|
||
|
1. Dôkazy Ak Boh chce, aby vsetci boli spasení, dáva iste vsetkym milost a pomoc, ktorá je potrebná ku spáse. Inác by sme nemohli povedat, ze má skutocnú vôlu spasit vsetkych. „Úcinkom predchádzajúcej vôle, ktorou chce Boh spásu vsetkych," hovorí sv. Tomás, „je usmernenie prirodzenosti k spáse a poskytnutie vsetkych prostriedkov k cielu potrebnych ako prirodzenych tak nadprirodzenych." Luther a Kalvín rúhavo tvrdili, ze Boh dal zákon, ktory nie je mozné zachovat.Ale je isté, ze bez pomoci milosti nemozno vyplnit zákon, ako prehlásil proti pelagiánom Innocent I.: „Iste zvítazíme s pomocou toho, bez ktorého pomoci iste budeme porazení." To isté povedal pápez Celestín. Ked teda Pán dáva vsetkym zákon, ktory môzu splnit, dáva vsetkym aj milost pre jeho zachovanie a to alebo bezprostredne alebo prostredníctvom modlitby, ako velmi jasne prehlásil sväty snem tridentsky: „Boh nemozné veci neprikazuje; ale ked dáva prikázania, napomína, aby si robil, co môzes a aby si prosil o to, co nemôzes a dáva ti pomoc, aby si mohol." Keby nám Boh odoprel i bezprostrednú i vzdialenú milost, potrebnú pre vyplnenie zákona, hriech by bol nevyhnutny; avsak keby hriech bol nevyhnutny, nebol by uz hriechom, ako hned obsírne dokázem. Náuka gréckych Otcov Ako sa presvedcíme, je to vseobecné ucenie Otcov. Sv. Cyril Alexandrijsky hovorí: „Ked nejaky hriesnik klesne dobrovolne, obdareny Bozími milostami rovnako ako iní, nemôzeme povedat, ze ho Kristus nezachránil, lebo Kristus cloveka oslobodil tym, ze mu dal vsetky prostriedky potrebné v boji proti hriechu." Ako by sa mohol stazovat taky hriesnik na Jezisa Krista? Sv. Ján Zlatoústy sa pytal: „Ako to, ze niektorí sú nádobami hnevu a iní milosrdenstva?" A odpovedá: „Kazdy svojou slobodnou vôlou. Ved Boh, pretoze je dobry, ukazuje jednym aj druhym rovnakú dobrotu." Zmienuje sa o faraónovi, o ktorom Sväté písmo hovorí, ze mal tvrdé srdce a hovorí: „Ak sa faraón nespasil, celá vina je na nom, lebo mu nebolo poskytnuté o nic menej (milostí), ako tym, ktorí dosiahli spásu." A na inom mieste, kde hovorí o matke synov Zebedeovych a o Kristovych slovách: „Dat niekomu… nepatrí mne…" (Mt 20:23). Píse: „Kristus tu chcel ukázat, ze nestací, aby on dával, ze musí aj ten, ktory zápasí, brat. Lebo keby vsetko záviselo len od neho jediného, spasili by sa vsetci (ludia)."Sv. Izidor z Pelúzia: „Boh chce vázne a vsemozne pomôct tym, ktorí sú v neresti, aby im odnal moznost vyhovorky." Sv. Cyril Jeruzalemsky: „Pán otvoril brány k vecnému zivotu, aby ho vsetci bez prekázky dosiahli." Náuka gréckych Otcov sa vsak nepácila Janseniovi, ktory sa opovázil povedat: „Nikto nehovoril nepresnejsie o milosti ako Gréci." V otázkach o milosti by sme sa teda nemali riadit ucením gréckych Otcov, ktorí boli prvymi ucitelmi a stæpmi Cirkvi? Ci sa azda lísila náuka Grékov v tejto dôlezitej veci od ucenia latinskej Cirkvi? Vôbec nie! Naopak, je isté, ze z gréckej Cirkvi preslo pravé ucenie viery do latinskej Cirkvi. Preto niet pochybnosti, ze rovnako veria Latiníci aj Gréci, ako odpovedal sv. Augustín Juliánovi Eklanskému, ked bojoval proti nemu autoritou gréckych Otcov. Cím sa máme riadit? Azda Janseniovymi bludmi, ktoré zavrhla Cirkev ako kacírstvo? Tak odsúdila jeho opovázlivé tvrdenie, ze ani spravodliví nemajú milost, aby mohli zachovat niektoré prikázania a ze clovek získava zásluhy alebo hresí, i ked koná z donútenia, len ked nepodlieha vonkajsiemu násiliu. Tento a iné bludy vyplyvajú z jeho falosnej náuky a relatívne vítaznej rozkosi. Náuka latinskych Otcov Pretoze Jansenia neuspokojujú grécki Otcovia, vsimnime si, co ucia latinskí Otcovia. Tí sa vsak nelísia v nicom od gréckych Otcov. Sv. Hieronym hovorí: „Nic dobrého nemôze clovek konat bez toho, ktory mu dal slobodnú vôlu a neodopiera mu k jednotlivym skutkom svoju milost." Sv. Ambróz: „Kto prichádza a klope na bránu, chce v kazdej chvíli vstúpit; je to jeho vina, ze v kazdej chvíli nevstupuje." Sv. Lev: „Právom trvá na prikázaní ten, ktory predchádza (ich