ZIVOTOPIS

Alfonz de Liguori sa narodil 27.9.1696 v Marianelle pri Neapole v Taliansku ako syn bohatych rodicov ctenej slachtickej rodiny.

Bol velmi nadanym dietatom a uz ako 16 rocny dosiahol doktorát z civilného a cirkevného práva, a ako 19 rocny mal uz svoj prvy proces ako advokát. Zakrátko sa stal velmi známym a vyhladávanym advokátom. Takto to pokracovalo az do r. 1723, kedy sa stalo nieco neocakávané. Alfonz mal právny proces v ktorom si bol na 100% isty, ze ho vyhrá. Jeho rec aj oslovila sudcov, ale obzaloba necistym spôsobom vyhrala proces (pravdepodobne sa jednalo o úplatky). Alfonz bol taky sklamany, ze tri dni nic nejedol a ani nespal. V tomto stave sa modlí k Bohu a nachádza v nom strateny pokoj. Opustil právnickú prax, vzdal sa vysad slachtického titulu a práv dedicného prvorodenstva a rozhodol sa nasledovat Bozí hlas, ktory mu hovorí: "Opust svet a odovzdaj sa mi" a zacína studovat teológiu.

V roku 1926 je vysväteny na knaza. Zacína kázat, duchovne viest ludí a venovat sa misiám vidieckeho ludu v okolí Neapola, o ktorych sa nemal kto starat. Po urcitom case, aby sa tejto cinnosti mohol venovat úcinnejsie, zakladá v Scale r. 1732 s tymi, ktorí sa nadchli pre jeho cinnost Kongregáciu Najsvätejsieho Vykupitela, ludovo nazyvanú redemptoristi; (názov je odvodeny z lat. redemptor = vykupitel).

Cielom novej kongregácie je napodobnovat co najdokonalejsie Jezisov zivot a cností, ku spáse svojej a spáse dusí, najmä tych najviac opustenych. Alfonz chodil na misie 25 rokov. Po tomto case bolo jeho zdravie uz natolko podlomené, ze sa tejto cinnosti musel vzdat a zacína sa venovat písaniu. Je to predovsetkym práca Morálna teológia, ktorá mu priniesla svetové uznanie, a má hlavnú zásluhu na jeho menovaní za ucitela cirkvi. V roku 1762 mu pápez Klement XIII. nariadil, aby prevzal správu diecéze v St. Agate dei Goti, hoci bol uz vtedy chorí. Z poslusnosti vsak pápezom volbu prijal a stal sa na 13 rokov biskupom v St. Agate dei Goti. Niekolkokrát kvôli zdravotnému stavu ziadal pápeza o uvolnenie zo sluzby, ale pretoze bol velmi oblúbeny v lude a pápezi si jeho prácu vázili, jeho ziadosti sa stretávali s odmietnutím. Známy je vyrok Klementa XIV., ktory mu na jeho ziadost o uvolnenie odpovedal: „Vasa modlitba na lôzku viacej osozí veriacim, nez desat návstev konanych v biskupstve."

Nakoniec, ked uz slúzieval sv. omsu len v sede a potravu prijímal trubickou ho r. 1775, ked mal 79 rokov, pápez Pius VI oslobodil od biskupskej sluzby. Vtedy sa stiahol do klástora svojej kongregácie v Pagani pri Neapole. Kedze jeho choroba kostí nebola zivotu nebezpecná, ale spôsobovala mu obrovské telesné utrpenie, zil este 12 rokov, pocas ktorych sa este venoval písaniu nakolko to bolo mozné. Zomiera 1. augusta 1787 ako 91 rocny. Zanechal po sebe rodinu redemptoristov, 111 publikácií a mnoho ludí, ktorym pomohol v duchovnej biede a trápení.

Jeho odkaz bol taky silny, ze uz r. 1816 bol pápezom Piom VII. vyhláseny za blahoslaveného a r. 1839 pápezom Gregorom XVI. za svätého. 23. marca 1871 ho pápez Pius IX. vyhlásil za ucitela cirkvi.

 

CHRONOLÓGIA

27. september 1696 - narodeny v Marianelle

1713 - vo veku 17 rokov je doktorom civilného a cirkevného práva.

1722 -1723 -exercície u Vincenciánov a „obrátenie", zriekol sa práva prvorodeného.

1723 - prehral súdny proces

1726 - Alfonz diakonom a knazom.

