekto previní bezohladnostou. Preto ziadna cnost nie je urcená, ktorá by v nás mala vzbudit oprávneny a primerany hnev. Na co by sme si mali dávat zvlást pozor je neíst do extrému v uzívaní hnevu. A toto je úloha cnosti miernosti (tichosti), ktorej nálezí, ako to hovorí aj jej meno, tísit a miernit hnev podla poziadaviek rozumu. Proti tejto cnosti clovek môze zhresit iba prílisnym hnevom a nie nedostatkom.

Tichost nemá teda z ciel uhasit v srdci cloveka vsetok hnev, ale iba taky hnev, ktory rozum odsudzuje. Kdezto, ak sa clovek nikdy nenahnevá a nepopudí, ked sa jedná o odôvodnené potlacenie zla, alebo o odplatenie nespravodlivo porusenych práv, to nie je praktizovanie cnosti miernosti. Ani to neznamená previnenie proti tejto cnosti, ktorej predmetom nie je vzbudit dusu k hnevu, ale len tísit a miernit sa v hneve. Táto tarbavost, táto pokarhania hodná nevsímavost je v protive s horlivostou, ale neprotirecí tichosti.

Hoci vlastnym objektom cnosti tichosti je hnev, rozsirujeme ju aj na potlacenie kazdého iného prudkého vzrusenia povstávajúceho, ako je to aj u hnevu, z trpkosti. Je skutocnostou, ze ten, kto je zvyknuty kontrolovat svoj hnev tym, ze si vie porúcat, lahsie sa vyhyba tym vybuchom netrpezlivosti, hrubej reci a podrázdenému reagovaniu, ktoré tak casto charakterizujú popudlivého cloveka a spôsobujú, ze spolocenstvo s ním je velmi nepríjemné a bolestné vsetkym okolo neho.

Tychto niekolko úvah stací na to, aby sme pochopili jednak chválu, ktorú vzdávajú tichosti vsetci majstri duchovného zivota i samotné Sväté Písmo, ako aj mocné prispenie pokory a lásky, ktoré sú prepozicané tejto cnosti.

Zatialco hnev spôsobuje, ze clovek je cely bez seba a je v nebezpecí odporovat pravde, ktorú uz nemôze dobre pochopit, tichost mu dáva vládu nad sebou samym a dovoluje mu spoznat pravdu a prilnut k nej. Tymto spôsobom, ako poznamenáva sv. Tomás, tichost uschopnuje cloveka poznat Boha. Tak to hovorí aj Sv. Písmo: "Pokornych vedie k správnemu konaniu a tichych poúca o svojich cestách." (Z 25:9)

Tichost tiez miluje a upevnuje mier, ktorému sa kazdy clovek tesí. Preto tichého a mierumilovného cloveka miluje Boh aj ludia, "je mily Bohu i ludom" (Sir 45:1). Lahko králuje nad srdciami ludí: "Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedicmi zeme." (Mt 5:5)

Je aj dost jasné, ze pokora a lásky najviac podporujú cnost tichosti. Prvá tym, ze casto potlací prícinu hnevu, najmä ublízenie, druhá tym, ze odoberie ciel hnevu, menovite túzbu po pomste. V skutocnosti, pokorny clovek, ktory je preniknuty pohrdaním sebou samym, je daleko od toho, aby si myslel, ze jeho zásluhy nie sú uznané a ze ludia si ich nevsímajú, je vzdy prekvapeny, ze s ním ludia nejednajú ako s vyvrhelom ludstva a väcsím pohrdaním. Ako sa potom môze nazlostit na svojho blízneho? Co pocituje je iba urázka ucinená Bohu a to jediné v nom vyvoláva svätú horlivost dat zadostucinenie Bozej úcte.

Ale hoci ublízenie je jasné a nedá sa popriet, cnost lásky zaúraduje, aby chránila blízneho a prosila za neho. Blízny, ktory nás urazil je tak ako aj my, dietatom Bozím a teda nasím bratom. Je nasou povinnostou priat mu nie zlo, ale dobro a robit vsetko v jeho prospech. Ak odpustenie ublízenia preto prispeje k tomu, aby sa blízny neutvrdil vo svojich zlych cestách, ale naopak priviedol spät k Bohu, láska sa bude vzdy snazit o toto odpustenie. Tymto spôsobom, pod blahodarnym vplyvom pokory a lásky, clovek volá na tichost, aby v nom potlacila vsetok hnev. Namiesto, aby sa hnal za pomstou, odplatí sa dobrom za zlo, zavedie mier a bude pracovat za jednotu vsetkych srdc v Bohu.