zachovávanie) svojou milostou." Sv. Hilarius: „Teraz sa rozlial dar zivota a milosti ospravedlnenia z jedného na vsetkych." Inocent I.: „Kazdy den poskytuje prostriedky, bez ktorych by sme nemohli nijako prekonat ludské bludy." Sv. Augustín: „Nepricíta sa ti za hriech, ze nieco nevies proti svojej vôli, lez ze zanedbávas hladanie toho, co nevies. Ani sa ti nepricíta, ze neobväzujes zranené údy, lez, ze pohrdas lekárom, ktory ta chce uzdravit. To sú tvoje vlastné hriechy. Ziadny clovek nie je zbaveny vedomosti, ako má uzitocne hladat to, co potrebuje." A inde: „To, ze dusa nevie, co má robit, je preto, ze este neobdrzala milostTúto milost vsak dostane, ak dobre pouzije to, co obdrzala. A dostala milost dôkladne a zbozne hladat, ak chce." Preto dostáva kazdy aspon vzdialenú milost, aby hladal a ked ju pouzije, dostane bezprostrednú milost k dobrému skutku, ktorého prv nebol schopny. Vsetky tieto tvrdenia opiera sväty ucitel o zásadu, ze nik nezhresí v tom, comu nemôze zabránit. Ked teda clovek v niecom hresí, hresí potial, pokial sa môze vyvarovat hriechu s Bozou milostou, ktorá nikomu nechyba. Z tohoto zrejmého dôvodu vyplyva iná pravda: Keby cloveku chybala milost, potrebná pre zachovanie prikázaní, nebolo by vôbec hriechu. (Az budem hovorit o hriechu zatvrdlivych, pohovorím o tejto veci dôkladnejsie). To isté ucí sv. Tomás na mnohych miestach. Na jednom vysvetluje apostolove slová: „ktory chce, aby boli vsetci ludia spasení…" (1 Tim 2:4) a hovorí: „Preto nechyba nikomu milost. Boh sa dáva vsetkym, pokial zálezí na nom, rovnako, ako slnko nechyba slepym ociam." Ako slnko dáva vsetkym svoje svetlo a preto sú ho pozbavení len dobrovolne slepí, tak dáva Boh vsetkym milost, aby zachovávali zákon a ludia hynú len preto, ze ju nechcú pouzit. Na inom mieste hovorí: „Vlastnostou Bozej prozretelnosti je starat sa o veci, potrebné k spáse, len ked clovek nekladie prekázky." Ked teda Boh dáva vsetkym milosti k spáse potrebné a ked je pomáhajúca milost potrebná k vítazstvu nad pokusením a k zachovaniu prikázaní, z toho plynie, ze Boh dáva vsetkym pomáhajúcu milost, aby mohli konat dobro bezprostredne alebo (aspon) sprostredkovane; aby clovek dostal bezprostredne spôsobilú milost, nepotrebuje k uzitiu príslusného prostriedku, totiz modlitby, nijakú novú milost. Na inom mieste vraví k slovám sv. Jána: „Nik nemôze príst ku mne, ak ho nepritiahne Otec" (Jn 6:44). „Ak nie je povznesené (ludské srdce), nie je vinny ten, kto pritahuje, lez ten, kto je pritahovany." Podobne hovorí Scotus: „Boh chce spasit vsetkych ludí, pokial to závisí od neho, od jeho predchádzajúcej vôle, podla ktorej im dal vseobecné milosti, ktoré dostacujú ku spáse." Kolínsky koncil (1536) prehlásil: „Hoci sa nik neobráti… ked nie je pritahovany Otcom, nech sa predsa nik nevyhovára, ze nie je pritahovany, lebo (Boh) stále stojí pri dverách a klope vnútornym i vonkajsím slovom." Svedectvo Svätého písma Svätí Otcovia nehovorili neodôvodnene, ale opierali sa o Sväté písmo, kde nás Boh na mnohych miestach uistuje, ze nám ustavicne pomáha svojou milostou, aby sme zotrvali, ked sme v milosti, alebo aby sme sa obrátili, ked sme v hriechu. „Hla, stojím pri dverách a klopem. Kto pocúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním vecerat a on so mnou" (Zjv 3:20). Na základe tychto slov správne usudzuje sv. Róbert Bellarmin: „Pretoze Pán vie, ze bez jeho milosti nemôze clovek otvorit, márne by klopal na dvere jeho srdca, keby nebol predtym udelil milost otvorit, kedy chce." To isté ucí sv. Tomás vo vyklade uvedenych slov: „Boh dáva kazdému milost potrebnú ku spáse a povinnostou cloveka je s nou spolupracovat. Boh dáva svojou stedrou vôlou milost kazdému, kto sa na nu pripravuje. „Hla, stojím pri dverách…" (Zjv 3:20). Preto Bozia milost nechyba nikomu. Boh, pokial zálezí na nom, dáva sa vsetkym." A na inom mieste dodáva: „Vlastnostou Bozej prozretelnosti je postarat sa kazdemu o veci potrebné ku spáse." Sv. Ambróz píse: „Pán klope na dvere, pretoze chce