1.
Hlavní teológovia, ktorí ucia
túto náuku.
Ked teda Boh chce, aby boli
vsetci spasení, a ked dáva vsetkym milosti
potrebné ku spáse, tvrdíme, ze
vsetkym je daná milost skutocne sa modlit
(nepotrebujú na to inú milost) a modlitbou
si potom vyprosit vsetky dalsie milosti, potrebné
pre zachovávanie prikázaní a ku
spáse. Vsimnime si vsak slová:
„nepotrebujú na to novú milost". Tieto
slová znamenajú, ze vseobecne
prístupná milost umoznuje modlitbu sama a
nie je na to potrebná nová
pomáhajúca milost. Ku kazdému
zboznému skutku je totiz potrebná okrem
povzbudzujúcej milosti nepochybne i
pomáhajúca, cize spolupôsobiaca
milost. Tieto slová znamenajú, ze
vseobecná milost dáva kazdému
schopnost hned sa modlit a ze nepotrebuje novú
predchádzajúcu milost, ktorá by
morálne alebo fyzicky uvádzala vôlu
cloveka do úkonu modlitby. Preto uvedieme najprv
pocetnych vynikajúcich teológov,
ktorí zastávajú toto ucenie ako
isté, potom ho dokázeme dôkazmi z
autority i vnútornymi dôvodmi.
Toto ucenie obhajuje Ysambert,
kardinál Du Perron, Alfonz Le Moyne a iní,
ktorych uvediem neskôr. Velmi obsírne a
dôkladne píse o tejto veci Honorát
Tournely. Vsetci títo autori dokazujú, ze s
círou pravidelnou dostatocnou milostou môze
sa kazdy hned modlit a ze nepotrebuje inú pomoc a
modlitbou si môze vyprosit vsetky iné
milosti, ktoré sú nutné pre
zachovanie tazsích prikázaní. Tak
zmysla aj J. E. kardinál de Noris, ktory dokazuje,
ze clovek sa môze modlit so samou pravidelnou
milostou, ak chce, ked má vyplnit
prikázanie: „Je zrejmé, ze schopnost
modlitby musí byt bezprostredne ci v spravodlivom
alebo veriacom, lebo keby mal veriaci len
vzdialenú moznost jednoducho sa modlit
(nemyslím na modlitbu vrúcnu), nemal by
inú bezprostrednú moznost dosiahnut
modlitbu; inác by sme museli postupovat do
nekonecna." Ked teda je pre zachovanie
prikázaní a ku spáse potrebná
modlitba - to sme dokázali na zaciatku v kapitole
o potrebe modlitby - ako múdro hovorí tento
uceny spisovatel, kazdy má bezprostrednú
schopnost na konanie dobra. Preto sa môzu vsetci
modlit len s obycajnou milostou bez dalsej pomoci. Lebo
keby k úkonu modlitby bola potrebná este
iná schopnost, bolo by pre túto schopnost
treba este iné uschopnenie milostou a tak by sme
isli do nekonecna a clovek by nemohol spolupôsobit
na svojej spáse.
Ten isty ucenec na inom mieste
dokazuje túto náuku este jasnejsie: „I
v stave klesnutej prirodzenosti Boh dáva vsetkym
nevyhnutne potrebnú pomoc, co znamená
dostatocnú milost, nech si Jansenius tvrdí
opak. Táto pomoc vzbudzuje v nás
slabé úkony, totiz menej horlivé
modlitby za splnenie prikázaní. Táto
pomoc dáva len vzdialenú moznost na ich
splnenie, môze vsak vyprosit silu, s ktorou sa
prikázania splnia, cize pomáhajúcu
milost." - Kardinál Noris je teda presvedceny, ze
v prítomnom poriadku kazdy má
potrebnú pomoc, totiz obycajnú milost,
ktorá sama bez dalsej pomoci vzbudzuje modlitbu,
ktorá vyprosuje pomáhajúcu milost
pre zachovanie prikázaní. Tak
chápeme aj vseobecne prijatú zásadu
v skolách: „Tomu, kto robí, co
môze, neodoprie Boh milosti." Tomu, kto sa
modlí, kto teda dobre pouzíva
dostatocnú milost, s ktorou mozno konat lahsie
skutky, ako je modlitba, takému potom Boh
neodoprie pomáhajúcu milost pre vykonanie
tazkych vecí.
Rovnako zmysla Ludovít
Tomassin. Tento autor vyslovuje najprv obdiv, ze podla
niektorych clovek nemôze vykonat pomocou
dostatocnej milosti vsetky dobré skutky a
vyvarovat sa kazdého hriechu: Ak je táto
pomoc skutocne pomocou, ak dáva
bezprostrednú pomoc ku skutku, „ako to, ze z
nesmierneho mnozstva ludí takto podporovanych nik
nezachová prikázania? Ako je vsak naozaj
dostatocná, ked okrem nej je potrebná i
milost pomáhajúca? Dostatocnú silu
nemá ten, komu chyba nutná pomoc,
ktorá nie je v jeho moci." Chce tym povedat, ze
dostatocná milost, aby jej patrilo toto meno,
musí dat cloveku bezprostrednú a hned
pôsobiacu schopnost vykonat dobry skutok. Ale ak je
na vykonanie skutku potrebná iná milost,
totiz úcinná, a ak clovek nemá
milost úcinnú (aspon nepriamo)
potrebnú na spasenie, ako mozno povedat, ze mu
poskytuje dostatocná milost túto
bezprostrednú a hned pôsobiacu schopnost?
Sv. Tomás vsak hovorí: „Boh
koná neustále to, co je nutné ludom
k spáse." Je síce pravda, ze Boh nie je
povinny dávat nám svoje milosti, pretoze
milosti nie sú povinnosti; avsak ak Boh
dáva prikázania, je povinny
poskytnút nám potrebnú pomoc na ich
zachovanie. A ako nám Pán ukladá
povinnost splnit kazdé prikázanie v pravy
cas, tak nám musí dat v tej chvíli
aj pomoc (aspon nepriamu a vzdialenú),
potrebnú pre zachovanie prikázaní,
ktorá by nevyzadovala inú zvlástnu
milost. Tomassin koncí: „Pretoze s
dostatocnou milostou sa clovek môze spasit, ale
pretoze i milost úcinná je potrebná
na zachovanie celého zákona, treba
pripustit, ze mozno s dostatocnou milostou sa mozno
modlit a konat podobné dobré skutky, pre
ktoré potom clovek obdrzí milost
pomáhajúcu, aby splnil tazké
prikázania. To je iste náuka sv.
Augustína, ktory ucí: „Práve z
neochvejnej istoty viery, ze Boh nemohol prikázat
nemozné veci, plynie upozornenie, co máme
robit v lahkych a co prosit v tazkych
prikázaniach." Kardinál Noris vyvodzuje z
tychto slov podobny záver: „Teda lahké
skutky, cize menej dokonalé, môzeme konat
(priamo) a nemusíme sa modlit k Bohu o väcsiu
pomoc; o túto pomoc vsak musíme ziadat v
tazkych veciach." Tomassin uvádza svedectvo sv.
Bonaventúru, Scota a inych, a hovorí:
„Vsetci uznali, ze dostatocná pomoc milosti
je naozaj dostatocná, a ze vôla s nou
niekedy súhlasí, inokedy nie." Dokazuje to
v styroch dieloch svojej knihy a uvádza dlhy
rád svedectiev skôl od roku 1100.
Habert, biskup vo Vabres, doktor
Sorbonny, ktory písal prvy proti Janseniovi,
hovorí: „Domnievame sa, ze dostatocná
milost pôsobí úplny súhlas,
ale neiste alebo nepriamo… Domnievame sa preto, ze
dostatocná milost je prípravou na milost
úcinnú: pre jej dobré pouzitie
dozicí Boh stvorenej vôli
úcinnú milost k dokonalému skutku."
