Vovedenie
Ak je isté, ako sme dokázali v prvom
diele, prvej kapitole, ze k dosiahnutiu spásy
potrebujeme modlitbu, musíme na základe
toho pripustit, ako istú pravdu, ze Boh svojou
pomocou pomáha kazdému, aby sa skutocne
mohol modlit. Modlitbou si vyprosuje vsetky
ostatné milosti, ktoré potrebuje, aby
ustavicne zachovával prikázania a dosiahol
vecny zivot. Preto nikdy neobstojí ziadna
vyhovorka ani jedného zatrateného. Lebo
nezahynul preto, ze by mu azda bola chybala pomoc,
potrebná ku spáse. Tak ako Boh v
prirodzenom poriadku ustanovil, aby sa clovek narodil
nahy a bol odkázany na mnoho vecí, ale dal
mu ruky a hlavu, aby sa mohol obliect a zaopatrit si, co
potrebuje, tak aj v nadprirodzenom poriadku sa clovek
rodí bezmocny a spásu svojej duse
nemôze dosiahnut vlastnymi silami. Avsak Boh vo
svojej dobrote dáva vsetkym milost modlitby, s
ktorou si potom kazdy môze vyprosit vsetky
ostatné milosti, potrebné pre
zachovávanie príkazov a ku
spáse.
Skôr, ako túto vec objasním,
najprv dokázem dve pravdy:
1./ Boh chce spasit vsetkych ludí, pretoze
Jezis Kristus zomrel za vsetkych.
2./ Boh dáva milosti potrebné ku
spáse vsetkym; prostredníctvom nich sa
môze spasit kazdy, kto s nimi spolupracuje.
KAPITOLA I
BOH CHCE SPASIT VSETKYCH
LUDÍ A PRETO JEZIS KRISTUS ZOMREL ZA SPÁSU
VSETKYCH
l. Boh chce spasit
vsetkych
Boh miluje vsetky veci, ktoré stvoril:
„Lebo vsetko, co je, milujes a nic nemás v
nenávisti z toho, co si urobil; lebo keby si bol
nenávidel nieco, nebol by si to
utvoril"(Múd 11:24). Láska nemôze byt
necinná. V kazdej láske je sila,
ktorá sa musí uplatnit, hovorí sv.
Augustín. Láska prinása nevyhnutne
so sebou záujem o blaho druhého.
Milujúci preukazuje milovanej osobe dobro
neustále, ako len môze. Láska sa
snazí milovanej osobe ucinit to, co povazuje za
dobré, napísal Aristoteles. Ked teda Boh
miluje vsetkych ludí, chce, aby vsetci dosiahli
vecnú spásu, najvyssie a jediné
dobro, lebo to je jediny ciel zivota cloveka, pre ktory
ho Boh stvoril. „Ale teraz, ked ste
oslobodení od hriechu a stali ste sa Bozími
sluzobníkmi, máte z toho úzitok na
posvätenie a nakoniec vecny zivot" (Rim 6:22).
Náuka, ze Boh chce spásu vsetkych a ze
Jezis Kristus zomrel pre spasenie vsetkych, je dnes
istá. Je to vseobecné presvedcenie Cirkvi,
ako svorne ucia teológovia: Petavius, Gonet,
Gotti, Tournely a iní. Tento posledne spomenuty
tvrdí, ze je to pravda blízka
clánkom viery.
Prehlásenie
Cirkvi
Preto boli právom odsúdení
predestináciani, ktorí medzi inymi bludmi
(porovnaj u Norisa, Petavia a najmä u Tournelyho)
hlásali, ze Boh nechce spásu vsetkych.
Dosvedcuje to remessky arcibiskup Hinkmar v liste
pápezovi Mikulásovi I., kde píse:
„Starí predestináciani tvrdili, ze Boh
nechce, aby sa vsetci spasili, ale len tí,
ktorí dosiahnu spásu." Boli
odsúdení najprv na sneme v Arles roku 475
(?) slovami: „Nech je vyobcovany ten, kto povie, ze
Kristus nezomrel za vsetkych, ani ze nechce spásu
vsetkych." Ten isty rozsudok vyniesol lyonsky snem v tej
istej dobe. A ked obnovil v 9. storocí tento blud
Gotsalk, bol odsúdeny synodou v Quiersy (849),
ktorá sa v clánku III. vyriekla: „Boh
chce, aby vsetci ludia bez vynimky boli spasení,
hoci vsetci nedosiahnu spásu." A v clánku
V.: „Niet cloveka, za ktorého by Kristus
nebol trpel, hoci nie sú vsetci tajomstvom jeho
smrti vykúpení (t. j. spasení)."
Posledny raz bol tento blud zavrhnuty v 12. a 30.
Quesnellovej vete. Prvá znela: „Ked chce Boh
spasit dusu, má Bozia vôla neomylny
úcinok." Druhá: „Vsetci, ktorych chce
spasit Boh skrze Krista, neomylne sa spasia." Tieto vety
boli právom zavrhnuté, pretoze naznacovali,
ze Boh nechce spasit vsetkych. Z vety: „Neomyle sa
spasia tí, ktorych chce Boh spasit," vyplyvalo, ze
Boh nechce spasit vsetkych veriacich, tym menej vsetkych
ludí.
Jasne to prehlásil aj tridentsky snem, ktory
povedal, ze „Jezis Kristus zomrel, aby sme obdrzali
prijatie za synov." (Porovnaj Gal 4:5 „Aby
vykúpil tych, co boli pod zákonom, a aby
sme dostali adoptívne synovstvo.") V hlave III.