naozaj vstúpit. Nevstupuje vsak do nasich dusí alebo v nich neostáva preto, ze mu zabránime vstúpit, alebo ze ho zazenieme od seba, ked k nám vstúpi." „Co som este mal urobit svojej vinici a neurobil som jej? Preco kym cakal som hrozno, urodila len plánky?" (Iz 5:4). K tymto slovám hovorí sv. Róbert Bellarmin: „Ako by mohol povedat Pán „cakal som", keby nedal vinicu schopnost prinásat hrozná? A keby nedal vsetkym Zidom milosti potrebné k spáse, nebol by mohol povedat: Co som este mal urobit?" Právom by mohli odpovedat, ze nepriniesli ovocie preto, ze im chybala potrebná milost. To isté hovorí tento sväty ku Kristovym slovám: „Kolko ráz som chcel zhromazdit tvoje deti… a nechceli ste" (Lk 13:34). „Akoze chcel byt hladany od tych, ktorí nechcú… ked im nepomohol, aby mohli chciet?" „Spomíname, Boze, na tvoje milosrdenstvo uprostred tvojho chrámu" (Zalm 47:10). Tieto slová vysvetluje sv. Bernard: „Milosrdenstvo je uprostred chrámu a nie niekde v kúte alebo v ústraní, pretoze u Boha niet prijímania osôb. Verejne je vystavené, vsetkym je núkané a je ho zbaveny len ten, kto ho odmieta." „Pohrdas bohatstvom jeho láskavosti, trpezlivosti a zhovievavosti a nevies, ze Bozia láskavost ta chce priviest k pokániu?" (Rim 2:4). Pre svoju zlobu sa teda hriesnik neobracia, lez pohrda bohatstvom Bozej dobroty, ktorá neustále volá a zve milostou ku pokániu. Boh síce nenávidí hriech, ale zároven miluje hriesnu dusu, kym zije na svete a dáva jej milosti potrebné ku spáse. „Lez ty setrís vsetko, lebo je to tvoje, Pane, priatel zivota; ved tvoj neporusitelny duch je vo vsetkom" (Múd 11:26-12:1). Odtial je jasné, hovorí sv. Róbert Bellarmin, ze Boh neodopiera nikomu ani najzatvrdlivejsiemu a najzaslepenejsiemu hriesnikovi milost, aby mohol odporovat pokuseniu. „Vsetci majú poruke pomoc proti novému hriechu alebo bezprostredne alebo sprostredkovane (t. j. prostredníctvom modlitby), aby si mohli od Boha vyprosit väcsiu ochranu a tak sa vyvarovat hriechu. Tento zmysel majú aj Bozie slová u Ezechiela: „Ako zijem, hovorí Pán, Jahve, nemám zálubu v tom, aby zomrel bezbozny, ale aby sa bezbozny vrátil zo svojej cesty a zil. Vrátte, vrátte sa zo svojich zlych ciest, precoze by ste mali zomriet?!" (Ez 33:11). To isté hovorí sv. Peter: „Pán… je… trpezlivy s vami a nechce, aby niekto zahynul, ale aby sa vsetci dali na pokánie" (2 Pt 3:9). Ak teda Boh chce, aby sa vsetci naozaj obrátili, je nesporne isté, ze vsetkym dáva milost potrebnú ku skutocnému obráteniu. Vieme, ze podla niektorych teológov istym zatvrdlivym hriesnikom Boh odopiera i dostatocnú milost. Na potvrdenie uvádzajú i sv. Tomása, ktory hovorí: „Hriesnici nemajú v svojej moci, aby nekládli prekázku milosti; k tomu ich musí predíst milost. Predsa vsak je im to pricítané za vinu, lebo je to následok predoslej viny. Tak ako opilec je zodpovedny za vrazdu, ktorú spáchal v stave opilosti, pretoze sa dobrovolne opil. Okrem toho, hoci nie je v hriesnikovej moci, aby sa celkom vyvaroval kazdého hriechu, predsa môze sa uchránit toho alebo onoho poklesku… pretoze cokolvek pácha, ciní to dobrovolne a tak sa mu to právom pocíta za vinu." Podla tychto teológov by sväty tvrdil, ze niektorí hriesnici sa môzu vyvarovat niektorych hriechov, nie vsak vsetkych, pretoze trestom za predchadzajúce hriechy sú zbavení kazdej pomáhajúcej milosti. Sv. Tomás vsak na tomto mieste hovorí o pomahajúcej milosti, nie o posväcujúcej milosti, bez ktorej sa nemôze hriesnik na dlho uchránit pádu do novych hriechov, ako ucí sväty na viacerych miestach. To ze uvedené miesto má tento vyznam, vyplyva jasne zo súvislosti. Preto vypisujem cely vyrok, aby vynikla pravá myslienka svätého. Najskôr uvádzam nadpis 160. hlavy, ktory znie: „Clovek, ktory je v hriechu, nemôze sa uchránit hriechu bez milosti." Sväty ucitel teda, ako je zrejmé, nechce tvrdit nic iné, len co ucí na inom mieste. Potom pokracuje: „Pretoze sa mysel cloveka odklonila od správneho smeru, je zrejmé, ze sa tym odklonila od pravého ciela… ked sa jej