A predtym napísal: „Vsetci katolícki
teológovia vsetkych skôl vyznávali a
vyznávajú, ze je taká milost naozaj
vnútorná, ktorá môze vzbudit
súhlas vôle s dobrom, ale niekedy pre odpor
slobodnej vôle ho nevzbudí." Pre túto
náuku dovoláva sa Gamachea, Duvala,
Ysamberta, Pereiru, Le Moynea a inych. Potom pokracuje:
„Pomoc dostatocnej milosti pripravuje
úcinnú milost a je sama
úcinná v istom zmysle, pretoze
pôsobí nedokonaly úcinok, ktory
získava vzdialene, blizsie a nakoniec
bezprostredne úkon viery, nádeje,
bázne a predovsetkym modlitby. Preto slávny
Alfonz Le Moyne ucil, ze táto dostatocná
milost zálezí v milosti modlitby, o ktorej
tolkokrát hovorí sv. Augustín."
Podla Haberta sa teda lísi úcinná
milost od dostatocnej tym, ze po nej nasleduje dokonaly
úcinok; dostatocná vsak dosahuje svoj
úcinok alebo neiste, totiz len niekedy, alebo
nepriamo, totiz prostredníctvom modlitby. Dalej
hovorí, ze dobré pouzitie dostatocnej
milosti udeluje právo na milost
úcinnú; preto nazyva milost
dostatocnú milostou úcinnou v istom zmysle,
ze totiz úcinok zacína, ale nedokoncuje.
Konecne hovorí, ze dostatocná milost je
milost modlitby, a ze je v nasej moci pouzit ju, ako
hovorí sv. Augustín. Preto clovek
nemá vyhovorku, ked nekoná to, na co dostal
dostatocnú milost, lebo môze s nou bez
dalsej pomoci alebo pracovat alebo aspon získat
väcsiu pomoc pre (nadprirodzenú)
prácu. Habert tvrdí, ze táto
náuka bola na Sorbonne vseobecne
uznávaná.
Karol Du Plessis
D'Argenté, takisto sorbonsky teológ,
uvádza vyse tisíc teológov,
ktorí vyslovne ucia, ze s dostatocnou milostou
mozno konat dobré skutky a ked s nou clovek
spolupôsobí, ze si tak vyprosí
hojnejsiu pomoc pre dokonalé obrátenie. V
tomto zmysle musíme chápat chyrnu
zásadu prijatú na skolách, o ktorej
sme sa uz zmienili: „Tomu, kto robí, co
môze (s dostatocnou milostou), Boh neodoprie milost
(hojnejsiu a pomáhajúcu)."
Uceny Dionyz Petavius
obsírne dokazuje, ze clovek môze pracovat uz
s milostou dostatocnou. Ba tvrdí, ze je to nielen
náuka teológov, ale i samej Cirkvi a ze
zastávat opak, by bolo nezmyselné. Preto
hovorí, ze milost na zachovanie
prikázaní prichádza za modlitbou a
ze dar modlitby poskytuje Boh v tom istom case, kedy
ukladá prikázanie. Preto, ako je vsetkym
ulozeny zákon, tak je vsetkym dany dar modlitby.
Autor teologickej
prírucky pre seminár v Périneux
vraví, ze s círou dostatocnou milostou
clovek môze konat dobré a niekedy (aj)
dobré koná. K tomu podotyka: „Lahko je
mozné, ze z dvoch ludí, ktorí
majú rovnakú pomoc, jeden velmi casto
vykoná lahsie skutky (ktoré
predchádzajú úplné
obrátenie), druhy nie." Tvrdí, ze je to
náuka sv. Augustína, sv. Tomása a
jeho poprednych ziakov, najmä Bertolomeja Medinu,
ktory napísal: „Clovek sa niekedy
obráti uz prostredníctvom dostatocnej
milosti." Ako som zistil, to isté tvrdí,
ako vseobecné ucenie teológov
Ludovít Granadsky. Píse:
„Teológovia rozlisujú dva druhy
(nadprirodzenej) pomoci: jednu dostatocnú,
druhú nadbytocnú; prvou pomocou sa niekedy
ludia obrátia, niekedy vsak obrátenie
odmietnu." Dalej hovorí: „Teológovia
prehlasujú, ze pomoc prvého druhu je
dávaná co najväcsiemu mnozstvu
ludí." Teológ z Périgueux
tvrdí: „Niektoré zbozné
úkony, napríklad modlitbu k Bohu, clovek
môze konat uz s pomocou dostatocnej milosti a
niekedy ich (aj) koná a tak sa pripravuje na
dalsiu milost." Vraví, ze taky je poriadok Bozej
Prozretelnosti vzhladom na milosti, ze pre dobré
pouzitie prvych nasledujú dalsie milosti.
Koncí slovami, ze úplné
obrátenie a vydrz az do konca neomylne
nadobúdajú ludia modlitbou, ku ktorej
celkom stací milost dostatocná,
ktorá je daná kazdému.
To isté ucí
kardinál De Aguire, ktory vo vsetkom nasleduje sv.
Augustína. P. Anton Boucat, z rádu sv.
Frantiska di Paola, zastáva mienku, ze kazdy
môze prostredníctvom modlitby
nadobudnút - bez novej pomoci - milost
obrátenia. Okrem Gammachea, Duvala, Haberta a Le
Moynea uvádza pre toto ucenie Petra z Tarantazie,
biskupa z Tulle, Bohumíra De Fontaines, Henricha
Gentského a doktorov sorbonskych s
královskym profesorom De Ligny na dôkaz, ze
dostatocná milost umoznuje nielen modlitbu, ako
pripustil Le Moyne a profesor Elias, ale i
niektoré menej lahké skutky. To isté
píse Gaudenc Buontempi. Dokazuje, ze dostatocnou
milostou a to modlitbou, ktorá je daná
vsetkym, ak ju chcú pouzit, mozno dosiahnut
pomáhajúcu milost. Kardinál
Róbert Pullo ucí, ze je dvojaká
milost: jedna vzdy úcinná a druhá, s
ktorou clovek niekedy spolupôsobí a niekedy
nie. Tej istej mienky je aj uceny Fortunát z
Brescie. Ucí, ze sa vsetkym dostáva milost
modlitby, aby tak mohli zachovat prikázania a je
presvedceny, ze je to náuka sv.
Augustína.
Richard od sv. Viktora
ucí podobne, ze je milost dostatocná, s
ktorou clovek niekedy súhlasí a niekedy jej
odporuje. Dominik Soto sa pyta, preco z dvoch
ludí, ktorych chce Boh obrátit, jeden je
milostou pritiahnuty, druhy vsak nie, a odpovedá:
„Nemozno uviest iny dôvod, iba ze jeden s
milostou súhlasí a
spolupôsobí, iny vsak nie." Matej Felisius,
ktory písal proti Kalvínovi, definuje
túto pravidelnú, cize dostatocnú
milost: „Je to Bozie hnutie, aby clovek konal dobro.
Toto hnutie nie je nikomu odopreté. Ludia sa k
tomuto hnutiu správajú rozlicne. Jedni s
ním súhlasia a tak si nedokonale
zasluhujú posväcujúcu milost, pretoze
k tomu, kto robí co môze, nie je Boh
skúpy; iní vsak odporujú." Andrej
Vega hovorí podobne: „Túto pomoc
vsetkym poskytovanú, nazyvajú
niektorí neúcinnou, pretoze nedosahuje vzdy
svoj úcinok, ale casto je nevyuzitá."
Dostatocné milosti teda niekedy majú
úcinok a niekedy nie.
Zdá sa, ze
kardinál Gotti s nami súhlasí na
jednom mieste svojho teologického diela.
Dáva si námietku, ako môze clovek
zotrvat v dobrom, ak má dobrú vôlu,
ked predsa nemá vo svojej moci zvlástnu
pomoc, ktorá je potrebná na zotrvanie.
Odpovedá, ze hoci nie je táto pomoc v
silách cloveka, predsa je v jeho moci modlit sa a
s Bozou milostou obdrzat túto milost. Mozno
povedat, ze v moci cloveka je milost pre zotrvanie v tom
zmysle, ze si ju clovek môze vyprosit modlitbou.