III. POKORA A TICHOST U VYKUPITELA

Je jasné, ze nás Pán a Spasitel Jezis Kristus nikdy nemusel potlácat ci uz pohnútky pychy alebo tú najmensiu nezriadenú domyslavost. Tieto veci v nom nemohli mat ziadne miesto. Zaodiaty pohatstvom prírody a mnozstvom milosti, jeho dusa hypostaticky spojená s bozstvom, bola úplne preniknutá nekonecnym respektom pre Bozí majestát a svojmu nebeskému Otcovi vzdávala vsetku úctu a slávu. Nemal ziadnu potrebu pochovat sa do svojej nicoty, lebo on neprisiel z nicoty, ale neustále bol pohrúzeny v kontemplácii bozskej vznesenosti.

A predsa, zatazeny nasimi neprávostami, ktoré musel na seba zobrat, aby za ne zadostucinil, Jezis Kristus cítil, ze je zahrnuty hlbokym zmätkom, ako to dovolil poodhalit v Gecemanskej záhrade, kde leziac s tvárou k zemi, takpovediac sa neodvázil zodvihnút oci k svojmu Otcovi. Aby zadostucinil za nase hriechy, ktoré sú ovocím nezmyselnej pychy, a zároven, aby nás aj uzdravil z tejto prekliatej pychy, volí si, aby bol zahrnuty pohrdaním a urázkami, pokorením a znevázením. Chcel, aby sa s ním jednalo ako s cervom, po ktorom sa posliape, aby bol ako vydedenec a vyvrhel ludstva. "No ja som cerv, a nie clovek, ludom som na posmech a davu na opovrhnutie." (Z 22:7) Od kolísky po Kalváriu jeho zivot nie je nic nez neustále pokorovanie.

Ak o tom uvazujeme z akéhokolvek hladiska, Jezisova pokora nás udivuje a zahanbuje. Je neslychanou priepastou v ktorej sa stráca akákolvek predstava a ktorej hlbku nebudeme nikdy schopní popísat, aj keby sme tej úlohe venovali cely svoj zivot i celú vecnost. Cím je pokora i najväcsich svätcov v porovnaní s pokorou násho bozského Vykupitela? Cím sú vsetky ich pokorenia sa pred pokorením sa Bozieh Syna? Jezis Kristus prichádza dole z vysosti, schádza z neprístupnej vysky bozstva. Schádza do nekonecne nízkych hlbok. Schádza dole do samotnej priepasti pokorenia a opovrhnutia. "Miera pokory," - hovorí sv. Agustín, - "je velkost toho, kto sa pokoruje." Aby sme pochopili pokoru Jezisa Krista, museli by sme zmerat samotné bozstvo a nesmiernu vzdialenost, ktorá delí Boha od jeho stvorení. Schádza z neba na zem, zo slávneho lona svojho Otca prechádza do útroby Márie. Z Máriinho lona do jasiel pre zvieratá a do mora opovrhovania a utrpenia. Niet pokorenia, ktorému by sa vyhol. Bude ich vsetky poznat a ochutná vsetku ich trpkost.

Sú tu ponizovania chudoby. Volí si najkrajnejsiu chudobu so vsetkou jej strohostou a stradaniami, so vsetkym pohrdaním a vsetkymi opovrhovaniami, ktoré sú s nou spojené. Je tu ponízenie podriadenia sa. On, najvyssí Pán a Majster vsetkého, bude podriadeny nielen Márii a Jozefovi a neskôr sv. Jánovi Krstitelovi, svojmu predchodcovi, ale uvidíme ho pri nohách Judása, uvidíme ho poslusného nespravodlivym sudcom a tym, ktorí ho budú popravovat. Je tu pokorenie prenasledovania. On, ktory je Nevinnost a Dobrota sama, bude prenasledovany zúrivostou a nenávistou svojich nepriatelov od samotného detstva, ked bude musiet utekat do Egypta a pocas svojho verejného zivota, ked zúrivost jeho nepriatelov nebude poznat odpocinok, dokial ho nerozdrvia a budú si mysliet, ze ho znevázili a zneuctili naveky.