(zasadanie VI.) hovorí: „Pravda, hoci za
vsetkych zomrel, predsa nie vsetci majú
úcast na dobrodení jeho smrti." Snem teda
predpokladá ako isté, ze Vykupitel zomrel
nielen za vyvolenych, ale i za tych, ktorí svojou
vinou nie sú úcastní dobrodenia
vykúpenia. Nesprávna je námietka, ze
snem len mienil prehlásit, ze Jezis Kristus dal
svetu cenu, ktorá stací ku spáse
vsetkych. Lebo v tom zmysle by sa mohlo povedat, ze
zomrel i za diablov. Okrem toho tridentsky snem chcel
odsúdit blud protestantov. Tí nepopierali,
ze krv Jezisa Krista stacila ku spáse vsetkych,
ale ucili, ze nebola naozaj vyliata a daná za
vsetkych. Snem chcel zavrhnút tento blud slovami,
ze Spasitel zomrel za vsetkych. Na to v hlave VI.
hovorí, ze hriesnici sa pripravujú na
ospravedlnenie nádejou v Boha pre zásluhy
Jezisa Krista. Keby vsak nebol Jezis Kristus
ponúkol zásluhy svojho umucenia za
vsetkych, nikto by nemohol mat bez zvlástneho
zjavenia istotu, ze je z poctu tych, ktorym Vykupitel
rácil venovat ovocie svojich zásluh. Ziaden
hriesnik by sa potom nemohol pripravit touto
nádejou na milost. Chybal by mu bezpecny, k
nádeji nevyhnutny základ, totiz istota, ze
Boh chce vsetkych spasit a odpustit vsetkym hriesnikom,
ktorí lutujú, pre zásluhy Jezisa
Krista. Je to aj dávno zavrhnuty blud Baiov, ktory
tvrdil, ze Jezis Kristus zomrel len za vyvolenych.Tento
blud bol tiez zavrhnuty v 5. Janseniovej vete,
ktorá znela: „Je semipelagiánske
ucenie povedat, ze Kristus zomrel úplne za
vsetkych ludí alebo, ze za nich vylial krv." A
Innocent X. vo svojej konstitúcii „Cum
occasione" z roku 1653 vyslovne prehlásil, ze je
bezbozné a kacírske tvrdit, ze Kristus
zomrel len za spásu vyvolenych.
Slávny text
svätého Pavla
Sväté Písmo a sv. Otcovia
nás uistujú, ze Boh chce úprimne a
opravdivo spásu vsetkych a obrátenie
vsetkych hriesnikov, kym zijú na tomto svete. O
tom máme na prvom mieste vyslovné svedectvo
sv. Pavla, ze Boh „chce, aby boli vsetci ludia
spasení a poznali pravdu" (1 Tim 2:4).
Bezpodmienecne a neodvolatelne hovorí apostol:
„Boh chce, aby vsetci ludia boli spasení."
Tieto slová znamenajú vo svojom vlastnom
zmysle, ze Boh naozaj chce, aby vsetci boli
spasení. Je vsak vseobecne uznaná
pevná zásada, ze sa slová
Svätého Písma nesmú vysvetlovat
v nevlastnom zmysle, iba ze by slovny zmysel odporoval
viere alebo dobrym mravom. To isté hovorí o
nasej veci sv. Bonaventúra, ked píse:
„Musíme povedat: Ked hovorí apostol,
ze Boh chce, aby vsetci ludia boli spasení,
musíme pripustit, ze Boh naozaj chce." Pravda,
pripústam, ze podla svedectva sv. Augustína
a sv. Tomása vysvetlovali niektorí tento
vyrok rôzne. Ale obidvaja títo sv. ucitelia
rozumeli mu tak, ze Boh chce skutocnou vôlou spasit
vsetkych, nevynímajúc ani jediného.
Neskôr uvidíme, ze taká bola mienka
sv. Augustína. Preto sv. Prosper odmieta, ako
nespravodlivé ohováranie sv. ucitela
domnienkou, ze by bol Augustín niekedy tvrdil, ze
Boh nechce úprimne spasit vsetkych ludí.
Preto hovorí sám ako jeho
najvernejsí ziak: „Co najúprimnejsie
musíme verit, ze Boh chce spásu vsetkych
ludí. Lebo apostol, od ktorého je tento
vyrok, co najprísnejsie prikazuje… aby sa
konali k Bohu modlitby za vsetkych ludí."
Dôkaz sv. Prospera, ktorym podopiera svoju
náuku, je jasny. Sv. Pavol totiz na spomenutom
mieste najprv povedal: „Predovsetkym teda ziadam,
aby sa konali prosby, modlitby a orodovania a
vzdávali sa vdaky za vsetkych ludí" (1 Tim
2:1). Lebo, dodáva, „toto je dobré a
milé pred Bohom, nasim Spasitelom, ktory chce, aby
boli vsetci ludia spasení a poznali pravdu" (1 Tim
2:3-4). Apostol teda chce, aby sa za vsetkych konali
prosby, pretoze Boh chce spásu vsetkych. Rovnako
súdil sv. Ján Zlatoústy: „Ked
Boh chce, aby boli vsetci spasení, právom
je treba, aby boli za vsetkych konané modlitby.
Ked chce Boh spásu vsetkych, prispôsob sa aj
ty jeho vôli." - Pravda, sv. Augustín v
rozhovore so semipelagiánmi vysvetluje tento vyrok
zdanlivo inác. Podla tohoto miesta by Boh nechcel
spásu vsetkych ludí, ale len niektorych.
Múdro vsak poznamenáva uceny Petavius, ze
Augustín tu hovorí len mimochodom a
nepústa sa do podrobného vykladu. Lebo
hovorí o bezpodmienecnej, vsemohúcej Bozej
vôli, pokial chce Boh spásu niekoho
úplne (absolútne). O tejto Bozej vôli
hovorí sväty: Vôla Vsemohúceho
je vzdy nepremozitelná." V tomto zmysle uzmieruje
sv. Tomás vyrok sv. Augustína so slovami
sv. Jána z Damasku, ktory hovorí, ze Boh
chce spásu vsetkych i jednotlivych ludí
vôlou predchádzajúcou: Boh chce
predchádzajúcou vôlou spasenie
vsetkych, aby nás ucinil úcastnymi svojej
dobroty, lebo je dobry; pre hriesnikov vsak chce trest,
lebo je spravodlivy. Pretoze, ako sme povedali, zmysla
sv. Augustín na inom mieste inác, zmieruje
sv. Tomás obidva vyroky a hovorí, ze sv.