Aby bola pravda, ze zotrvanie je v moci cloveka, je po
prvé potrebné, aby si clovek mohol milostou
vyprosit pomoc pre skutocné zotrvanie a
nepotreboval na to inú milost; po druhé je
potrebné, aby sa clovek mohol s milostou
dostatocnou, vseobecne danou vsetkym, bez novej
zvlástnej milosti skutocne modlit a modlitbou
dosiahnut zotrvanie. Inác nemozno povedat, ze
kazdy má milost potrebnú pre vydrz, aspon
vzdialenú a nepriamo pôsobiacu -
prostredníctvom modlitby. Ak takto nezmysla
kardinál Gotti, iste má toto presvedcenie
sv. Frantisek Salesky, ze milost skutocnej modlitby je
daná kazdému, kto ju chce pouzit a z toho
usudzuje, ze kazdy môze zotrvat. Jasne to
hovorí vo svojom Theotimovi. Po dôkaze, ze
je potrebná ustavicná modlitba, aby clovek
dostal dar zotrvania az do smrti, hovorí:
„Pretoze dar modlitby je slúbeny bez vyhrady
vsetkym, ktorí chcú prijat nebeské
vnuknutia, zotrvanie je v nasej moci." To isté
ucí sv. Róbert Bellarmin. Hovorí:
„Vsetkym sa dáva pomoc, ktorá
stací ku spáse podla okolností
miesta a casu nepriamo alebo bezprostredne…
vravíme nepriamo alebo bezprostredne, pretoze sme
presvedcení, ze Boh dáva ludom,
uzívajúcim rozum, sväté
vnuknutia, takze majú bezprostredne milost
povzbudzujúcu (prebúdzajúcu). Ked s
nou súhlasia, pripravujú sa na
ospravedlnenie a raz môzu dosiahnut
spásu.
2. Autorita, na ktorej
sa táto náuka
zakladá.
Sväté
Písmo
Prikrocme vsak k dôkazom
pre tento názor. Prvym dôkazom je apostolova
autorita, ktory nás uistuje, ze Boh je verny a
nikdy nedopustí, aby sme boli
pokúsaní nad nase sily a dáva
nám vzdy pomoc (bezprostredne alebo aspon nepriamo
prostredníctvom modlitby), aby sme mohli odporovat
útokom nepriatelov: „Skúska,
ktorá na vás dolieha, je iba ludská.
A Boh je verny. On vás nedovolí
skúsat nad vase sily, ale so skúskou
dá aj schopnost, aby ste mohli vydrzat" (1 Kor
10:13). Jansenius vysvetluje tento vyrok len o
predurcenych. Jeho vyklad vsak nemá pre seba
dôvody. Sv. Pavol píse vsetkym veriacim v
Korinte, o ktorych iste nemohol predpokladat, ze
sú vsetci predurcení. Preto právom
sv. Tomás toto miesto vysvetluje o vsetkych a
hovorí, ze by Boh nebol verny, keby nám
nedal, pokial sa jeho tyka, tie milosti, pomocou ktorych
by sme mohli dosiahnut spásu. Okrem toho
dokazujú túto pravdu vsetky miesta zo
Svätého písma, kde nás Boh
nabáda, aby sme sa obrátili a utiekali k
nemu o milosti potrebné pre spásu a
slubuje, ze nás vypocuje, ked pôjdeme k
nemu: „Múdrost sa prihovára na ulici
hlasito, na priestranstvách miest vydáva
svoj hlas, na samom vrchu hradieb zaznieva jej volanie,
pri vrátach brán v meste svoje reci
prednása: «Dokedy, nerozumní, budete
mat radi nerozum a (dokedyze), posmievaci, budete sa z
chuti posmievat a, blázni, nenávidiet
poznanie?! Pripustte si k srdcu moje napomínanie!
Ja vylejem na vás svojho ducha, oznámim
vám svoje zásady! Pretoze som vás
volala, a vzpierali ste sa, rukou som (na vás)
kyvala, a nik si nevsímal, a (pretoze) ste
odbíjali kazdú moju radu a
nepripústali ste moje karhanie, ja tiez sa budem
zo záhuby vasej smiat, posmievat sa budem, ked
vás úlak prikvací»"
(Prís 1:20-26). Slová: „Pripustte si k
srdcu moje napomínanie," by naozaj boli vysmechom,
hovorí sv. Róbert Bellarmin, keby Boh
nedával hriesnikom aspon nepriamu pomoc v
modlitbe, aby sa obrátili. Na tom istom mieste je
dalej rec o vnútornej milosti: „Vylejem na
vás svojho ducha," ktorou Boh volá
hriesnikov a dáva im skutocnú pomoc, aby sa
obrátili, ak chcú. „Podte ku mne
vsetci, ktorí sa namáhate a ste
pretazení, a ja vás posilním" (Mt
11:28). „Podte, pravotme sa! - hovorí
Pán. Ak budú vase hriechy sta
sarlát, budú obielené ako sneh, ak
sa budú cervenat sta purpur, budú ako vlna
(biele)" (Iz 1:18). „Proste a dostanete!" (Mt 7:7).
To isté nám povedal Pán na mnohych
inych miestach, ktoré som uz vyssie uviedol. Keby
vsak Boh nedával kazdému milost, aby sa
skutocne mohol k nemu utiekat a skutocne sa modlit, boli
by márne vsetky tieto vyzvy a tieto povzbudenia,
ked napríklad hovorí: Podte ku mne vsetci,
uspokojím vase túzby! Hladajte a dám
vám!
Tridentsky snem
Druhym jasnym dôkazom
sú slová tridentského snemu v VI.
zasadaní, hlave 13. Prosím citatelov, aby
si tento dôkaz z tridentského snemu
precítali, lebo sa zdá, ak sa nemylim,
zrejmy. Protestanti tvrdili, ze clovek je Adamovym
hriechom pozbaveny slobodnej vôle a preto, ze
ludská vôla pri dobrych skutkoch
neciní nic, ale musí ich prijímat
trpne od Boha. Z toho usudzovali, ze je nemozné
zachovávat Bozie prikázania tym,
ktorí nie sú úcinne hybaní a
predurcovaní milostou k tomu, aby sa zachovali od
zlého a konali dobro. Proti tomuto tvrdeniu
tridentsky snem prehlásil vyrok, vzaty zo sv.
Augustína: Boh neprikazuje nemozné veci.
Ked prikazuje, napomína, aby si cinil, co
môzes a prosil o to, co nemôzes a dáva
ti pomoc, aby si mohol.
Aby teda snem dokázal
proti kacírom, ze Bozie prikázania nie
sú pre nikoho nesplnitelné,
prehlásil, ze jednotliví ludia majú
pomoc (Boziu) ku konaniu dobra, alebo aspon milost
modlitby, ktorou si môzu vyprosit hojnejsiu pomoc k
dobrym skutkom. To znamená, ze kazdy môze s
pomocou obycajnej milosti konat lahké skutky, ako
je modlitba, a ze k nim nepotrebuje nijakú
inú mimoriadnu milost. A ked sa modlí, ze
si vyprosí silu pre vykonanie tazkych
prikázaní podla vyroku sv.
Augustína, uvedeného uz vyssie:
„Práve z neochvejnej istoty viery, ze Boh
nemohol prikázat veci nemozné, plynie
upozornenie, co máme cinit v lahkych a o co
máme prosit v tazkych prikázaniach." Podla
vyroku snemu sú Bozie prikázania vsetkym
splnitelné, aspon s pomocou modlitby, ktorou si
potom clovek vyprosí väcsiu pomoc pre ich
zachovávanie. Ked teda Boh ulozil vsetkym svoje
prikázania a ked umoznil vsetkym ich
zachovávanie, aspon s pomocou modlitby, plynie z
toho nutne, ze vsetci ludia majú milost modlitby.
Lebo keby niekomu chybala milost, nebolo by mu
mozné splnit prikázania. A ako dáva
Boh za modlitbu milost úkonnú ku konaniu
dobra a tak umoznuje vsetkym svoje prikázania, tak
dáva vsetkym milost skutocnej modlitby. Kto by
nemal milost ihned sa modlit, kto by totiz nemohol ani
modlitbou vyprosit si pomoc pre zachovanie
prikázaní, pre toho by boli tieto
prikázania nesplnitelné.