teda naskytne nieco, co zodpovedá zlému cielu a protiví sa cielu pravému, vyvolí si tú zlú vec, iba ak by bola uvedená do správneho stavu, kde by dala prednost pravému cielu pred vsetkym ostatnym; to je dielo milosti. Ked vsak volí nieco, co odporuje poslednému cielu, kladie tym prekázku milosti, ktorá vedie mysel k cielu (pravému). Z toho je zrejmé, ze clovek po hriechu sa nemôze dlho uchovat kazdého hriechu, dokial nie je milostou uvedeny do správneho stavu… Z toho je jasná pochabost pelagiánov, ktorí tvrdili, ze clovek v hriechu sa môze bez milosti vyvarovat nového hriechu." Potom nasledujú uz vyssie uvedené slová, na ktoré sa protivníci odvolávajú. Po prvé teda sv. Tomás nemieni dokazovat, ze niektorí hriesnici sú zbavení vsetkej pomahajúcej milosti a ze zasluhujú za svoj hriech trest, hoci je i nemozné uchránit sa kazdého hriechu. Jeho úmyslom je dokázat pelagiánom, ze clovek bez posväcujúcej milosti sa nemôze ochránit pred hriechom. Ze sväty hovorí o milosti posväcujúcej je isté z toho, ze len touto milostou je dusa správne obrátená k poslednému cielu. Preto hovorí o tejto milosti, ked píse: „ak nie sú najprv touto milostou obohatení;" chce povedat: ak nie je hriesnik uz predtym naplneny touto milostou a nie je správne obráteny k Bohu, ako poslednému cielu, nemôze sa uchránit pádu do novych hriechov. Tak tymto slovám rozumejú tomisti, napríklad Silvester Ferrarsky a Gonet. Ale nie je treba odvolávat sa na inych. Je to zrejmé zo slov samého svätého Tomása v Summe theologickej, kde hovorí o tej istej veci a uvádza doslova tie isté dôvody ako v Summe proti pohanom (hl. 160); a v Summe vyslovne píse len o milosti posväcujúcej. A nie je ani mozné, aby to tento sväty ucitel myslel inác, lebo inde ucí, ze, z jednej strany, Bozia milost nechyba nikdy nikomu, ako to hovorí vo svojom komentári k sv. Jánovi: „Ale aby ste nemohli predpokladat, ze tento úcinok bol následkom odnatia pravého svetla, Evanjelista, aby vyjasnil túto opozíciu, pridáva, ze «bolo pravé svetlo, ktoré osvecuje kazdého cloveka». Lebo Slovo osvecuje, nakolko sa to jeho tyka, lebo zo svojej strany nechyba nikomu, ale praje si, aby sa vsetci ludia spasili. Ale ak niekto nie je osvieteny, je to chyba toho cloveka, ktory sa odvracia od svetla, ktoré by ho mohlo osvietit." Z druhej strany ucí, ze niet hriesnika, ktory by bol tak strateny a opusteny milostou, aby nebol schopny zanechat svoju tvrdohlavost a zjednotit sa s Bozou vôlou, co urcite nemôze urobit bez prispenia milosti: „Pocas tohto zivota nejestvuje clovek, ktory by nemohol odlozit trdohlavost rozumu a tak sa zosúladit s Bozou vôlou." Inde hovorí: „Pokial clovek v tomto zivote uzíva slobodnú vôlu… môze sa na milost pripravit lútostou nad hriechami." Lútost nad hriechami nie je mozná bez milosti (pomáhajúcej). Inde: „Ziaden clovek nemôze byt na svete tak zatvrdlivy v zlom, ze by nemohol spolupôsobit pre svoje duchovné oslobodenie." Spolupôsobenie vsak nevyhnutne predpokladá pomoc pomáhajúcej milosti. Inde hovorí k slovám sv. Pavla „ktory chce, aby boli vsetci ludia spasení" (1 Tim 2, 4): „Preto nikomu nechyba Bozia milost, ale pokial to na nom závisí, vsetkym sa dáva." Inde poznamenáva k tym istym apostolovym slovám: „Boh, pokial je na nom, je hotovy dat vsetkym milost… Len tí sú teda zbavení milosti, ktorí sami v sebe kladú prekázky a preto nie sú ospravedlnení, ked hresia."
Ked sväty hovorí „Boh je hotovy dat vsetkym milost", nemyslím tym pomáhajúcu milost, ako sme poznali vyssie, ale len posväcujúcu milost. Preto právom odmieta kardinál Gotti niektorych teológov, ktorí tvrdia, ze Boh má pre vsetkych pripravené dostatocné milosti k spáse, nedáva ich vsetkym. Co by pomohlo chorému, hovorí tento uceny spisovatel, keby mal lekár lieky len pri sebe a nedal mu ich uzívat? Preto, ked odborne uvazuje o tejto veci, prichádza k záveru, ze sa musí povedat: „Boh nielen núka, lez udeluje jednotlivym ludom i neveriacim a zatvrdlivym, dostatocnú pomoc alebo bezprostredne alebo aspon nepriamo k