Ján z Damasku hovorí o
predchádzajúcej Bozej vôli, ktorou
chce Boh skutocne spásu vsetkych, avsak sv.
Augustín hovorí o vôli
nasledujúcej. Potom obsírne vysvetluje, v
com zálezí vôla
predchádzajúca, v com nasledujúca:
Vôla predchádzajúca je tá,
ktorou chce Boh spásu vsetkych ludí…
Po uvázení vsetkych okolností nie je
u vsetkych dobré, aby boli spasení;
dobré je, aby bol spaseny ten, kto sa pripravuje
(k spáse) a spolupracuje (s milostou), nie vsak
ten, kto nechce spolupracovat (s milostou) a odporuje
jej… Toto je vôla nasledujúca, lebo
nasleduje za predvedením skutkov, nie síce
ako prícina (vôle), ale ako dôvod
chcenej veci.
Sv. Tomás je teda presvedceny, ze Boh chce
spasit vsetkych ludí a kazdého jednotlivca.
Toto presvedcenie potvrdzuje na mnohych miestach. Pri
vyklade slov evanjelia: „Toho, kto prichádza
ku mne, neodozeniem" (Jn 6:37), vkladá podla vzoru
sv. Jána Zlatoústeho do Kristovych
úst túto rec: „Ked som sa vtelil pre
spásu ludí, ako by som ich mohol od seba
odohnat?" V tom zmysle hovorí: Preto neodozeniem,
„lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil
svoju vôlu, ale vôlu toho, ktory ma poslal. A
vôla toho, ktory ma poslal je, aby som nestratil
nic z toho, co mi dal, ale aby som vsetko vzkriesil v
posledny den. Lebo vôla môjho Otca je, aby
kazdy, kto vidí Syna a verí v neho, mal
vecny zivot, a ja ho vzkriesim v posledny den" (Jn
6:38-40). Na inom mieste hovorí sv. Tomás:
„Boh dáva vo svojej stedrosti milost
kazdému, kto sa na nu pripravuje… Chce, aby
vsetci ludia boli spasení. „Este jasnejsie sa
vyjadruje vo vyklade uvedeného vyroku sv. Pavla,
„ktory chce, aby vsetci ludia boli spasení."
Sväty ucitel hovorí: U Boha je spása
vsetkych ludí sama o sebe vecou hodnou priania;
táto vôla je predchádzajúca.
Ked vsak má Boh na mysli dobro spravodlivosti, aby
boli hriechy potrestané, v tom zmysle nechce
spásu vsetkych - a to je vôla
nasledujúca. „Odtial je jasné, co
rozumel Anjelsky ucitel vôlou
predchádzajúcou a nasledujúcou.
Potvrdzuje len to, co povedal v spomenutom vyklade. (I.
kniha Sentencií Petra Lombarda) Na tomto mieste
dodáva len prirovnanie s kupcom, ktory chce
predechádzajúcou vôlou
zachránit vsetok svoj tovar; ked vsak nastane
búrka, nechce ho uz zachránit, aby
zachránil svoj zivot. A rovnako Boh, ked
vidí bezboznost niektorych, praje si ich
potrestanie z lásky k spravodlivosti a preto ich
nechce spasit; predtym vsak chce skutocnou, v istom
zmysle absolútnou vôlou spásu
vsetkych. A tak vôla Bozia spasit vsetkych,
píse sväty na inom mieste, je sama v sebe
absolútna; podmienená je len zo strany
chceného predmetu, ak totiz clovek chce
spolupôsobit s milostou tak, ako ziada
správny poriadok. A v Bohovednej summe sväty
znovu urcitejsie vysvetluje, co rozumie vôlou
predchádzajúcou a co nasledujúcou:
„Sudca najprv chce, aby kazdy clovek zil, ale potom
chce, aby vrah bol obeseny. Podobne Boh najprv chce, aby
kazdy clovek bol spaseny, ale zatym chce, aby
niektorí ludia boli zatratení, podla
poziadavky svojej spravodlivosti."
Nijako nechcem na tomto mieste zavrhovat mienku tych,
ktorí ucia predurcenie ku sláve,
ktoré predchádza predvedeniu (praescientia)
zásluh; hovorím len, ze nemôzem
pochopit, ako zástancovia tejto náuky, ze
totiz Boh jednych vyvolil k sláve bez ohladu na
ich zásluhy a druhych z nej (podobne)
vylúcil, môzu súcasne verit, ze Boh
chce spásu vsetkych; iba ak majú na mysli
nie vôlu skutocnú, ale len
podmienecnú a v prenesenom zmysle.
Nechápem, ako mozno tvrdit, ze Boh chce vsetkych
ludí spasit a uviest do slávy, ked by
velkú väcsinu z nich uz prv vylúcil zo
slávy, bez ohladu na ich vinu. Ked Petavius
dokazuje svoju opacnú mienku hovorí:
„Naco by bol dal Boh vsetkym ludom túzbu po
vecnej blazenosti, ked by bol uz vopred väcsinu z
nich z nej vylúcil bez ohladu na ich hriechy? Naco
by bol prisiel Jezis Kristus, ak ozaj priniesol vsetkym
spásu svojou smrtou, keby ju uz vopred bol Boh
odoprel tolkym nestastnym ludom? Naco by im dal
prostriedky, keby boli uz vopred vylúcení z
dosiahnutia ciela?" Petavius preto pripája velmi
vázne slová: „Keby to bola pravda,
museli by sme povedat, ze Boh, ktory miluje vsetko
stvorené, nebol by miloval vsetkych ludí,
ked ich stvoril, ale väcsinu z nich by mal v
nenávisti, keby vylucoval zo slávy tych,
ktorych stvoril pre slávu. Je isté, ze
stastie tvora zálezí v dosiahnutí
toho ciela, pre ktory je stvoreny. Rovnako je
isté, ze Boh stvoril vsetkych ludí pre
zivot vecny. Keby teda bol Boh stvoril niektorych
ludí pre zivot vecny a potom ich bez ohladu na ich
viny vylúcil, mal by ich bezdôvodne pri
stvorení v nenávisti a tym by im
zaprícinil najväcsiu myslitelnú skodu.