Preto nemôzeme povedat, ze
slová: „Boh napomína, aby si cinil, co
môzes a prosil o to, co nemôzes",
znamenajú len moznost modlitby a nie
skutocnú modlitbu. Lebo keby vseobecná a
pravidelná milost dávala cloveku len
moznost modlitby a nie skutocnú modlitbu, nebol by
snem povedal: „Napomína, aby si cinil, co
môzes, a prosil o to, co nemôzes", ale
„Napomína ta, ze môzes cinit a ze
môzes prosit." Okrem toho, keby bol snem chcel tu
len prehlásit, ze kazdy môze
zachovávat prikázania a môze sa
modlit o milost pre ich vyplnenie a nemal na mysli
bezprostredne pôsobiacu milost, nebol by uzil
slová „napomína, aby si cinil, co
môzes"; lebo slovo „napomínat" sa tyka
skutocnej cinnosti a znamená nie tak
rozumové poucenie, ale pohnútku vôle,
aby konala dobro, ktoré môze konat hned. Ked
teda snem prehlásil: „Napomína, aby si
konal, co môzes a prosil o to, co nemôzes",
vyjadril nadmieru jasne nielen moznost konat a moznost
modlit sa, ale i skutocné konanie a
skutocnú modlitbu. Keby totiz ku skutocnému
konaniu a ku skutocnej modlitbe clovek potreboval
nové mimoriadne milosti, naco by Boh
napomínal, aby sme konali a ziadali, ked by sme
nemohli konat, ani sa modlit bez
pomáhajúcej milosti? O tejto veci
múdro poznamenáva Fortunát z
Brescie: Keby nebola daná vsetkym milost skutocne
sa modlit, ale keby bolo treba k modlitbe
úcinnú milost, dávanú len
niektorym, bola by nemozná modlitba pre mnohych,
ktorym chyba táto pomáhajúca milost.
Neprávom by bolo povedané:
„Napomína… aby si prosil o to, co
môzes", lebo pre splnenie tohoto napomenutia by
chybala nevyhnutne potrebná pomoc. Bozie
napomenutie k dobrym skutkom a k modlitbe treba
vysvetlovat tak, ze mozno hned konat a modlit sa bez
novej mimoriadnej milosti. Práve to vyjadruje sv.
Augustín slovami: „Sme
napomínaní, co máme cinit v lahkych
prikázaniach, a o co máme prosit v
tazkych." Predpokladá, ze ked nemajú vsetci
milost pre vykonanie tazkych vecí, vsetci
majú aspon milost modlitby, pretoze je vsetkym
lahká. To isté predpokladá v
slovách, ktorych pouzilo Tridentinum: „Boh
napomína, aby si cinil, co môzes, a prosil o
to, co nemôzes."
Protivníci tvrdia, ze ku
kazdému dobrému skutku je potrebná
milost pomáhajúca. Ak vsak nedáva
pomáhajúca milost vsetkym moznost hned sa
modlit (bez novej úcinnej milosti), potom
nechápem, ako mozno rozumiet uvedenym
slovám Tridentia a ako ich mozno inác
vysvetlovat. A ked je potrebná nová milost
ku skutocnej modlitbe, nechápem, ako je mozny
druhy vyrok toho istého snemu: „Boh
neopústa svojou milostou ludí raz
ospravedlnenych, ak nie je sám od nich opusteny."
Keby ku skutocnej modlitbe nestacila obycajná
dostatocná milost, ale keby bola potrebná
milost pomáhajúca, ktorá nie je
poskytovaná vsetkym, nastala by nasledujúca
situácia: Ked by bol spravodlivy pokúsany,
aby spáchal prvy smrtelny hriech, a keby mu Boh
nedal úcinnú milost aspon pre modlitbu, aby
si tak vymohol silu k boju a preto by potom clovek
pokuseniu neodporoval, museli by sme povedat, ze
spravodlivy je opusteny od Boha skôr, ako
sám opustil Boha, pretoze mu chybala
úcinná milost, bez ktorej boj nie je
mozny.
Protivníci sa
odvolávajú na jedno miesto u sv.
Augustína, kde sväty zdanlivo prehlasuje, ze
milost modlitby nie je daná vsetkym: „Ci nie
je nasa modlitba niekedy tak vlazná, ba skôr
chladná a rovnajúca sa skoro nule tou
mierou, ze ani z toho nepocitujeme v sebe bolest? Lebo
keby sme s tym nesúhlasili, uz tym by sme sa
modlili." Na túto námietku vsak vhodne
odpovedá kardinál Sfondrati: „Nieco
iné je, ze sa hriesnici nemodlia, a nieco
iné, ze nemajú milost k modlitbe." Sv.
Augustín netvrdí, ze niektorym ludom chyba
milost správnej modlitby; hovorí len, ze
nasa modlitba byva tak chladná, ze sa rovná
nule, nie pre nedostatok Bozej pomoci k lepsej modlitbe,
ale nasou vinou, ktorá kazí modlitbu. V tom
istom zmysle hovorí Tournely, ked píse o
prvej zavrhnutej Janseninovej vete:
„Spravodliví sa nemodlia vzdy tak, ako
majú… je to vsak ich vina, ked sa tak
nemodlia, lebo milost im dáva dost
síl… aby sa modlili (dobre). Preto
hovorí sv. Augustín, ze nasa modlitba
niekedy byva chladná a rovnajúca sa
nule… netvrdí vsak, ze cloveku chyba milost,
aby jeho modlitba mohla zvrúcniet." K tymto
slovám sv. Augustína hovorí aj
kardinál de Noris, ze vlaznou modlitbou si aspon
vyprosíme vrúcnejsiu modlitbu a tak aj
úcinnú milost pre zachovanie
prikázaní. Túto náuku
potvrdzuje autoritou toho istého
svätého ucitela, ktory napísal vo
vysvetlení 16. zalmu: „Obrátil som sa
k tebe slobodnou a silnou modlitbou; aby som ju mohol
mat, vypocul si ma, ked som sa slabsie
modlil."
Tomu neodporuje ani to, co
napísal sv. Augustín k slovám sv.
Pavla: „Duch prichádza na pomoc nasej
slabosti, lebo nevieme ani to, za co sa máme
modlit, ako treba; a sám Duch sa prihovára
za nás nevyslovitelnymi vzdychmi" (Rim 8:26), ze
Duch sväty v nás vzbudzuje modlitbu a
dáva nám lásku k modlitbe.
Sväty tvrdí tymito slovami proti
pelagiánom len to, ze sa nik nemôze modlit
bez milosti. Toto vysvetlenie podáva sám vo
vysvetlení zalmu 53: „Hovorí sa, ze
ciní on, co cinís ty, lebo bez neho by si
to neucinil."
Cirkevní
Otcovia
Po tretie dokazujeme svoj
názor vyrokmi sv. Otcov. Sv. Bazil hovorí:
„Ked upadne niekto z Bozieho dopustenia do
pokusenia, musí sa modlit, aby mu mohol odporovat
a splnit Boziu vôlu." Sväty teda
hovorí, ze Boh dopústa na cloveka
pokusenie, aby sa mu bránil a prosil o Boziu
vôlu, to znamená, o milost na
získanie vítazstva. Podla toho sväty
predpokladá, ze ak clovek nemá
dostatocnú pomoc k vítazstvu nad
pokusením, má aspon vseobecnú pomoc
k modlitbe, aby pre nu obdrzal potrebnú
väcsiu milost. Sväty Ján
Zlatoústy hovorí na jednom mieste:
„Boh dal zákon, ktory zjavuje (nase) rany,
aby ludia túzili po lekárovi." A inde:
„Nebude mat vyhovorku nikto, kto nechcel nepriatela
porazit, pretoze zanechal modlitbu." Keby niekto nemal
potrebnú milost ku skutocnej modlitbe, aby si tak
vyprosil pomoc k boju, mohol by sa po porázke
ospravedlnovat. To isté hovorí sv. Bernard:
„Co sme a akú máme silu…? Boh
chcel, aby sme videli svoju bezmocnost… a ked
nám neostáva iná pomoc, aby sme sa
utiekali vo vsetkej pokore k jeho milosrdenstvu." Boh
nám teda ulozil zákon, ktory prevysuje nase
sily, aby sme sa k nemu utiekali, aby sme ho prosili a
tak získali silu pre jeho splnenie. Keby vsak
niekomu bola odopretá milost skutocne sa modlit,
bolo by mu celkom nemozné zákon splnit. Sv.