zachovaniu prikázaní." Sv. Tomás ucí, ze len hriechy zlych duchov a zatratenych nemozno zmyt pokáním. Povedat vsak, ze je v tomto zivote nejaky hriech, za ktory nemozno cinit pokánie, je blud… pretoze tymto tvrdením je zlahcovaná sila milosti. Keby niekomu chybala milost, iste by nemohol lutovat. Okrem toho sv. Tomás na viacerych miestach vyslovne ucí, najmä v komentári listu sv. Pavla Zidom, hl. 12, ze Boh, pokial na nom zálezí, nikomu neodopiera milost potrebnú na obrátenie. Preto právom tvrdí uceny autor teologickej prírucky pre seminár v Périgueux: „Pripisovat sv. Tomásovi náuku, ze Boh niektorych hriesnikov celkom opústa, nie je nic iné, ako potupa tohto svätca." Sv. Róbert Bellarmin múdro rozlisuje a hovorí, ze kazdy hriesnik má vzdy aspon nepriamu pomoc od Boha, aby sa mohol uchránit novych hriechov: „Bozia dobrota poskytuje vsetkym ludom v kazdej dobe alebo bezprostredne alebo nepriamo dostatocnú a potrebnú pomoc proti hriechom… Hovorím bezprostredne alebo nepriamo, pretoze je isté, ze niektorí nemajú dost sily, aby sa mohli bezprostredne uchránit hriechu, majú vsak pomoc, ktorou si môzu… od Boha vyprosit väcsiu pomoc a tak… sa uchránit hriechov." O milosti obrátenia vraví, ze hriesnikovi nie je dávaná v kazdej dobe, ze vsak nik nie je natolko opusteny, aby „iste a úplne bol pocas celého zivota zbaveny Bozej pomoci a smel preto zúfat nad svojou spásou." To isté ucia tomistickí teológovia, ziaci sv. Tomása. Velmi uceny Dominik Soto hovorí: „Som si celkom isty a myslím si, ze vsetci sv. ucitelia, hodní toho mena, boli vzdy úplne presvedcení, ze Boh nikdy nikoho v tomto zivote neopustil." Dôvod je jasny. Keby bol hriesnik naozaj zbaveny milosti, alebo by sa mu nemohli pricítat jeho hriechy k vine, pokial by hresil dalej, alebo by bol povinny cinit nemoznú vec. Nad vsetku pochybnost vsak je pravdivá zásada sv. Augustína: „Nikto nehresí v tom, coho sa nemôze vyvarovat." Táto zásada sa zhoduje s apostolovymi slovami: „Skúska, ktorá na vás dolieha, je iba ludská. A Boh je verny. On vás nedovolí skúsat nad vase sily, ale so skúskou dá aj schopnost, aby ste mohli vydrzat" (1 Kor 10:13). Vychodiskom sa rozumie Bozia pomoc, ktorú Pán vzdy dáva tym, ktorí sú pokúsaní, aby mohli pokuseniu odporovat, ako vysvetluje sv. Cyprián: „S pokusením dal aj schopnost uniknút nebezpecenstvu." Jasnejsie to hovorí Primasius: „Zapriciní vám také vychodisko, ze budete môct pokusenie zniest, to znamená, v pokusení vás posilní svojou milostou, aby ste ho mohli vydrzat." Sv. Augustín a sv. Tomás dodávajú, ze by si Boh pocínal nespravodlivo a ukrutne, keby niekomu ulozil prikázanie, ktoré by mu bolo nesplnitelné. Sv. Augustín hovorí: „Pripocítat niekomu za hriech, ze nevykonal to, co vykonat nemohol, je najväcsia nespravodlivost. A sv. Tomás: „Boh nie je ukrutnejsí ako clovek." Cloveku sa vsak vytyka ukrutnost, keby niekomu rozkázal vec, ktorú nemôze vykonat; preto o Bohu nesmieme nic takého pripustit." „Pravda, iná vec je," hovorí sväty, „ked hriesnik zo svojej nedbalosti nemá milost, pomocou ktorej môze zachovat prikázanie." To platí o cloveku, ktory zanedbáva vzdialenú milost modlitby, prostredníctvom ktorej môze obdrzat bezprostrednú pomoc pre zachovanie prikázania, ako ucí tridentsky snem: „Boh neprikazuje veci nemozné; ale ked dáva prikázanie, napomína, aby si robil, co môzes a aby si prosil o to, co nemôzes a pomáha ti, aby si mohol." Svoju myslienku, ze niet hriechu v tom, coho sa clovek nemôze uchránit, potvrdzuje sv. Augustín na mnohych inych miestach. Napríklad píse: „Keby nebola v moci cloveka neprávost i spravodlivost, nebola by spravodlivá za ne ziadna odmena a ziadny trest." Inde ucí: „Ked im (ludom) nie je poskytnutá moznost zdrzat sa urcitého skutku, nemôzeme povedat, ze zhresili." Inde svedcí: „Diabol síce núka radu, ale môzeme volit alebo odmietnut s Bozou pomocou co nám nasepkáva. Ked teda más s Bozou pomocou schopnost, preco sa teda radsej nerozhodnes, ze poslúchnes Boha a nikoho iného?" Inde: Nik nemá hriech, pretoze