Jezis si volí znásat kazdy druh ublízenia, násilia a otvorenej konfrontácie. Budú s ním jednat ako s hlupákom a posadnutym, milovníkom zábav a zvodcom. Dovolí, aby nan nahádzali rúhania, posmesky a vysmech tí úboziaci a spodina, ktorych opätovne zahanbil, a ktorí sú iba jeho vzbúrenymi stvoreniami. A konecne ho uvidíme zviazaného ako zlocinca, opluvaného ako najodpornejsie stvorenie, zbicovaného ako otroka a pribitého na kríz ako najväcsieho kriminálnika. Nie, niet jedného znevázenia, ktorému by sa nepodriadil, jedného, ktoré by neznásal. Cely jeho zivot bude nasyteny opovrhnutím a pohrdaním pre nás: Od jeho vstupu do tohto sveta az po posledny vydych, od kolísky po Kalváriu. Ba viac, môzme povedat, ze po celú vecnost bude znásat pokorenie, lebo po celú vecnost bude spojeny s nasou nicotou.

Kedy uz konecne pochopíme tú lásku, ktorú dlhujeme Bohu, ktory isiel do takého extrému lásky k nám? Kedy pochopíme odporné divadlo, kde stvorenie povstáva vo svojej pyche v prítomnosti ponízeného Boha? Ako, volá jeden z Cirkevnych Otcov na adresu pysného, ako môzes ty, ktory si iba prachom a popolom, zostat aj nadalej pysnym v prítomnosti svojho pokoreného Boha? Más pred sebou Boha tak pokorného a ponízeného, a ty napriek tomu sa vo svojich ociach a sebahodnotení pokladás za velkého a vzneseného?! Ten, ktory ta stvoril sa znicil tak, ze vyzeral takmer ako nic, a ty, ktory si iba nicota a úbohost povysujes sa nad kazdú mieru a myslís si, ze si nieco velké. Ci to nie je tá najkriklavejsia zvrátenost. Ci to nie je vrchol sprostosti?

Co za nevyslovitelná tichost uprostred vsetkého toho vysmechu a pohrdania! Herodes s ním, ktory je Nekonecná Múdrost, zaobchádza ako s úbohym hlupákom. Obliekol ho do bielych siat a so svojimi dvoranmi ho vysmial. Ale Jezis zostal pokojny. Zdivocelá skupina vojakov mu spôsobila tisíce násilnosti: Trhali ho za bradu, udierali ho pästami a pluli mu do tváre. Potom na neho hodili purpurovú handru ako královsky plást, do ruky mu dali trstinu ako zezlo a korunu z trnia na hlavu ako nejaky diadém a pohrdli ním ako vysmiatym králom. A Jezis je ticho. Ako ovca pred svojim strihacom, Jezis nepovie ani slovo staznosti. "A neotvoril ústa; ako baránka viedli ho na zabitie a ako ovcu, co onemie pred svojím strihacom (a neotvoril ústa)." (Iz 53:7)

Opovázlivy sluha ho silno udrel po tvári a vytyka mu nedostatocnú úctu pred velknazom. Jezis nechcel, aby táto vina bola pripocítaná jemu, pokojne odpovedá: "Ak som zle povedal, dokáz, co bolo zlé, ale ak dobre, preco ma bijes?!" (Jn 18:23)

Ba aj vtedy, ked uz v agónii visel na krízi, jeho nepriatelia ho zahrnovali vysmechom a rúhaním. A zatialco oni ho preklínali, on mal pre nich iba pozehnanie a modlí sa za svojich katov.

Je pravda, ze ked prislo na otázku cti a slávy jeho Otca, Jezis sa zapálil svätou horlivostou a odvázne vyhodil predavacov z chrámu a napomenul ich, ze z Bozieho domu robia brloh lotrov. Ale pre kajúcnych hriesnikov mal len slová nehy a milosrdenstva. Akú miernost preukázal Márii Magdaléne, zene prichytenej v cudzolozstve, dobrému lotrovi, ba i k samotnému Judásovi! Izaiás o nom povedal: "Nalomenú trst nedolomí, hasnúci knôtik nedohasí." (Iz 42:3)

Ucme sa teda od násho bozského Majstra velké tajomstvo pokory a tichosti, lebo hovorí: "Ucte sa odo mna, lebo som tichy a pokorny srdcom." (Mt 11:29) A slubuje: "A nájdete odpocinok pre svoju dusu." (l.c.) Nasledovaním tejto spásonosnej lekcie nájdeme opravdivy pokoj pre svoju dusu ako aj vsetky milosti Vykúpenia.

HOME - Spät na »REDEMPTIO - VYKÚPENIE«
Spät k ZOZNAMU PREKLADOV