Bernard hovorí okrem toho: „Mnohí sa
stazujú, ze sa od nich vzdialuje milost, ale ovela
väcsím právom by sa mohla stazovat
milost, ze sa od nej mnohí vzdialujú. Ovela
väcsí dôvod k staznosti má Boh,
ze sa spreneverujeme milosti, ktorou nám
pomáha, ako my, ze nám chyba milost.
Avsak ani jeden z Otcov to
nehovorí tak jasne, ako na mnohych miestach sv.
Augustín. Hovorí: „Pelagiáni
myslia, ze vedia nieco ohromné, ked hovoria: Boh
by neporúcal nic, o com by vedel, ze to clovek
nemôze vykonat. A kto to nevie? Boh preto
porúca niektoré veci, na ktoré sami
nestacíme, aby sme si uvedomili, o co ho
máme prosit." Inde hovorí:
„Nepriráta sa ti za hriech, ze nieco nevies
proti svojej vôli, ale ze zanedbávas
hladanie toho, co nevies. Ani sa ti nepripocíta,
ze neobväzujes zranené údy, ale ze
pohrdas lekárom, ktory ta chce uzdravit. To
sú tvoje pravé hriechy. Ziaden clovek nie
je zbaveny vedomosti, ako má uzitocne hladat, (co
potrebuje)." Nikomu teda nie je odopretá milost
modlitby, aby za nu dostal milost obrátenia. Lebo
keby mu chybala táto milost, nebolo by
mozné pripocítat mu za vinu, ze sa
neobráti. Inde: „Co iné nám tu
(evanjelium) zjavuje, ako ze nám dáva
moznost prosit, hladat a klopat ten, ktory nám
prikazuje to robit?" Inde: „Poslúchni raz a
pochop: Nie si este pritahovany k Bohu? Modli sa, aby si
bol pritahovany." Inde hovorí: „Ze dusa
nevie, co má robit, je tym, ze este nedostala
milost. Ale aj tú dostane, ak dobre pouzije to, co
dostala; dostala to, aby, ak chce, zbozne a usilovne
hladala." Kazdy teda má potrebnú milost k
modlitbe. Ked ju dobre pouzije, dostane milost robit, co
prv nemohol bezprostredne vykonat." Inde: „Clovek,
ked bude chciet a nebude môct, nech sa
modlí, aby mal tolko dobrej vôle, kolko
stací na splnenie prikázaní. Takto
dostane pomoc na to, aby vykonal, co sa mu prikazuje."
Inde: „V prikázaniach sa dostalo slobodnej
vôli napomenutia, aby hladala Bozí dar;
márne by vsak bola napomínaná, keby
vopred nedostala trochu lásky, aby prosila o jej
rozmnozenie a tak mohla splnit prikázania."
Vsimnime si slová: „trochu lásky". Je
to milost dostatocná. Ked sa s nou clovek
modlí, môze si vyprosit bezprostredne
pôsobiacu milost, aby splnil prikázania.
Inde hovorí: „Boh porúca, aby sme sa
naucili po márnych pokusoch splnit
prikázania, ked sme uz omdlení a
oslabení, prosit o pomoc milosti." Podla toho
sväty uznáva, ze so vseobecnou milostou
nemôzeme konat veci tazké, ze vsak modlitbou
si môzeme vyprosit potrebnú pomoc na ich
splnenie. Dalej hovorí: „A do toho este
prisiel zákon, aby sa rozmnozilo previnenie", ked
ludia neprosia o pomoc milosti; ked porozumejú
Boziemu volaniu, ku komu sa majú obrátit s
prosbou, a budú ho vzyvat, nastane, co
hovorí apostol dalej: „Ale kde sa rozmnozil
hriech, tam sa este väcsmi rozhojnila milost" (Rim
5:20). Odktial je zrejmé, hovorí Petavius,
ze ludom síce chyba plnost milosti, avsak ze im
pomáha milost pravidelná a
vseobecná, s pomocou ktorej sa clovek modlí
a ktorú tu nazyva sväty „Bozím
volaním".
Sv. Augustín
hovorí: „V tomto smrtelnom zivote cloveku
ostáva slobodná vôla, nie aby konal
spravodlivost, keby chcel, ale aby sa zboznou modlitbou
obracal k tomu, ktorého milostou by ju mohol
vykonat." Svätec tymto vysvetluje, ze clovek je
neschopny zachovat cely zákon a ze nenadobudne
inác pomoc pre jeho zachovanie, iba ak modlitbou.
Iste tu predpokladá, ze Boh dáva
kazdému milost skutocne sa modlit a ze k tomu
nepotrebuje mimoriadnú pomoc, vyhradenú len
niektorym. Lebo keby cloveku chybala táto
zvlástna pomoc, neostalo by ludskej vôli nic
iné, aby mohla skutocne vyplnit vsetky Bozie
prikázania, aspon lahsie. Sväty iste nemieni,
ze dostatocná milost dáva len schopnost
modlit sa a nie úkon modlitby. Ved je isté,
ze túto schopnost poskytuje dostatocná
milost ku kazdému tazkému skutku. Preto
chce sväty ucitel iste povedat (ako hovorí na
inom mieste), ze lahké skutky, ako je modlitba,
môze kazdy skutocne vykonat s dostatocnou milostou,
a pre tazké, ze si môze modlitbou vyprosit
pomoc.
Predovsetkym vsak sa
tykajú nasej otázky dva vyroky sv.
Augustína. Prvy je tento: „Je isté, ze
ak chceme, Bozie prikázania zachovávame.
Pretoze vsak vôlu pripravuje Pán,
musíme ho prosit, aby sme chceli tolko, kolko
dobrej vôle stací ku konaniu." Hovorí
teda, ze iste zachováme prikázania, ak
chceme a dodáva, ze sa musíme modlit, aby
sme chceli zachovat ich a aby sme ich vskutku zachovali.
Vsetkym teda je daná milost modlitby, aby si
modlitbou získali hojnú milost,
ktorá umoznuje plnit prikázania. Keby vsak
ku skutocnej modlitbe bola potrebná milost
úcinná, ktorú nemajú vsetci,
nemohli by zachovat prikázania, ani by k tomu
nemali chut takí, ktorym by k tomu nebola
daná táto milost.
Druhé miesto je v
odpovedi svätého ucitela hadrumetskym
mníchom. Tí hæbali takto: Ked je
potrebná milost a ked bez nej nemôzem nic
konat, kto ma môze kárat, ked predsa
nemôzem konat dobré skutky a nemám
pre to milost? Skôr sa za mna modlite k Bohu, aby
mi túto milost dal. Sväty im odpovedá:
„Zaslúzite si pokarhanie nie preto, ze
nekonáte dobré skutky, lebo nemáte
silu, ale preto, ze sa nemodlíte o dar tejto
sily." Keby vsak sväty nebol veril, ze kazdy
má milost, s ktorou sa môze modlit, ked
chce, bez toho, ze by potreboval novú pomoc, nebol
by mohol povedat, ze taky si zaslúzi pokarhanie
preto, ze sa nemodlí. Taky mních mu mohol
odpovedat: Ako nesmiem byt karhany, ze nekonám
dobry skutok, pretoze nemám zvlástnu milost
k dobrému skutku, rovnako nesmiem byt karhany, ked
sa nemodlím, pretoze nemám zvlástnu
milost ku skutocnej modlitbe. To isté
hovorí sv. Augustín na inom mieste. Nech sa
neklamú tí, ktorí hovoria: Preco sa
nám prikazuje zachovat sa od zlého a cinit
dobro, ked toto chcenie a konanie pôsobí v
nás Boh?" Sväty odpovedá, ze ked ludia
konajú dobro, musia za to dakovat Bohu, ktory im k
tomu dáva silu; ale ak ju nemajú, musia o
nu prosit: „Ked nekonajú dobré
skutky… nech sa modlia, aby dostali, co este
nemajú." Keby vsak takí nemali ani milost
modlitby skutkom, mohli by odpovedat: Preco sa nám
prikazuje modlitba, ked v nás Boh modlitbu
nevzbudzuje?