nieco neobdrzal." Na inom mieste hovorí: „Nikto si nezaslúzi hanu za to, ze nevykonal nieco, coho nebol schopny." To isté hovorí sv. Hieronym: „Nie sú nútení konat ani cnost ani zlo, lebo kde je potreba, tam nie je ani odsúdenia, ani koruny." Tertullian: „Zákon by nebol ulozeny tomu, kto nemá vo svojej moci nálezite ho poslúchat." Marek Pustovník: „Milost nám skryto pomáha, máme vsak vo svojej moci podla svojej volby konat alebo nekonat." To isté hovorí sv. Irenej, sv. Cyril Alexandrijsky, sv. Ján Zlatoústy a iní. Tomu neodporuje slovo sv. Tomása, ze niektorym sa odopiera milost, ako trest za dedicny hriech: „Kto dostáva milost, dostáva ju z milosrdenstva; kto ju vsak nedostáva, odopiera sa mu zo spravodlivosti, ako trest za hriech spáchany prv alebo aspon za dedicny hriech," ako hovorí sv. Augustín. Dobre odpovedá na túto námietku uceny kardinál Gotti, ze sv. Tomás a sv. Augustín nehovorí o bezprostrednej pomáhajúcej milosti, potrebnej na splnenie príkazov viery a lásky (a sv. Tomás hovorí naozaj na onom mieste o tomto príkaze); tym vsak nepopierajú, ze Boh dáva kazdému vnútornú milost, aby si aspon nepriamo mohol vyprosit milost viery a spásy, lebo ako sme vyssie poznali, uvedení sv. ucitelia nepochybujú, ze Boh dáva kazdému aspon vzdialenú milost, aby mohol splnit prikázania. Pridajme este autoritu sv. Prospera, ktory napísal: „Vsetkym ludom je vzdy urcená istá miera nebeského poucenia; hoci niekedy v nom byva milost mensia, predsa niektorym stací na záchranu a vsetkym ako svedectvo (proti nim)." Tieto slová nemôzu mat iny zmysel, lebo keby bola pravda, ze niektorí zhresili, pretoze nemali dostatocnú milost vzdialenej následkom dedicného hriechu, museli by sme pripustit, ze na spáchanie hriechu stací tá sloboda vôle, ktorú sme mali akosi v Adamovom hriechu. To vsak povedat nesmieme, lebo tento názor bol vyslovne odsúdeny v 1. vete jansenistov, ktorá znela: „Ku skutocnému hriechu a ku skutku hodnému trestu stací tá dobrovolnost a sloboda, ktorú mal vo svojej prícine, totiz v hriechu prvotnom, v slobode hresiaceho Adame." Proti tejto vete právom napísal sv. Róbert Bellarmin, ze na spáchanie osobného hriechu, rozdielneho od Adamovho hriechu, musí sa znovu uplatnit sloboda rozdielna od Adamovej slobody, inác by nebol novy hriech podla náuky sv. Tomása: „K osobnému hriechu sa ziada úplná osobná sloboda." Mimo toho prehlásil tridentsky snem, ze v pokrstenych neostáva nic, co by bolo hodné odsúdenia. A dodáva, ze ziadostivost nie je im ponechaná za trest, ale „pre boj, ktory nemôze ublízit tym, ktorí nechcú," (aby ublízila). Táto ziadostivost by vsak velmi skodila cloveku, keby pre nu odopieral Boh ludom i vzdialenú milost, ktorá vedie ku spáse. Zo vsetkého odvodzujú mnohí teológovia záver, ze tvrdenie, ako by Boh odopieral niektorym dostatocnú pomoc pre splnenie príkazov, bolo by proti viere, lebo potom by Boh prikazoval nemozné veci. Tak píse Zume: „Boh nikdy neodopiera dostatocnú milost pre splnenie príkazov; lebo potom by boli celkom nesplnitelné a tak by sme mali Lutherov blud, ze Boh ukladá cloveku nemozné veci." Nunez hovorí: „Je to ucenie viery, ze kazdy clovek, kym je na svete, môze konat pokánie za hriechy a preto je opak hotovym kacírstvom." A Ledesma: „Ze nie je hriechom, co nie je celkom slobodné, je tak isté, ako viera." Juenin tvrdí, ze hriesnik je vinny aj v tom prípade, ked hresí nútene, pre nedostatok pomáhajúcej milosti, ktorá by ho mohla ochránit pred kazdym hriechom; hresí vraj preto, ze volí dobrovolne ten alebo onen hriech. Ale táto náuka, ze hriesny clovek nútene hresí a je hoden trestu, i ked na vyber len medzi tym alebo onym hriechom, právom vzbudzuje hrôzu uceného arcibiskupa vo Vienne DeSaléona, ktory píse vo svojej knihe „Vzkrieseny jansenizmus": „Kto znesie ucenie, ze hriesny clovek je zbaveny milosti a nemá uz inej slobody, len ze si môze nútene volit medzi tym a onym hriechom?" Ked má clovek, odsúdeny na smrt, na vyber mec, jed alebo ohen, ktoré ho majú usmrtit, povie