Boli by vylúcení z dosiahnutia ciela, totiz
slávy, pre ktorú boli stvorení."
„Boh nemôze mat," hovorí Petavius,
„nejaky prostredny cit medzi láskou a
nenávistou voci tvorom a najmä voci ludom,
ktorych alebo… miluje pre zivot vecny, alebo
nenávidí… k záhube.
Najväcsím zlom cloveka vsak je byt od Boha
vzdialeny a zatrateny. Ked teda Boh chce záhubu
duse niekoho… toho nemiluje, lez má ho v
najväcsej myslitelnej nenávisti." Slovami
„vecnú záhubu" nemyslí Petavius
pozitívne zatratenie od Boha, ale vylúcenie
zo slávy. A naozaj, ako hovorí Tertulian,
co by nám bolo platné, ze nás Boh
nestvoril pre peklo, keby nás bol pri samom
stvorení vylúcil z poctu vyvolenych? Byt
odtial vylúceny znamená byt pozbaveny
spásy a upadnút do vecnej záhuby,
pretoze niet nijakého prostredného stavu:
„Aky bude osud vylúcenych? Ci nie strata
spásy?" Petavius koncí: „Preto, ked
miluje Boh kazdého cloveka láskou,
ktorá predchádza jeho zásluhy,
nemá v nenávisti ich duse a preto nechce
pre ne najväcsie nestastie. Ked teda Boh miluje
vsetkych ludí, a to je isté, musíme
verit, ze chce spásu vsetkych a ze nemá
nikoho vo svojej strasnej nenávisti, aby urcil pre
neho najväcsie nestastie, vylúcenie zo
slávy, prv ako by videl jeho viny."
Opakujem vsak znova a znova, ze tejto tvrdej mienke
nemôzem rozumiet. Napokon otázka predurcenia
je tak hlboké tajomstvo, ze apostol zvolal:
„Aká hæbka Bozieho bohatstva,
múdrosti a vedomosti! Aké
nepochopitelné sú jeho súdy a
nevyspytatelné jeho cesty! Ved kto poznal
Pánovo zmyslanie?" (Rim 11:33-34). Preto sa
musíme podrobit Bozej vôli, ktorá
chce, aby toto tajomstvo ostalo neprístupnym jeho
Cirkvi, aby sme sa pokorne sklonili pred riadením
jeho prozretelnosti. A to tym skôr, ze Bozia
milost, ktorá jediná môze ludom
dopomôct k vecnému zivotu, sa nám
udeluje bez vsetkej pochybnosti vo väcsej alebo
mensej miere úplne zadarmo, bez najmensieho ohladu
na nase zásluhy. Aby sme teda dosli k
spáse, musíme sa kazdy neustále
vrhat do nárucia Bozieho milosrdenstva, aby
nám pomohlo svojou milostou k spáse a
musíme neustále verit neomylnému
slovu toho, ktory slúbil, ze vypocuje a
spasí kazdého, kto sa bude modlit.
Iné texty
Písma
Ale vrátme sa k násmu predmetu, ze Boh
si úprimne praje, aby sa vsetci ludia spasili.
Sú iné texty, ktoré dokazujú
tú istú vec, napríklad, ked Boh
hovorí: „Ako zijem, hovorí Pán,
Jahve, nemám zálubu v tom, aby zomrel
bezbozny, ale aby sa bezbozny vrátil zo svojej
cesty a zil" (Ez 33:11). Nehovorí len, ze chce
smrt hriesnika, ale hovorí, ze chce jeho zivot a
prisahá, aby skôr uverili, ako
poznamenáva Tertulian.
Okrem toho vraví Dávid: „Lebo len
chvílku trvá jeho hnev, ale cely zivot jeho
láskavost" (Zalm 30:6). Trestá preto, ze ho
nase hriechy nútia k hnevu; vo svojej vôli
vsak nechce nasu smrt, ale nás zivot, „cely
zivot". - Sv. Bazil k tymto slovám
poznamenáva: Co tym chce povedat? To, ze Boh chce,
aby vsetci mali úcast na zivote." Zalmista totiz
povedal: „Nás Boh je Boh spásy, on je
Pán, co zo smrti dáva uniknút" (Zalm
68:21). Sv. Róbert Bellarmin tieto slová
vysvetluje takto: „Je mu to vlastné, to je
jeho prirodzenost - vsetkych spasit a zachránit
pred vecnou smrtou."
Okrem toho hovorí Pán: „Podte ku
mne vsetci, ktorí sa namáhate a ste
pretazení, a ja vás posilním" (Mt
11:28). Ked vsetkych pozyva ku spáse, iste chce
spasit vsetkych. Okrem toho sv. Peter píse:
„Pán nemeská s
prislúbením, ako sa niektorí
nazdávajú, ze meská; on je len
trpezlivy s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa
vsetci dali na pokánie" (2 Pt 3:9) a tak sa
spasili.