Sv. Tomás nehovorí
o modlitbe vyslovne, iste vsak uznáva nase
tvrdenie. Hovorí: „Vlastnostou Bozej
prozretelnosti je starat sa kazdému o veci,
potrebné ku spáse, ked clovek nekladie
prekázky." Ak dáva Boh vsetkym milosti,
potrebné ku spáse, a ak k modlitbe
potrebujeme milosti, ktoré modlitbu bezprostredne
umoznujú a skrze modlitbu nám
získavajú väcsiu pomoc, aby sme
vykonali to, co nemôzeme vykonat s obycajnou
pomocou, nutne musíme povedat, ze Boh dáva
vsetkym dostatocnú milost k modlitbe skutkom, ak
sa chceme modlit, a nie je k tomu potrebná milost
úcinná. Dodajme k tomu slovo sv.
Róberta Bellarmina, ktory odpovedá
bludárom. Kacíri vyvodzovali zo
Spasitelovych slov: „Nik nemôze príst
ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktory ma poslal" (Jn
6:44), ze nemôze k Bohu íst ten, kto nie je
pritahovany v pravom zmysle: „Odpovedáme: Z
tychto slov len vyplyva, ze nemajú vsetci
pomáhajúcu milost, aby mohli vskutku verit;
nevyplyva vsak z nich, ze nemajú vsetci aspon
milost, aby mohli verit, lebo iste, aby mohli o milost
prosit.
3. Rozumové
dôvody v prospech tejto
náuky
Konecne po stvrté
pristúpme k vnútornym dôvodom pre
tento názor. Uceny Petavius s Duvlom a inymi
teológmi si kladie túto otázku:
Preco nám Boh ukladá veci, ktoré
nemôzeme vykonat s pomocou obycajnej milosti? A
odpovedá: Pretoze Boh chce, aby sme sa k nemu
utiekali modlitbou, ako vseobecne ucia svätí
Otcovia (ako sme poznali vyssie). Z toho vyplyva isty
záver, ze kazdy má milost skutocne sa
modlit a modlitbou si vyprosit väcsiu pomoc k
vykonaniu toho, co nemôzeme vseobecnou milostou.
Inác by nám bol Boh ulozil nesplnitelny
zákon. Dôkaz je velmi pádny. K tomu
môzeme dolozit dalsí dôvod. Ak
nám Boh skutocne prikazuje zachovávanie
prikázaní, nutne z toho vyplyva, ze
vseobecne dáva vsetkym milost potrebnú k
ich skutocnému zachovaniu - aspon pomocou
modlitby. Aby teda bol zákon rozumny a aby
zaslúzená vycitka stihla kazdého,
kto ho nezachováva, kazdy musí mat
dostatocnú schopnost, aspon prostredníctvom
modlitby, aby skutkom splnil prikázania a aby sa
obcas mohol pomodlit bez toho, ze by potreboval
novú zvlástnu pomoc. Lebo keby mu chybala
táto vzdialená pomoc k modlitbe skutkom,
nemohlo by sa povedat, ze kazdy má od Boha
dostatocnú milost ku skutocnému zachovaniu
zákona.
Tomassin a Tournely
uvádza este rad inych dôvodov pre tento
názor. Ale vsetky ich vynechávam a
obmedzujem sa len na jeden, ktory sa mi zdá
zrejmy. Tento dôvod sa zakladá na
prikázaní nádeje, ktorá
nás vsetkych zaväzuje, aby sme od Boha s
istotou ocakávali vecny zivot. Keby sme nemali
istotu, ze Boh dáva vsetkym milost, aby sa mohli
skutocne modlit bez novej zvlástnej milosti,
poskytovanej len niektorym, nikto by nemohol bez
zvlástneho zjavenia dúfat nálezitym
spôsobom vo svoju spásu. Nech mi je vsak
dovolené vysvetlit najprv základy tohto
dôkazu.
Cnost nádeje je Bohu tak
milá, ze ako prehlásil, má
zalúbenie v tych, ktorí mu
dôverujú: „Pánovi sa
pácia tí, co sa ho boja, a tí, co
dúfajú v jeho milosrdenstvo" (Zalm 147:11).
Tomu, kto v neho dúfa a pretoze dúfa,
slubuje vítazstvo nad nepriatelmi, zotrvanie v
jeho milosti a vecnú slávu: „Pretoze
sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa
ho, lebo pozná moje meno. Ked ku mne
zavolá, ja ho vyslysím a budem pri nom v
súzení, zachránim ho i
oslávim" (Zalm 91:14-15). „Pán im
pomôze a oslobodí ich, vytrhne ich z
rúk hriesnikov a zachráni ich, lebo sa
spoliehajú na neho" (Zalm 37:40).
„Ochrán ma, Boze, k tebe sa utiekam."
„…nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal
v Pána" (Sir 2:11). Vieme, ze nebo a zem
pominú, ale slová a zaslúbenie Bozie
nemôzu pominút: „Nebo a zem sa
pominú, ale moje slová sa nepominú"
(Mat 24:35). Podla sv. Bernarda vsetka nasa
zásluha spocíva v dôvere v Boha.
Dôvod je nasledovny: Kto dúfa v Boha velmi
ho ctí. „Vzyvaj ma v case súzenia: ja
ta zachránim a ty mi úctu vzdás"
(Zalm 49:15). Ctí Boziu moc, milosrdenstvo a
vernost, ked verí, ze Boh ho môze a chce
spasit a nemôze sa spreneverit slubom, ze
spasí kazdého, kto mu dôveruje.
Prorok nás uistuje, ze cím väcsia bude
nasa nádej, tym viac sa na nás vyleje
Bozieho milosrdenstva: „Tvoje milostrdenstvo, Pane,
nech je nad nami, ako dúfame v teba" (Zalm 33:22).
Boh rácil, pretoze mu je
cnost nádeje tak milá, prísne
nám ju ulozit, ako vseobecne ucia
teológovia a ako je isté z mnohych miest
Svätého písma: „Dúfajte v
neho, ludia, v kazdom case, pred ním si srdce
otvorte; Boh je nase útociste" (Zalm 62:9).
„Ktorí sa bojíte, majte k nemu
dôveru, a vasa odmena vás neminie" (Sir 2,
8). „…ustavicne vo svojho Boha dôveruj"
(Oz 12:7). „Preto si prepáste bedrá
mysle, budte triezvi a celú svoju nádej
uprite na milost, ktorú dostanete, ked sa
zjaví Jezis Kristus." (1 Pt 1:13) Táto
nádej vo vecny zivot musí v nás byt
pevná a istá, ako ju definuje sv.
Tomás: „Nádej je isté
ocakávanie blazenosti." Vyslovne to
prehlásil aj sv. snem tridentsky: „Vsetci
musia skladat najpevnejsiu nádej do Bozej pomoci.
Lebo Boh, ked ludia nepohrdnú jeho milostou, ako
zacal dobré dielo, tak ho dokoncí, a
spôsobí chcenie i konanie." Dávno
pred tym to prehlásil sv. Pavol, hovoriac o sebe:
„Viem, komu som uveril, a som presvedceny, ze
má moc zachovat to, co mi bolo zverené, az
do onoho dna" (2 Tim 1:12). V tom sa lísi
krestanská nádej od nádeje svetskej.
U svetskej stací neisté ocakávanie;
a ani nemôze byt inác, pretoze vzdy mozno
pochybovat, ci ten, kto dar slúbil, má
dosial úmysel dat alebo ci ho nezmení.
Krestanská nádej je vsak istá zo
Bozej strany, lebo Boh nás môze a chce
spasit a slúbil spásu vsetkym, ktorí
zachovávajú jeho zákon. Preto aj
slúbil vsetkym, ktorí sa modlia, milosti
potrebné na zachovanie zákona.
Je síce pravda, ze
nádej sprevádza bázen, ako
hovorí Anjelsky ucitel. Táto bázen
vsak nie je kvôli Bohu, ale kvôli nám.