niekto, ze zomrel slobodne a dobrovolne, ked volil niektory spôsob smrti? A ako mozno niekomu pricítat hriech, ak je núteny ho spáchat v tej alebo onej podobe? Bola zavrhnutá 67. Baiova veta: „Clovek hresí a zaslúzi si zatratenie i za to, co robí z nutnosti." Aká je to sloboda, kde je nútenost hresit? Jansenius odpovedá, ze k hriechu stací sloboda vôle, ktorú sme mali (akosi) v Adamovom hriechu. Ale i to zavrhol Alexander VIII. vo vete jansenistov: „Ku skutocnému hriechu a ku skutku hodnému trestu stací tá dobrovolnost a sloboda, ktorú mal (hriech) vo svojej prícine, totiz v dedicnom hriechu, v slobode hresiaceho Adama." Odporcovia dalej namietajú, ze sa síce hriesnik, opusteny milostou, nemôze uchránit vsetkych smrtelnych hriechov spolu, ze sa vsak predsa môze vyvarovat hriechov jednotlivych a to jednoduchym odoprením súhlasu k úkonu. Tak sa vyjadrujú. Je to vsak neprijatelné z viacerych dôvodov. 1. Ked doráza prudké pokusenie, ktoré mozno premôct len velkou námahou, nemozno zvítazit inác, ako pomocou milosti, alebo súhlasom k inej, opacnej zlej vásni. Taky bezmocny hriesnik, zbaveny milosti, bol by núteny hresit tym alebo onym spôsobom. Tento nemozny názor sme uz skôr zamietli. 2. Nestáva sa vzdy, iba zriedka, ze proti jednej hriesnej vásni ozyva sa iná, ktorá by mohla odviest cloveka od súhlasu s prvou vásnou. Keby vsak nebolo tohto protivného nútenia, hriesnik by bol núteny dopustit sa toho hriechu, ku ktorému je pokúsany. 3. Sotva si mozno predstavit, ako by sa niekto uchránil hriechu, iba odoprením súhlasu pri zápornych prikázaniach. Táto moznost je vsak úplne vylúcená, ako správne súdi Tournely a kardinál Gotti, ked je treba splnit kladné prikázanie nejakym nadprirodzenym úkonom, napríklad vzbudením viery, nádeje, lásky a lútosti. Pretoze sú to nadprirodzené úkony, je k nim nevyhnutne treba nadprirodzenej Bozej pomoci. Teda aspon v tom prípade by clovek, ktory nemá milost, nutne hresil tym, ze by nesplnil kladné Bozie prikázanie, hoci by sa nemohol uchránit hriechu. Ale toto tvrdenie by bolo proti viere, ako hovorí Banez: „Nie je myslitelné, aby niekto hresil bez toho, ze by najprv dostal skutocné Bozie vnuknutie. Tvrdím, ze tento záver má istotu viery. Nikto predsa nehresí tym, ze nekoná to, coho nie je schopny, ako je ucenie viery. Ale clovek, ktory nedostal nic iné, iba co nálezí ludskej prirodzenosti, nie je schopny úkonu, ktory presahuje prirodzenost. Preto nehresí, ked nekoná nieco nadprirodzené. Nesprávna je tiez námietka, ze ked je hriesnik zbaveny milosti, ze je to jeho vina, a preto, ze hresí, i ked je pozbaveny milosti. Dobre odpovedá kardinál Gotti, ze Boh môze spravodlivo trestat hriesnikov za poklesky prv spáchané, nie vsak za chyby, ktorych sa dopustia neskôr, pretoze nebudú môct splnit jeho prikázania. Hovorí: „Keby bol sluha niekam poslany a vlastnou vinou by spadol do jamy, právom by ho mohol pán potrestat za jeho pád i za neposlusnost, keby mu ponúkal pomoc (povraz alebo rebrík) a on by ju nechcel pouzit. Keby mu pán neponúkol pomoc a keby predsa ziadal, aby pokracoval v ceste a potom ho potrestal, ze nejde, bol by to tyran. A Gotti koncí: „Clovek, ktory spadol svojím hriechom do priepasti, stal sa neschopnym pokracovat na ceste za svojou vecnou spásou. Preto môze byt trestany za túto vinu alebo za to, ze odmieta milost, ktorou by bol nadobudol silu k dalsiemu putovaniu. Keby ho vsak Boh nechal v jeho bezmocnosti, nemohol by ho bez nespravodlivosti nútit, aby isiel dalej a trestat, ked nejde. Odporcovia namietajú mnoho miest zo Svätého písma, kde je zdanlivo rec o tejto opustenosti Bohom: „Sprav bezcitnym srdce tohto ludu, jeho usi zataz a oci mu zastri, aby ocami nevidel a usami nepocul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil" (Iz 6:10). „Liecili sme Bábel, no neuzdravil sa, nechajme ho" (Jer 51:9). „K ich neprávosti pridaj neprávost, nech nevojdú do tvojej spravodlivosti" (Zalm 69:28). „Preto ich Boh vydal nehanebnym náruzivostiam." (Rim 1:26) „Teda zmilúva sa, nad