Dalej hovorí Pán: „Preco by ste
mali zomriet, dom Izraela?…preto sa obrátte a
budete zit" (Ez 18:31-32). „Co som este mal urobit
svojej vinici a neurobil som jej?" (Iz 5:4). „Kolko
ráz som chcel zhromazdit tvoje deti, ako sliepka
zhromazduje svoje kuriatka pod krídla, a nechceli
ste!" (Mt 23:37). Ako by mohol Pán tvrdit, ze
klope na nase hriesne srdcia? Ako by nás mohol
tolko nabádat, aby sme sa vrátili do jeho
nárucia? Ako by nám mohol vytykat: Co som
mal este urobit, aby som vám získal
spasenie?" Ako by nám mohol povedat, ze nás
chcel prijat za dietky, keby nemal naozajstnú
vôlu spasit vsetkych? Okrem toho hovorí sv.
Lukás, ze Jezis Kristus, ked sa z dialky pozeral
na Jeruzalem a myslel na záhubu národa pre
jeho hriechy, „plakal nad ním" (Lk 19:41).
„Preco vsak plakal vtedy," pyta sa sv. Theofylakt so
sv. Jánom Zlatoústym, „pri pohlade na
skazu mesta, ked nie preto, ze skutocne túzil po
jeho spáse." Ked teda Boh na tolkych miestach
svedcí, ze chce spasit vsetkych, kto sa
opovázi tvrdit, ze Boh nechce, aby boli vsetci
spasení? Petávius sa pyta: „Je
dovolené, samo Sväté Písmo, v
ktorom Boh na tolkych miestach dosvedcil svoju vôlu
tak skvelymi, tak casto opakovanymi slovami, áno,
slzami a prísahou, je dovolené ho tupit a
vysvetlovat v opacnom zmysle, ako by bol Boh ustanovil,
ze zahubí celé ludské pokolenie
okrem niekolko málo ludí… a ako by sa
vôbec nestaral o jeho záchranu…? A co
je v ostatnych clánkoch viery este tak
jasné, aby bolo isté pred podobnou krivdou
a potupou?" Podla súdu tohto velkého
teológa je tvrdenie, ze Boh nechce naozaj spasit
vsetkych, tolko, ako vysmech z vieroucnych vyrokov nad
slnko jasnejsie a krivda proti nim. A kardinál
Sfonfrati hovorí: „Kto zmysla inác,
nevie, ci nerobí z pravého Boha len Boha
zdanlivého… tak ako v divadle
vystupujú králi, ktorí majú
ku králom velmi daleko!"
Vseobecná zhoda
Cirkevnych Otcov
Túto pravdu, ze Boh chce spasit vsetkych,
potvrdzujú vsetci svätí Otcovia. Nieto
pochybnosti o jednomyselnom presvedcení
gréckych Otcov, ze Boh chce spasit vsetkych i
jednotlivych ludí. Tak ucí sv.
Justín, sv. Bazil, sv. Gregor Naziansky, sv.
Metod, sv. Ján Zlatoústy (ich
svedectvá uvádza Petaviu). Vsimnime si vsak
latinskych Otcov. Sv. Hieronym hovorí: „Boh
chce spásu vsetkych… Pretoze sa vsak nik
nespasí bez vlastnej vôle… Boh chce,
aby sme chceli dobro, aby potom chcel aj on v nás
splnenie svojich úmyslov." A na inom mieste:
„Preto ich (zidov) chcel spasit podla ich zelania a
nabádal ich k práci na vlastnej
spáse, aby sa dostalo ich vôli odmeny, ale
oni nechceli uverit." Sv. Hilarius: „Boh chce, aby
sa spasili vsetci ludia a nielen tí, ktorí
budú patrit do poctu svätych, lez bez vynimky
vsetci, aby nik nemal vyhovorku." Sv. Pavlín:
„Vsetkym hovorí (Kristus): Podte ku mne
vsetci… lebo kym zálezí na nom, ktory
stvoril vsetkych, chce, aby sa kazdy clovek spasil." Sv.
Ambróz: „Boh musel ukázat svoju
vôlu aj na bezboznych. A preto nesmel vynechat ani
zradcu, aby mohli vsetci poznat, ze i pri volbe svojho
zradcu zamyslal spasit vsetkych… A ukázal
spásu vsetkym, ze pokial zálezalo na Bohu,
chcel spasit vsetkych." Spisovatel diela,
nadpísaného „Vyklad Ambrózov"
(podla Petavia je to diakon Hilarius), dáva si na
apostolove slová: Boh chce, aby vsetci ludia boli
spasení," túto otázku: „Ako je
mozné, ze vsemohúci Boh chce spasit
vsetkych, a predsa sa tolko ludí
nezachráni?" A odpovedá si: „Chce, aby
boli spasení, ak chcú sami; lebo ten, kto
dal zákon vsetkym, nikoho nevylúcil zo
spásy… Tento liek vsak neosozí ani
kolísavym, ani tym, ktorí ho (otvorene)
odmietajú. Vraví, ze Pán nikoho
nevylúcil z práva na slávu a
vsetkym, ze dáva milost, aby sa spasili, ale s
podmienkou, ze budú spolupôsobit s milostou,
lebo milost neosozí nic tomu, kto ju odmieta. Na
túto otázku rovnako odpovedá i sv.
Ján Zlatoústy i sv. Augustín. Sv.
Ján Zlatoústy hovorí: „Preco
teda nedosahujú spásu vsetci, ked Boh chce
spasit vsetkych? Pretoze vôla vsetkych sa neriadi
jeho vôlou a preto, ze on nikoho nenúti."
Sv. Augustín hovorí: „Boh chce, aby
boli vsetci ludia spasení; nie vsak tak, ze by im
bral slobodnú vôlu." To isté
hlása sv. Augustín na mnohych inych
miestach, ktoré uvediem dalej.