Lebo vzdy môzeme chybit (nespolupracovat
nálezite s milostou) a svojimi vinami klást
milosti prekázky. Preto právom
odsúdilo Tridentinum protestantov, ktorí v
skutocnosti zbavujú cloveka slobodnej vôle a
chcú, aby kazdy veriaci mal neomylnú istotu
o zotrvaní a o spáse. Tento blud teda
zavrhlo uz Tridentinum, lebo pre dosiahnutie
spásy, ako som uz povedal, je potrebná aj
nasa spolupráca a tá je neistá a
pochybná. Preto Boh chce, aby sme sa vzdy
obávali jednak seba samych, aby sme sa
opovázlivo nespoliehali na svoje sily, a predsa,
aby sme mali istotu o jeho dobrej vôli a pomoci,
ked ho budeme prosit, aby bola nasa nádej v jeho
dobrotu istá. Sv. Tomás hovorí, ze
musíme s istotou ocakávat od Boha
vecnú blazenost, spoliehajúc sa na jeho moc
a milosrdenstvo.
Pretoze teda musí byt
istá nasa nádej v Boha, preto musí
byt isty aj dôvod nasej nádeje. Keby
základ nasej nádeje nebol isty, ale
pochybny, nemohli by sme s istotou v Boha dúfat a
ocakávat od neho spásu a prostriedky na jej
dosiahnutie potrebné. Sv. Pavol vsak ziada, aby
sme boli v nádeji pevní a
neochvejní, ak sa chceme spasit: „Ak
vytrváte vo viere upevnení, stáli a
neodklonitelní od nádeje evanjelia,
ktoré ste poculi a ktoré sa hlása
kazdému stvoreniu, co je pod nebom" (Kol 1:23). A
inde hovorí na potvrdenie toho, ze nasa
nádej musí byt nezvratná, ako
bezpecná a pevná kotva, pretoze sa opiera o
Bozie prislúbenie, ktoré nemôze
sklamat: „Túzime, aby kazdy z vás
prejavoval rovnakú horlivost za plné
rozvinutie nádeje az do konca… aby sme v
tychto dvoch nezmenitelnych veciach, v ktorych Boh
nemôze klamat, mali silné povzbudenie my, co
sme nasli útociste v tom, ze dosiahneme
ponúknutú nádej. Máme ju ako
istú a pevnú kotvu duse, ktorá
preniká az do vnútra" (Hebr 6:11,18-19).
Preto nasa nádej, hovorí sv. Bernard,
opierajúca sa o Bozie prislúbenie,
nemôze byt neistá. Nase ocakávanie
nejaví sa nám márnym a nasa
nádej pochybnou, pretoze sa opiera o tri veci, o
lásku, s ktorou nás Boh prijal za dietky, o
pravdivost jeho prislúbenia a o jeho moc, ktorou
môze sluby splnit.
Preto sv. apostol Jakub
napomína, aby ten, kto si praje bozské
milosti, prosil o ne Boha nie pochybovacne, ale s istou
dôverou, ze obdrzí, o co prosí:
„Ale nech prosí s vierou, bez pochybovania"
(Jak 1:6). Ak o ne bude prosit s pochybovaním,
nedostane nic. „Lebo kto pochybuje, podobá sa
morskej vlne, hnanej a zmietanej vetrom. Taky clovek nech
sa nenazdáva, ze dostane nieco od Pána"
(Jak 1:6-7). Sv. Pavol chváli Abraháma
preto, ze nepochyboval o Bozích
prislúbeniach, vediac, ze Boh nemôze sklamat
v tom, co prislúbil. „Nezapochyboval
nedôvercivo o Bozom prislúbení, ale
posilneny vierou vzdával Bohu slávu, pevne
presvedceny, ze má moc aj splnit, co
prislúbil." (Rim 4, 20-21) Preto nás Jezis
Kristus upozornil, ze dostaneme vsetky milosti, po
ktorych túzime, ked o ne budeme prosit s pevnym
presvedcením, ze ich dostaneme. „Preto
vám hovorím: Verte, ze vsetko, o co v
modlitbe prosíte, ste uz dostali, a budete to mat"
(Mk 11:24). Slovom, Boh nás nechce vypocut, len
ked sme presvedcení o vypocutí.
Obrátme teda svoju
pozornost na to, co je cielom násho záujmu.
Nasa nádej na spasenie a na prostriedky k nemu
potrebné musí byt istá vzhladom na
Boha. Dôvodom tejto nádeje sú, ako
sme poznali, Bozia moc, milosrdenstvo a vernost. Medzi
nimi je vsak najsilnejsím a najistejsím
dôvodom neomylná Bozia vernost v
plnení prislúbení. Boh nám
slúbil, ze nás pre zásluhy Jezisa
Krista spasí a dá nám milosti
potrebné k spáse. Hoci totiz veríme,
ze Boh je nekonecne mocny a milosrdny, predsa by sme
nemohli celkom iste dúfat v spásu, ako
dobre upozornuje Juenin, keby nám ju Pán
nebol iste slúbil. Tento slub vsak bude splneny
len vtedy, ked sa budeme modlit, ako vyplyva zo
Svätého Písma: „Proste a
dostanete" (Jn 16:24). „Ak budete o nieco prosit
Otca v mojom mene, dá vám to" (Jn 16:23).
„Ked teda vy, hoci ste zlí, viete
dávat dobré dary svojim detom, o co
skôr dá vás Otec, ktory je na
nebesiach, dobré veci tym, co ho prosia" (Mt
7:11). „…ako sa treba stále modlit a
neochabovat." (Lk 18:1) „Nic nemáte, lebo
neprosíte" (Jak 4:2). „Ak niekomu z
vás chyba múdrost, nech si prosí od
Boha, ktory dáva vsetkym stedro a bez vycitky, a
dostane ju" (Jak 1:5). Vyplyva to i z mnohych inych
miest, ktoré sme uviedli prv. Preto
svätí Otcovia a teológovia vseobecne
ucia, ako sme dokázali v Prvej kapitole I. dielu,
ze modlitba - je nevyhnutny prostriedok spásy.
Keby sme vsak nemali istotu, ze
Boh dáva vsetkym milost, aby sa mohli skutocne
modlit - bez novej zvlástnej milosti - nemohli by
sme mat isty a pevny základ v Bohu, aby nám
bolo mozné s istotou ocakávat spasenie.
Tento základ by bol len neisty a podmienecny. Ak
mám istotu, ze modlitbou si vyprosím vecny
zivot a vsetky milosti k tomu potrebné a ked viem,
ze mi Boh neodoprie milost skutocne sa modlit, ak len
chcem (pretoze táto milost je daná
vsetkym), mám bezpecny základ
nádeje, ze ma Boh spasí, ak len neodopriem
svoje spolupôsobenie. Ked vsak pochybujem, ci mi
Boh dá, alebo nedá zvlástnu milost,
potrebnú ku skutocnej modlitbe, ktorú
milost neposkytuje vsetkym, nemám pre svoju
nádej v Bohu bezpecny základ, ale pochybny
a vratky, pretoze je neisté, ci mi Boh dá
onú zvlástnu milost, potrebnú k
modlitbe. Prícina tejto neistoty nebola by potom
vo mne, ale i v Bohu. Tym by bola znicená
krestanská nádej, ktorá podla
apostolskych musí byt: nezvratná,
pevná a bezpecná. Pravdu povediac
nechápem, ako môze krestan plnit
prikázania o nádeji, ako môze
nálezite a bezpecne ocakávat od Boha
spásu a nevyhnutné milosti a zároven
nemat istotu, ze Boh dáva vsetkym aspon milost
skutocnej modlitby, ked ju chce clovek prijat a ze k tomu
nepotrebuje inú zvlástnu pomoc.
Z á v e
r
Tento nás súhrn
alebo tento nás názor, ktory zastáva
uz tolko teológov a tiez nasa najmensia
kongregácia, dá sa velmi dobre porovnat s
vnútorne úcinnou milostou, pomocou ktorej
konáme neomylne, hoci slobodne, dobré
skutky. Nemozno popriet, ze Boh môze svojou
vsemohúcnostou pohnút a priviest
ludské srdcia, aby slobodne chceli to, co on, ako
hovorí Sväté Písmo: „Sta
vodná struha je srdce krála v ruke
Pánovej, vedie ho, kamkolvek chce" (Prís
21:1). „Svojho ducha vlozím do vásho
vnútra a spôsobím, ze budete
krácat podla mojich nariadení,
zachovávat moje vyroky a plnit ich" (Ez 36:27).