kym chce, a zatvrdzuje, koho chce." (Rim 9:18) A iné, podobné. Na vsetky tieto vyroky mozno podla ucenia vsetkych bohoslobcov dat lahko odpoved. Sväté písmo casto nazyva Bozie dopustenie Bozím skutkom. Ak teda nechceme rúhavo tvrdit s Kalvínom, ze Boh niektorych ludí predurcuje a hybe ku hriechu, musíme povedat, ze dopústa, aby niektorí hriesnici za trest za svoje hriechy boli napádaní prudkymi pokuseniami (o vyslobodenie z tohto trestu prosíme Pána v Otcenási slovami: „A neuved nás do pokusenia.") - a aby ostali zatvrdliví vo svojom hriechu. Preto ich obrátenie a boj proti pokuseniu, hoci nie je nemozny, predsa ich vinou pre zlé návyky je velmi tazky. Pri svojom bezuzdnom zivote budú mat len zriedka dobré túzby a hnutia, aby mohli odporovat svojím zlym návykom a nastúpit cestu spásy. To ona neúplná zatvrdilost, v ktorej byva hriesnik a o ktorej hovorí sv. Tomás: „Zatvrdily je ten, kto tazko spolupôsobí s milostou, aby sa dostal z hriechu. Je to neúplná zatvrdilost. Niekto môze byt za ziva tak zatvrdily; totiz mat vôlu utvrdenú v hriechu, ze sa v nom ozyvajú len slabé hnutia k dobrému. (V tomto stave) mysel je zatemnená, vôla je zatvrdilá pre vyssie vnuknutia a oddaná zmyselnym rozkosiam, takze pohrda duchovnymi dobrami a protiví si ich, v dusi vládnu vásne a zmyselné chútky vplyvom zlych návykov a Bozie osvietenia, ktoré volajú dusu, menej na nu úcinkujú jej vinou, pretoze nimi pohrda a zle ich uzíva, cíti proti nim isty odpor, aby nebola rusená vo svojich zmyselnych pôzitkoch. Vsetky tieto zlozky tvoria (mravnú) opustenost. Taky hriesnik môze len s najväcsou námahou dostat sa zo svojho biedneho stavu a zacat opät usporiadany zivot. Aby sa hriesnik naraz povzniesol z tohto zmätku na cestu spásy, potreboval by hojné a mimoriadne milosti. Boh vsak poskytuje túto milost zriedkakedy takym zatvrdilym hriesnikom. Sv. Tomás píse, ze ju Boh obcas dáva niektorym, ktorych si vyvolil za nádoby milosrdenstva podla apostolskych slov, aby na nich zjavil svoju dobrotu, inym ju vsak spravodlivo odopiera a ponecháva ich v nestastí, aby ukázal svoju spravodlivost a moc: „Niekedy predchádza vo svojom nesmiernom milosrdenstve svojou pomocou aj tych, ktorí kladú prekázku milosti… a ako nedáva svetlo vsetkym slepym a neuzdravuje vsetkych ochrnutych… tak ani nepredchádza milostou obrátenie vsetkych, ktorí odporujú milosti… Preto apostol hovorí: „A co ak Boh chcel ukázat svoj hnev a prejavit svoju moc, a preto s velkou trpezlivostou znásal nádoby hnevu, pripravené na záhubu, a ukázat bohatstvo svojej slávy na nádobách milosrdenstva, ktoré pripravil na slávu" (Rim 9:22-23). Sväty ucitel pokracuje: „Ked Boh z ludí, ktorí zijú, niektorych obráti svojou predchádzajúcou milostou, inych vsak strpí alebo pripustí, aby isli svojou cestou, nesmieme stopovat po dôvode, preco Boh jednych obráti a druhych nie." Preto apostol hovorí: „Alebo nemá hrnciar moc nad hlinou, aby z tej istej hmoty urobil jednu nádobu na vznesené úcely a druhú na vsedné?" (Rim 9:21). Nepopierajme teda - aby som uz skoncil túto kapitolu - ze niektorí zatvrdilí hriesnici sú morálne opustení, takze ich obrátenie je morálne nemozné, cize velmi tazké. To je na ospravedlnenie protivníkov, ktorí v dobrom úmysle obhajujú svoj názor. Chcú dat uzdu samopasníkom a priviest ich k rozumu prv, ako upadnú do tak zalostného stavu. Ale, ako dobre upozornuje teológ z Périgueux, je ukrutné, chciet ich pripravit o vsetku nádej a zahradit im cestu spásy. To vsak robí, kto tvrdí, ze títo hriesnici sú úplne opustení, ze sú pozbavení vsetkej pomáhajúcej milosti, takze sa nemôzu uchránit pred novym hriechom a obrátit sa ani pomocou modlitby (ktorá nie je odopretá nikomu, dokial zije na svete), ktorou by si vyprosili hojnú pomoc, aby sa dostali na cestu spásy. Lebo strach pred úplnou opustenostou nielen by ich uvrhol do zúfalstva, ale tiez do hriesnej bezuzdnosti, keby boli presvedcení, ze sú skutocne milostou opustení a ze im neostáva ziadna nádej na záchranu pred vecnym zatratením.
|