2. Jezis Kristus zomrel za
spásu vsetkych ludí
Nie menej je jasné zo Svätého
písma i zo svätych Otcov, ze Jezis Kristus
zomrel za vsetkych a za kazdého
jednotlivého cloveka. Adamov hriech iste
spôsobil strasnú pohromu celému
ludskému pokoleniu. Jezis Kristus vsak nahradil
milostou vykúpenia vsetky skody, ktoré
nám Adam zaprícinil. Preto tridentsky snem
prehlásil, ze sväty krst vracia dusiam
cistotu a bezúhonnost. Pokial ide o ziadostivost,
ktorá v nich ostáva, nie je im na skodu,
ale pre nadobudnutie slávnejsej koruny, v tom
prípade, ze budú odporovat svojim
vásnam. Sv. Lev hovorí: „Viac som
získal Kristovou milostou, nez som stratil
diablovou závistou." To isté
prehlásil apostol slovami: „Ale s darom to
nie je tak ako s previnením… kde sa rozmnozil
hriech, tam sa este väcsmi rozhojnila milost" (Rim
5:15, 20). Sám spasitel povedal: „Ja som
prisiel, aby mali zivot a aby ho mali hojnejsie" (Jn
10:10). Uz dávno predtym to povedal Dávid a
Izaiás. Dávid hovorí: „Lebo u
Pána je milosrdenstvo a hojné
vykúpenie" (Zalm 130:7). Izaiás:
„Dostal z Pánovej ruky dvojmo za kazdy svoj
hriech" (Iz 40:2). K tymto slovám vykladatel
Svätého písma poznamenáva:
„Boh odpustil svojej Cirkvi tym spôsobom, ze
dostala dvojnásobnú, t.j.
mnohonásobnú milost namiesto trestov,
ktoré by si zasluhovala."
Svedectvo Svätého
Písma
Ze zomrel nás Spasitel, ako som povedal, za
vsetkych a ze obetoval vecnému Otcovi dielo svojho
vykúpenia za spásu jednotlivych
ludí, uistuje Sväté písmo:
„Lebo Syn cloveka prisiel hladat a zachránit,
co sa stratilo" (Lk 19:10). „[Spasitel]
vydal seba samého ako vykupné za vsetkych"
(1 Tim 2:6). „A zomrel za vsetkych, aby aj
tí, co zijú uz nezili pre seba, ale pre
toho, ktory za nich zomrel a vstal z mrtvych" (2 Kor
5:15). „Preto sa namáhame a
zápasíme, lebo máme nádej v
zivého Boha, ktory je spasitelom vsetkych
ludí, najmä veriacich" (1 Tim 4:10). „On
je zmiernou obetou za nase hriechy; a nielen za nase, ale
aj za hriechy celého sveta" (1 Jn 2:2). „Lebo
nás zenie Kristova láska, ked si
uvedomíme, ze ak jeden zomrel za vsetkych, teda
vsetci zomreli" (2 Kor 5:14). Zastavme sa aspon pri
tychto poslednych slovách. Pytam sa: Keby
nepokladal apostol za isté, ze Jezis Kristus
naozaj za vsetkych umrel, ako by mohol súdit z
Kristovej smrti podstúpenej za vsetkych, ze vsetci
umreli? A to tym skôr, ze apostol vyvodzuje z tejto
pravdy pohnútku, ktorá musí
roznietit nase srdce láskou k Spasitelovi. Avsak
Boziu túzbu a vôlu spasit vsetkych najlepsie
ukazujú apostolove slová: „Ked on
vlastného Syna neusetril, ale vydal ho za
nás vsetkych," a este mocnejsie sú dalsie
slová: „akoze by nám s ním
nedaroval vsetko!?" (Rim 8:32). Ked nám Boh vsetko
daroval, co by sme sa báli, ze nám odoprel
vyvolenie k sláve - pravda pod podmienkou, ze
budeme spolupracovat s milostou. „Ked teda daroval
svojho Syna," hovorí uceny kardinál
Sfondrati, „ako by nám odoprel milost
spásy?" Apostol nás tu poucuje jasnymi ale
istymi slovami, ze nám neodoprie dar mensí,
ked nám dal väcsí; ze nám
neodoprie dar spásy, ked nám dal svojho
Syna, aby sme boli spasení." A to je pravda. Ako
by mohol sv. Pavol tvrdit, ze nám dal vsetko, ked
nám daroval svojho Syna, keby bol presvedceny, ze
nás mnohych vylúcil zo slávy,
jediného to dobra a jediného ciela, pre
ktory nás stvoril? Tomuto mnozstvu ludí by
dal síce vsetko, ale odoprel by to najlepsie,
vecnú blazenost, bez ktorej musí
prepadnút vecnému nestastiu, lebo tretej
moznosti niet. Lez, ze by sme chceli tvrdit inú
väcsiu opovázlivost, ako poznamenáva
iny uceny spisovatel, ze Boh síce dáva
vsetkym milost k dosiahnutiu slávy, mnohym ludom
vsak odopiera prístup k jej pozívaniu, ze
teda dáva prostriedok k cielu, ale ciel
odopiera.
Ucenie svätych
Otcov
Vsetci svätí Otcovia jednomyselne ucia, ze
Jezis Kristus zomrel preto, aby vsetkym získal
vecnú spásu. Sväty Hieronym (?)
hovorí: „Za vsetkych zomrel Kristus; bol
nájdeny jediny hodny… aby bol obetovany za
tych, ktorí boli mrtvi v hriechu. Sv.
Ambróz: „Kristus prisiel preto na svet, aby
nás vyliecil z nasich rán. Pretoze vsak
neziadajú vsetci jeho liek… uzdravuje (len)
tych, ktorí chcú, nenúti vsak tych,
ktorí nechcú. Inde: „Vsetkym priniesol
prostriedok k uzdraveniu, aby kazdy, kto zahynie,
pricítal sám sebe prícinu svojej
smrti, ze nechcel byt uzdraveny, hoci mal liek… Nech
je vsak velebené isté Kristovo
milosrdenstvo ku vsetkym… ked chce spásu
vsetkych ludí." A este jasnejsie na inom mieste
hovorí: „Jezis napísal svoj
závet nie v prospech jedného cloveka, ani
nie pre niekolko málo ludí, lez v prospech
vsetkych; vsetci sme napísaní ako
dedicia… závet je spolocny a dáva
právo vsetkym: dedicstvo nálezí
vsetkym a kazdému osobitne. Vsimnime si
slová: Vsetci sme napísaní ako
dedicia. To znamená, ze Vykupitel napísal
ako dedicov nebies nás vsetkych. Sv. Lev
píse: „Ako Kristus nenasiel nikoho bez
hriechu, tak prisiel na pomoc vsetkym." Sv.