1730 - prisiel do Scaly

9. november 1732 - zalozenie Kongregácie Najsvätejsieho Vykupitela

1746 - vázne ochorel

1748 - král menoval Alfonza za arcibiskupa v Palerme, Alfonz odmietol

1749 - Benedikt XIV schválil pravidlá Kongregácie

1762 - ustanoveny za biskupa v St. Agathe

1785 - posledny raz slúzil sv. omsu.

1. augusta 1787- zomiera

 

SPOVEDNÍK

Celá práca alebo lepsie povedané jeho sluzba bola zahrnutá „velkym vykúpením" t.j. zmierenie ludí s Bohom. Alfonz tvrdil: „Boh nechce nechat cloveka v jeho hriechu, preto poslal svojho Syna na zem, aby ho vyzdvihol z toho stavu tym, ze Jezis prijal ludské telo, zomrel za neho a vyslobodil ho od vecnej smrti." Tvrdí, ze pri základe tajomstva vykúpenia je láska, ktorá dáva vznik dynamizmu, preto napísal: „Co mohlo priviet Boha k smrti?" Iba láska nenarokujúca si vlastnú hodnotu. Alfonz túzil ukázat ludu, zvlást tym najviac opustenym silu, plnost lásky Boha, ktorá nemá hraníc.

o. Guadiello píse: „Alfonz mal priam vásen zbierat do spovedelnice najúbohejsích a najmenej pripravenych." O. Tannoia dodáva: „Velmi rád sadal do spovedelnice, casto do neskorej noci. Bol stále k dispozícií velkému poctu kajúcnikov. Prichádzali k nemu rôznI ludia so vselijakymi problémami, rozlicného veku, povolania, ale i zmyslania ohladom cirkvi a zmierenia sa s Bohom. S plnou váznostou sa venoval vysluhovaniu sviatosti zmierenia. Ked bol uz stary hovoril, ze tá práca prinása najviac ovocia pre dusu, pritom sa v nej skryva i najmensia moznost k pyche a ku zanedbaniu ohlasovania Evanjelia. Cez túto sluzbu, viac nez cez akúkolvek inú sluzbu, duse sa bezprostredne stretávajú s Bohom a dostávajú milost odpustenia.

Alfonz hovoril ku spovedníkom: „Nestraste ich prekladaním rozhresenia z mesiaca na mesiac, ako je to dnes v móde. Takymto spôsobom im nepomáhame, ale nicíme ich. Ak hriesnik spozná svoje rozpolozenie a pristúpi k sviatosti zmierenia, nemôzeme ho postavit, aby len vlastnymi silami bojoval proti pokuseniam, ale je mu treba pomôct a najlepsia pomoc je - láska ku sviatostiam." Pokracuje: „Knaz v spovedelnici je povinny byt otcom, lekárom, ucitelom a sudcom. Sluzba sudcu je az na poslednom mieste. Naliehal, aby spovedníci boli predovsetkym uzdravovatelmi cloveka v láske Bozej, ktorá sa zjavila vo vykúpení. V tejto sviatosti treba viac hladat obrátenie ako zadostucinenie. Lepsie je spovedat sa menej, ale dobre, nez vela a neporiadne bez nápravy. Spovedajúci knaz je zodpovedny za toho penitenta, ktorému vysluhuje sviatost a nie za vsetkych, co sa chcú u neho spovedat. Obrátenie vyvolané strachom pred hrozbou Bozou trvá tak dlho, ako dlho v nich existuje sila tohtoo strachu. Vo chvíli, ked sa clovek zbaví strachu, jeho dusa oslabne dopustením sa dalsích hriechov, - prichádza úpadok. A preto, ak Bozia milost nenájde miesto v jeho srdci, tak tazko môze vytrvat v milosti." Teda musí byt preniknuty láskou Bozou. Zamyslime sa preto, o co viac potom musí spovedník zit v Bozej láske? Jednym slovom, knaz musí mat v sebe ohromnú lásku a súcasne byt „sladky ako med".

 

MORALISTA

Misie a morálna teológia boli dva hlavné zivotné záujmy sv. Alfonza. Od roku 1748 do roku 1785 vyslo 13 vydaní Morálnej teológie. Jeho literárna plodnost je pre nás ohromujúca.

