|
Odpoved -
68
|
o. Pavol Eirene,
C.Ss.R.
|
31. máj
2000
|
Milá Helena!
Myslím, ze
podstatnú cast otázky si zodpovedala Ty
sama.
Tvoja odpoved má o to
väcsiu váhu, ze je zároven osobnym
svedectvom.
Urcite Boh vyvazuje utrpenie
svojím pozehnaním a skrze ich utrpenie
nám Boh chce nieco dat, pravda, ak to my chceme
uznat.
Teba trápi otázka,
- a nie ani tak otázka, ved si si na nu dala
celkom primeranú odpoved, - ba skôr Ta
trápi, ako tym ludom vysvetlit, aby aj oni
chápali, ze aj za skutocnostou mentálne
postihnutych ludí jestvuje hlboky Bozí
plán.
Najprv, Helena, ako môzes
niekomu vysvetlit, ze Boh má pre vsetko riesenie,
ak ten clovek neverí, alebo nechce verit v Boha?
Ak Boha niet, nic nemá zmysel. Ten kto nechce
verit v Boha, ten nezije pre vecnost, ale len pre tento
svet. Kedze nikto nemôze nechciet byt stastnym, ani
ateista, ktory práve preto, ze neverí v
Boha, nemôze cakat stastie na druhom svete, preto
sa za ním pachtí na tomto svete z celej
svojej sily. Je len logické, ze takému
clovekovi sú mentálne [latinsky: mens =
mysel] postihnutí ludia na tarchu a na
prekázku v jeho honbe za rozkosami. Velmi lahko
príde k záveru: "Naco nám sú
takí ludia?! Sú nám (nechce povedat
"mne") na tarchu! Bolo by sa ich treba nejako zbavit (ako
to robil napríklad Hitler)."
Pravdaze, takyto clovek ani
sám pred sebou nechce pripustit, ze je to jeho
sebectvo, ktoré ho vedie k takémuto
záveru. Preto chce presvedcit seba i inych, ze je
to v prospech mentálne postihnutych ludí,
ak by sa ukoncil ich zivot (samozrejme násilne,
cize vrazdou).
Dajme si vsak presne tú
istú otázku ohladom zdravych: „Naco
nám sú zdraví ludia?!" Sebec
potrebuje zdravych ludí, aby mu slúzili,
alebo aby z nich mal nejaky osoh. Ale naco nám
(komu "nám"?) sú zdraví ludia, ked
aj tak raz vsetci pomrú?! Kto si osobuje
právo rozhodovat nad zivotom a smrtou ludí,
len preto, ze sú "nám", "mne" osozní
alebo na tarchu?! Kto sa odvazuje postavit sa do
pozície Boha a urcovat, co je zmyslom cloveka?
(Lebo k tomu nás obidve otázky
privedú.) Ak podla niektorych ludí Boh
nemá co rozhodovat o tom, co by sme mali robit,
ako si potom tí niektorí ludia
osobujú právo rozhodovat o tom, co
majú iní robit, alebo co sa s inymi
môze urobit?
Pravda je taká, ze Boh
stvoril cloveka na svoj obraz, a jeho obraz je
láska, lebo Boh je láska, ako to
hovorí sv. Ján apostol. Ak clovek v sebe
znicí lásku, smeruje do vecného
zatratenia. Ak v sebe zachová lásku,
ktorú mu Boh dá, bude naveky v nebi
stastny.
Nuz clovek, ktory TVRDÍ,
ze nejestvuje nic iné len tento krátky,
zúfaly, tmavou smrtou sa konciaci zivot, clovek,
ktory ODMIETA jasné Bozie svetlo, ktoré k
nám prislo v Jezisovi Kristovi, takyto clovek je
vázne mentálne postihnuty. Jeho
mentálna porucha je omnoho hlbsia ako tych,
ktorí sú mentálne postihnutí
nedobrovolne, lebo on sa stal mentálne postihnutym
zo svojej vlastnej vôle.
Co by trebalo urobit s tymito
mentálne postihnutymi ludmi? Co ak by sme sa
spytali: "Naco nám sú títo
mentálne postihnutí ludia?!"
Boh je prvy, ktory by si mohol
povedat: "Naco sú mi títo blázni?"
Ved On ich za takych pokladá:
Blázon si v srdci
hovorí: „Boha niet."
(Zalm 14:1)
Ak dávam takúto
priamociaru odpoved na Tvoju otázku, Helena, tak
nie pre tych, ktorí sa Ta úprimne
pytajú "Naco nám sú takí
ludia?", lebo tymto ludom dokázes odpovedat aj Ty
sama. Nemám teda na mysli tych, ktorí
naozaj cakajú nejakú objasnujúcu
odpoved.
To, co tu hovorím, je pre
tych, ktorí svoju "otázku"
dávajú ako vyzvu, odpoved a zároven
riesenie a vôbec nemajú v úmysle
pocúvat aj nejakú odpoved. Ved ak sa niekto
pyta, ale necaká odpoved, ci nie je
mentálne postihnuty? Zdá sa, ze más
na mysli takychto ludí, o com mi hovoria Tvoje
slová: Bolo to
hodnotenie v negativnom
zmysle.
Cítila si aj Ty, ze
ten, kto sa Ta pytal, dával vlastne uz hodnotenie,
rozsudok, a nie otázku.
Áno, títo ludia
dávajú vyrok, ale farizejsky ho
skryvajú za otázku, aby sa mohli
vyhnút zodpovednosti za svoj postoj.
Ako sa vsak vyhnú pred
Bohom, ktory vidí do ich srdca a nic pred
Ním nie je skryté?!
Práveze Boh ich chce
zachránit a vyliecit z ich dusevnej choroby a
preto im okrem iného dáva i nedobrovolne
mentálne postihnutych, aby tak mali
prílezitost naucit sa láske, ktorá
sa nepozerá len na to, co "má z toho", ale
hladá prílezitost poslúzit a tak
ukázat lásku. Tak dobro, ktoré
ludstvu prichádza cez chorych, starych,
nevládnych, mentálne postihnutych je
väcsie, nez dobro, ktoré ludstvo im
preukazuje, pretoze títo postihnutí
dávajú sancu a moznost na vyliecenie tym,
ktorí sú ovela viac na prítaz
ludstvu, - sebcom, co je najhorsí stav
mentálnej choroby.
Mentálne ústavy
teda sú v Bozom pláne velkym
dobrodením pre ludstvo, lebo dávajú
ludom moznost ucit sa láske a tak sa vyhnút
tomu naozajstnému mentálnemu ústavu:
peklu, vecnému zatrateniu. Lebo peklo je naozaj
blázinec.
Matka Bozia, vypros
nám obrátenie srdca a zachovanie bozskej
viery, nádeje a lásky. Pros za sebcov,
co nedokázu milovat, len vyuzívat a
brat, aby sa obrátili a nasli Boziu
lásku, ktorá jediná ich
môze urobit stastnymi. Amen.
o. Eirene