Augustín uvádza slová sv.
Jána: „Boh neposlal Syna na svet, aby svet
odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil" (Jn
3:17) a hovorí: „Prisiel teda uzdravit svet,
pokial je to v moci lekára." Treba dat pozor na
slová: Pokial je to v moci lekára.
Sám Boh chce úcinne spásu vsetkych;
nemôze vsak uzdravit toho, kto uzdravenie odmieta,
ako dodáva sv. Augustín: „Celkom iste
uzdravuje (Boh), nie vsak toho, kto nechce. Co ta
môze viac oblazit ako myslienka, ze más vo
svojej ruke zivot, a ze od tvojej vôle
závisí tvoje zdravie?" Zastavme sa pri
jednotlivych slovách: „Uzdravuje". Sv. ucitel
teda hovorí o hriesnikoch, ktorí sú
chorí a nemôzu sami zo svojich síl
nadobudnút zdravie. „Celkom iste". Z Bozej
strany nechyba nic, co je potrebné pre uzdravenie
a spásu hriesnikov. „Svoj zivot más vo
svojej ruke a tvoje zdravie závisí od
tvojej vôle." Tieto slová dokazujú,
ze Boh chce skutocnou vôlou spasit vsetkych.
Inác by sme nemali vo svojich rukách
moznost nadobudnút zdravie duse a vecny zivot. Na
inom mieste hovorí: „Ten, ktory nás
vykúpil za takú cenu, nechce, aby
títo vykúpení zahynuli.
Nevykúpil nás, aby nás zahubil, lez,
aby nám dal zivot." Vsetkych nás
vykúpil, aby nás vsetkych spasil. A potom
nás vsetkych sväty nabáda chyrnymi
slovami k práci na dosiahnutie vecnej blazenosti.
„Nech sa vzpriami ludská krehkost… Nik
nech nehovorí: Nebudem spaseny… Ovela viac
Kristus ucinil, ako slúbil. Co ucinil? Zomrel za
teba. Co prislúbil? Ze budes s ním zivy."
Niektorí tvrdili, ze Kristus vylial svoju krv za
vsetkych, aby vsetkym získal milost, ale nie
spásu. Ich mienku rázne odmieta ucenec
Périgueus: „Aké nesprávne je
tak mysliet! Ako by mohla Bozia Múdrost…
chciet prostriedok k spáse, ale spásu nie?"
Okrem toho sv. Augustín (?) sa obracia na zidov
slovami: „Poznávate bok, ktory ste prebodli,
pretoze bol otvoreny i od vás i pre vás."
Keby vsak Kristus nebol vylial svoju krv skutocne za
vsetkych, mohli by zidia odpovedat sv.
Augustínovi, ze Pánov bok síce
otvorili, ale ze tento bok nebol otvoreny pre nich.
Ani sv. Tomás nijako nepochybuje, ze Jezis
Kristus zomrel za vsetkych. Z tejto pravdy vyvodzuje
dôsledok, ze Jezis Kristus chce spásu
vsetkych. Jezis Kristus je prostredníkom medzi
Bohom a ludmi, nielen niektorymi, ale vsetkymi. Nebol by
ním sám vsak, keby nechcel vsetkych
spasit."
Dôkazom tejto pravdy je odsúdenie 5.
Janseniovej vety, ako sme povedali prv: „Je
semipelagiánske ucenie povedat, ze Kristus zomrel
úplne za vsetkych ludí, alebo ze za nich
vylial krv." Podla ostatnych zavrhnutych viet a podla
Janseniovych zásad je zmysel vety tento: Jezis
Kristus zomrel, aby zaslúzil vsetkym
dostatocné milosti k spáse, ale zomrel len
za predurcenych, ako napísal Jansenius jasne na
inom mieste: „Ani v najmensom sa nezhoduje so
zásadami sv. Augustína ucenie, ze Kristus
Pán vylial svoju krv za vecnú spásu
alebo neveriacich, ktorí umierajú v nevere
alebo spravodlivych, ktorí nezotrvajú v
dobrom." Katolícky zmysel je teda opacny:
„Nie je semipelagiánske, lez správne
ucenie, ze Jezis Kristus zomrel, aby zaslúzil
milosti potrebné v terajsom poriadku k dosiahnutiu
spásy nielen pre predurcenych, lez i pre
zatratenych."