Pät hlavnych dôvodov, kvôli ktorym písal sú:

1. Rozsírenie morálneho laxizmu

2. Vseobená morálna nevedomost

3. Morálny rigorizmus

4. Nedostatok pastoracného kontaktu laikov a kléru, najmä v oblasti morálnej teológie

5. Vseobecny nedostatok záujmu zo strany verejnosti

 

Najváznejsie z tychto bodov sú morálny rigorizmus a laxizmus. Alfonz bol viac protivníkom rigorizmu. Snazil sa hladat cestu medzi obomi, co je základom jeho morálky. Tak napr. píse: „...aj extrémny laxizmus aj rigorizmus je velmi nebezpecny. Prvy v neustálom pouzívaní vyhodnych mienok, druhy v neustálom nasledovaní prísnejsích mienok. Stále pouzívanie miernejsích mienok otvára dvere laxizmu a vedie do záhuby, stále nasledovanie prísnejsích mienok má za následok dvojakú pascu pre duse, vedie ich do záhuby, prinajmensom do bludného svedomia a do beznádeje. Ked niektorí pocujú prísnejsie ucenie, bud upadnú do smrtelného hriechu, alebo vidia hriech tam, kde nie je, alebo pre obsiahnuté tazkosti sa zdrzia skutkov a urobia si záver, ze pre nich je nemozné sa spasit, cím sa zriekajú dalsích starostí o svoje duse."

Alfonz písal Morálnu teológiu v urcitom zmysle aj pre seba ako sám priznáva. Chcel mat po skúmaní a stúdiu istotu, aby mal skutocne dostatocny dôvod pre mienky, ktoré bud prijal, alebo odmietol. Ked bol Alfonz v niecom úzkostlivy, tak to bola úzkost o Pravdu. Potom písal morálku pre knazov a seminaristov, najmä pre svojich, aby sa vedeli orientovat v spletitej dobe správnym názorom.

Alfonz sa pri písaní morálky drzí zásady: „Vzdy som dbal na to, aby som preferoval zdôvodnenie pred autoritou". Studoval aj autorov opacnej mienky, aby vyvodil pravdivy záver zhodnotením vsetkych mienok. Alfonz vo svojej morálke uplatnuje primát slobody. Tento je charakteristicky najmä ekviprobabilizmom. Ekviprobabilizmus je smer, ktory ucí, ze kde sú dve mienky rovnako pravdepodobné pre zákon a proti zákonu, ba kde je este aj mienka pre zákon väcsmi pravdepodobná, clovek môze uplatnit slobodu. Ide o to, ze pochybné zákony neviazu.

 

Alfonzove náhlady na slobodu sú v zmysle:

1. na slobodu sa pozerá ako na osobny dar Boha clovekovi

2. sloboda je prvá pred vsetkymi partikulárnymi zákonmi

3. slobodu môze zaväzovat zákon iba vtedy, ak je zákon jasne promulgovany v poznaní idividuálnej osoby

4. preto existuje pôvodnost a primát slobody vo svedomí osoby

 

Pre Alfonza promulgácia zákona znamená, promulgáciu vnútri ludskej osoby, jej poznaním. To znamená, ze poznanie tymto individuálnym svedomím spôsobuje, ze tento zákon je isty a teda, ze zaväzuje. Ak je poznanie osoby nesprávne, zákon nie je dostatocne promulgovany a teda vonkoncom nie je záväzny - aspon nie pre tú osobu - pretoze pre túto osobu v nijakom prípade nie je istotou, normou, a ci mierou ludského konania.

Alfonz za základ morálky povazuje cloveka, ludskú osobu. Preto je Alfonzovov hlavnou starostou pri misiách a kázaní, priviest ludi k hodnoteniu svojho povolania v láske vzhladom na Boha a objektívne im prejavenej láska Bohom, ktory miloval ludi prvy.

Alfonz tymto systémom prekonal rigorizmus a mnohych oslobodil od skrupulozity. Jeho dielo je aj klúcom ku slobode ducha, ktory oslobodzuje od úzkosti a cloveka vracia k jeho Stvoritelovi ako jeho milovaného syna a milovanú dcéru.

 

UCITEL CIRKVI

Pápez Pius IX. 7. júna roku 1871 slávnostne vyhlásil a potvrdil apostolskym listom Qui Ecclesiae suae Alfonzov titul zo 7. júna toho istého roku, kedy Kongregácia vydala dekrét pre obrady pod titulom Inter eos , v ktorom priznala sv. Alfonzovi titul ucitel cirkvi. Pápez Pavol VI. v príhovore na Generálnej kapitule v roku 1967 pripomenul, ze sv. Alfonz obdrzal tento cenny titul pre sväty zivot, lásku k Cirkvi, úctu a poslusnost voci Apostolskej stolici a tiez za ucenie.

Alfonz nasiel v Jezisovi lásku Boha Otca i velké vykúpenie. Dal svojmu Vykupitelovi cely svoj zivot. Svojou vytrvalostou v láske a jednote s Kristom odhalil tych, ktorí este neprijali velké ovocie spásy. Sú to duchovne a nábozensky opustení. Zapáleny apostolskou láskou smerovali jeho kroky k volajúcim v beznádeji. Ostal cely zivot medzi nimi, medzi najviac opustenymi, chudobnymi, aby ich obohatil ovocím vykúpenia. Videl velké pole práce medzi tymito ludmi. Preto zalozil spolocnost knazov, kde cielom má byt ohlasovanie evanjelia a radost delenia sa s ním s ostatnymi. Alfonz hladal ludí, ktorí potrebovali speciálnu pomoc, i ked mali zabezpecenú minimálnu duchovnú starostlivost. Sú medzi nimi niektorí knazi, krestania, ktorí chcú zit hlbokym krestanskym zivotom, ale z velkého zmätku v tendenciách morálnej teológie, zvlást pri hodnotení morálky, mravov, morálneho zivota narazili na problém nespokojného svedomia. Bol to na jednej strane silny „rigor", kde sa kladú velké nároky a na druhej strane lacny prístup k etickym hodnotám.

Ked nebude môct ohlasovat Evanjelium a ani zdravie mu nedovolí vysluhovat sviatosti, zvlást sviatost pokánia, zasvätí svoje sily písaniu diel. Písal nie preto, aby mal málo publikácií, ale pre dobro veriacich. Preukazoval hlboké duchovné myslienky jednoduchym jazykom zrozumitelnym pre lud.

Cely svoj zivot od prvych rokov knazstva az do smrti, predkladal modlitbu za opustenych a úbohych ludí, za tych ku ktorym sa priblízil i za tych, ktorym pomôct nemohol. Bol ohromeny modlitbou vykúpenia. Preto právom si zaslúzi titul ucitel cirkvi.

 

LUDOVÉ MISIE

Poslanie misii.

Ján Pavol II. v encyklike Redemmptoris missio, ktorá je zameraná na stálu platnost misijného poslania krestana, ako novodoby prorok hovorí, ze poslanie Krista, cize misie, zdaleka nie je ukoncené vo svete, práve naopak zdá sa, ze je akoby na pociatku, „nová jar" evanjelizácie, misii, ktorú Boh-Otec, pripravil pre nás. Na inom mieste v tejto encyklike hovorí: „Myslím, ze prisiel cas nasadit vsetky cirkevné sily pre novú evanjelizáciu a pre misie ad gentes." Nikto, kto verí v Krista sa tomu nemôze vyhnút. Misijné poslanie platí pre vsetkych krestanov, pre vsetky diecézy, farnosti, pre cirkevné institúty a spolocenstvá. Sv. Otec tiez hovorí, ze to vyzaduje zmenu myslenia, mentálnosti v nás katolíkoch. Ide vlastne o obnovu viery a krestanského zivota. Misie totiz obnovia Cirkev, upevnia vieru a krestanskú identitu a vnesú novú horlivost.

Najväcsou tragédiou nasej doby nie sú zemetrasenia, prírodné katastrófy, choroby, ale nebezpecenstvo straty vecného zivota, straty blízkosti a potreby Boha medzi nami ludmi. V modernom svete má clovek sklon zamerat sa na horizontálnu dimenziu, teda na to, co je pozemmské.

Co vsak bude s clovekom, ked sa neotvorí Bohu (absolútnu)? Posledné povolanie cloveka je len jedno: bozské a Duch Sväty pôsobí v kazdom cloveku svojím spôsobom, aby sa toto povolanie naplnilo. My máme vlastne ludom ohlasovat toto povolanie, ktoré majú v Bohu. A myslím si, ze to nepotrebujú len ludia niekde daleko v Afrike alebo na Vychode, ale potrebujú to aj nasi blízki, aj ludia na Slovensku. A tak sa hovorí o takzvanej reevanjelizácií, to znamená o novom ohlasovaní tam, kde uz ludia poculi evanjelium, kde sú pokrstení, chodia do kostola, ale potrebujú novy zápal vo viere.