Ze Boh chce naozaj spásu vsetkych a ze Jezis
Kristus zomrel za spásu vsetkych, presvedcuje
nás dalej prikázanie o nádeji,
ktoré Boh vsetkym ukladá. Dôvod je
jasny. Sv. Pavol nazyva krestanskú nádej
istotou a pevnou kotvou duse: „…my, co sme
nasli útociste v tom, ze dosiahneme
ponúknutú nádej. Máme ju ako
istú a pevnú kotvu duse…" (Hebr
6:18-19). A v com môzeme mat túto
bezpecnú a pevnú kotvu svojej
nádeje, ak nie v pravde, ze Boh chce spásu
vsetkych?" Ako môzu dúfat v Bozie
milosrdenstvo ludia," pyta sa teológ
Périguex, „ak nie je isté, ze Boh chce
spásu vsetkych? A s akou nádejou by mohli
obetovat Bohu Kristovu smrt, aby dosiahli odpustenie,
keby nebolo isté, ze bola prinesená ako
obeta za nich?" A kardinál Sfondrati
hovorí, ze keby bol Boh jednych vyvolil k zivotu
vecnému a druhych z neho vylúcil, ze by sme
mali viac dôvodov k zúfalstvu ako k
nádeji, lebo ovela viac je zatratenych ako
vyvolenych. A keby nebol zomrel Jezis Kristus za
spásu vsetkych, ako by sme mohli mat bez
zvlástneho zjavenia isty základ svojej
nádeje, ze budeme spasení pre
zásluhy Jezisa Krista? O tom nikdy nepochyboval
sv. Augustín, lebo hovorí: „Vsetka
nádej a istota viery spocíva pre mna v
drahocennej krvi Kristovej, ktorá bola vyliata za
nás a za nasu spásu." Preto skladá
sväty vsetku svoju nádej do krvi Jezisa
Krista, lebo viera mu dáva istotu, ze Jezis
Kristus zomrel za vsetkych. O tomto dôvode
krestanskej nádeje podrobnejsie pouvazujem v III.
kapitole, ked budem hovorit o hlavnej veci, a to milost
modlitby je daná vsetkym.
3. Deti, ktoré
zomierajú bez krstu.
Ostáva este rozriesit tazkost, preco
hynú deti umierajúce pred krstom, prv ako
nadobudli uzívanie rozumu. Ked chce Boh
spásu vsetkych, preco hynú tieto deti bez
vlastnej viny, pretoze sa im nedostáva od Boha
nijakej pomoci, aby dosiahli spásu? Sú dve
odpovede, z ktorych je správnejsia druhá.
Vysvetlím krátko obidve.
Prvá odpoved: Boh chce vôlou
predchádzajúcou spásu vsetkych a
preto prichystal vseobecné prostriedky, aby vsetci
mohli dosiahnut spásu. Tieto prostriedky vsak
nesplnia svoju úlohu alebo vinou tych,
ktorí ich nechcú uzívat alebo ze ich
uzitie prekazia príciny druhotné (ako je
napríklad prirodzená smrt detí);
Avsak Boh, ktory vo svojej prozretelnosti vsetko
správne a múdro usporiadal, nie je povinny
zamedzit cinnost tychto prícin. Sú to
myslienky sv. Tomása, ktory hovorí, ze
Jezis Kristus síce obetoval svoje zásluhy
za vsetkych a ze pre vsetkych ustanovil krst; ale tento
prostriedok spásy nie je udeleny detom,
ktoré umierajú pred uzívaním
rozumu, nestáva sa priamym zásahom Bozej
vôle, ale len z Bozieho dopustenia. A Boh, ako
zvrchovany Pán sveta, nesmie rusit celkovy
poriadok preto, aby sa pomohlo jednotlivym veciam.
Druhá odpoved: Je rozdiel medzi tym, ked niekto
nie je blazeny a ked je zatrateny. Lebo vecná
blazenost je dar dany celkom nezaslúzene, preto
jej strata nemá povahu trestu. Velmi
odôvodneny je názor sv. Tomása, ze
deti, ktoré zomreli ako nemluvniatka netrpia ani
trest zmyslov ani trest straty. Netrpia trest zmyslov,
lebo ako hovorí sv. ucitel, tento trest
zodpovedá náklonnosti k stvorenym veciam.
Tá pri dedicnom hriechu chybí:
nenachádza sa tu osobná vina, a preto ani
trest zmyslov. Protivníci uvádzajú
proti tomu náuku sv. Augustína, podla
ktorého by boli tieto deti odsúdené
aj k trestom zmyslov. Ale na inom mieste tento sväty
prehlasuje, ze je v tejto otázke velmi bezradny.
Hovorí: „Ked ide o trest malickych, som vo
velkych pochybnostiach a naozaj neviem, co odpovedat." A
inde pripústa domienku, ze tieto deti
nedostávajú ani odmenu ani trest: „Nie
je treba sa bát, ved ked mohla byt akási
stredná cesta medzi správnym skutkom a
hriechom, môze tiez zniet rozsudok Sudcu ku stavu
medzi odmenou a zatratením." Túto mienku
zastáva potom celkom rozhodne sv. Gregor
Naziánsky: „Spravodlivy Sudca nedá im
ani nebeskú odmenu ani muky." A rovnako sv. Gregor
Nyssensky: „Predcasná smrt detí
dokazuje, ze tí, ktorí takto stratia zivot,
nebudú trpiet v bolestiach a mukách."
Pokial ide o trest straty, sú tieto deti
vylúcené zo slávy; ako ucí
sv. Tomás, ktory túto vec co
najdôkladnejsie uvázil, nikto netrpí
pre stratu dobra, ktorého nie je schopny. Nikto
napríklad neplace preto, ze nemôze lietat a
ziaden obycajny clovek nie je smutny preto, ze
nemôze byt cisárom. Tak nie sú
smutné ani deti, ze nemajú slávu,
ktorej nikdy neboli schopné. Nemali na nu
nároky ani na základe svojej prirodzenosti,
ani pre svoje zásluhy. Inde uvádza este iny
dôvod. Hovorí, ze nadprirodzené
poznanie slávy je mozné len úkonom
viery, tento úkon vsak prevysuje vsetko
prirodzené poznanie. Preto nemôzu tieto
dietky byt smutné nad stratou slávy,
pretoze nikdy o nej nemali nadprirodzené poznanie.
Okrem toho hovorí, ze nielen nebudú trpiet
pre stratu vecnej blazenosti, ale ze sa budú viac
radovat z velkej úcasti na Bozej dobrote a jeho
dokonalostiach, pokial sú prirodzene
prístupné. A hoci s ním nie
sú spojené slávou, sú s
ním predsa zblízené úcastou
na prirodzenych dobrách a takto môzu z neho
cerpat radost prirodzenym poznaním a prirodzenou
láskou k nemu.