„Moje rozhodnutie platí a vsetko, co chcem,
urobím" (Iz 46:10). „On rozum berie zemskym
kniezatám a dáva im blúdit
pústou bezcestnou." „A Boh pokoja… nech
vás utvrdí v kazdom dobre, aby ste plnili
jeho vôlu, a nech v nás vykoná, co sa
jemu páci, skrze Jezisa Krista" (Hebr 13:20-21).
Nemozno popriet, ze sväty Augustín a
sväty Tomás hlásali ucenie o milosti
vnútorne, svojou povahou úcinnej. Je to
zjavné z viacerych miest, najmä z tych,
ktoré uvediem. Sv. Augustín hovorí:
„Boh to ucinil len skrz vôlu ludí
samych, pretoze má bez vsetkej pochyby
neobmedzenú moc, aby hybal ludskymi srdcami. Inde:
„Boh pôsobí v srdciach ludí, aby
skrze nich vykonal, co chce, aby konali." Inde:
„Hoci vsetci cinia dobro, ktorym ctia Boha, predsa
on sám pôsobí, aby cinili, co im
prikazuje." Inde: „Je isté, ze ked
konáme, sme to my, ktorí konáme; on
vsak pôsobí, aby sme konali, lebo
dáva vôli najúcinnejsiu silu podla
svojich slov: „…spôsobím, ze
budete krácat podla mojich nariadení,
zachovávat moje vyroky a plnit ich" (Ez 36:27).
Inde hovorí k slovám apostolovym: „Ved
to Boh pôsobí vo vás, ze aj chcete aj
konáte, co sa jemu páci" (Flp 2:13).
„My teda chceme, ale Boh pôsobí v
nás i chciet i konat." Inde: „Pretoze
vôlu pripravuje Pán, musíme ho
prosit, aby sme chceli tolko, kolko stací, aby sme
chcenie obrátili na skutok." Inde: „Boh vie
pôsobit v samych srdciach, nie síce, aby
ludia verili, ked nechcú, co je nemozné,
ale aby sa stali chtiaci z nechtiacich." Inde: „V
srdciach ludí koná nielen pravé
zjavenia, ale i dobrú vôlu." Inde:
„Nasa vôla môze tolko, kolko chce Boh,
aby zvládla." Inde: „Vôla, ktorá
udrzuje tvora na zive, je tak v moci Bozej, ze ju
ohyba, ako chce a kedy chce." Anjelsky ucitel, sväty
Tomás kdesi hovorí: „Boh hybe
nezmenitelne vôlou pre úcinnost hybnej moci,
ktorá nemôze ostat bez úcinku." Inde:
„Láska má neschopnost hresit z moci
Ducha svätého, ktory pôsobí
neomylne, cokolvek chce. Preto je nemozné, aby
toto dvoje bolo zároven pravdivé: ze Duch
sväty chce niekoho hybat k úkonu
lásky, a ze on stratí hriechom
lásku." Inde: „Ked Boh hybe vôlu k
niecomu, je pri tomto predpoklade nemozné, aby sa
vôla k tomu nepohla."
S nasím názorom sa
vsak dá dobre porovnat aj milost skutocne
dostatocná, ktorá je daná vsetkym.
Ked s nou clovek spolupôsobí, dostane milost
úcinnú; ked vsak s nou
nespolupôsobí a odporuje jej, právom
mu bude milost úcinná odopretá. Tak
nemajú nijakej vyhovorky tí hriesnici,
ktorí tvrdia, ze nemajú silu v boji proti
pokuseniam. Keby sa totiz modlili s obycajnou milostou,
danou vsetkym, dostali by onú silu a spasili by
sa. Ked vsak nepripustíme túto
vseobecnú milost, s ktorou sa môze kazdy
aspon modlit (k modlitbe nepotrebuje nijakú
inú zvlástnu milost), a modlitbou si
vyprosit väcsiu pomoc pre zachovávanie
zákona, nechápem, aky zmysel by mali
nespocítatelné vyroky zo
Svätého písma, kde sú duse
povzbudzované, aby sa vrátili k Bohu, aby
zvítazili nad pokusením a aby pracovali
podla Bozích pokynov. „Spomente si na to a
vzmuzte sa, premyslajte v srdci, odbojníci" (Iz
46:8). „Obrátte (sa) a budete zit" (Ez
18:32). „Roztvor putá svojho hrdla" (Iz
52:2). „Podte ku mne vsetci, ktorí sa
namáhate a ste pretazení" (Mt 11:28).
„Vzoprite sa mu, pevní vo viere" (1 Pt 5:9).
„Chodte, dokial máte svetlo" (Jn 12:35). Keby
bola pravda, ze nie je daná vsetkym milost
modlitby, aby skrze nu dosiahli väcsiu pomoc a
nakoniec spásu, nechápem, aky zmysel by
mohli mat tieto svedectvá Písma a ako by
mohli kazatelia tak dôrazne nabádat vsetkych
bez rozdielu, aby sa obrátili, aby odporovali
nepriatelom spásy, aby krácali po ceste
cnosti a aby sa s dôverou a vytrvalostou o to
vsetko modlili, keby nebola daná milost modlitby
kazdému a mali ju len tí, ktorí
dostali úcinnú milost modlitby. A
nechápem, ako by bolo mozné spravodlivo
vycítat vsetkym hriesnikom, ze odporujú
milosti a pohrdajú Bozím volaním:
„Vy… vzdy odporujete Duchu Svätému"
(Sk 7:51). „Pretoze som vás volala, a
vzpierali ste sa, rukou som (na vás) kyvala, a nik
si nevsímal, a (pretoze) ste odbíjali
kazdú moju radu a nepripústali ste moje
karhanie, ja tiez sa budem zo záhuby vasej smiat"
(Prís 1:24-26). Keby im chybala i
vzdialená, pravda úcinná milost
modlitby, ktorú prehlasujú odporcovia za
nutnú pre modlitbu, nechápem, ako by si
hriesnici zaslúzili vycitku.
Koncím. Myslím, ze
by bolo zelaním niektorého citatela, aby
som pouvazoval v tomto spise obsírnejsie a
presnejsie o pálcivej, natolko spornej
otázke, od coho závisí
úcinnost milosti, o sprievodnej milosti, o
rozkosi, ktorá vítazí
morálnym vplyvom, o rozkosi relatívne
vítaznej podla intenzity. K tomu vsak
nestací takáto knizocka, ktorú som
chcel úmyselne urobit malú, aby sa
cítala lahsie. Aby som rozobral ono nesmierne more
názorov, potreboval by som na to niekolko
zväzkov. Avsak túto prácu uz
dostatocne vykonali druhí. To nebolo mojou
úlohou. Ku cti Bozej prozretelnosti a dobroty som
chcel dokázat pravdu, obsiahnutú v
názve tohto druhého dielu, aby som pomohol
hriesnikom, aby sa neoddávali zúfalstvu a
spolu, aby nemali vyhovorku, ako by nemali silu - proti
útokom tela a pekla. Dokázal som im, ze nik
zo zatratenych nezahynul pre dedicny hriech Adama, ale
len vlastnou vinou, pretoze Boh neodopiera nikomu milost
modlitby, pre ktorú clovek dostane od Boha pomoc,
aby premohol kazdú ziadostivost a kazdé
pokusenie. Napokon mojím hlavnym cielom bolo
povzbudit vsetkych aby sa kazdy usilovnejsie a
vrúcnejsie venoval modlitbe, ak sa chce spasit.
Ved tolko úbohych dusí stráca Boziu
milost a zije dalej v hriechu a nakoniec upadá do
záhuby, pretoze sa nemodlia a neutiekajú sa
k Bohu o pomoc. Ale horsie je, musím to znovu
povedat, ze málo kazatelov a málo
spovedníkov povzbudzuje zvlást svojich
posluchácov a kajúcnikov k modlitbe, bez
ktorej nie je mozné zachovat prikázania a
obdrzat zotrvanie v Bozej milosti.
Ked som z tolkych miest
Svätého Písma Starého i
Nového zákona spoznal úplnú
potrebu modlitby, nariadil som, aby sa na misiách
nasej kongregácie vzdy konala kázen o
modlitbe a koná sa to uz mnoho rokov. Prehlasujem
znovu a znovu a budem to hlásat az do smrti, ze
celá nasa spása závisí od
modlitby a ze preto vsetci spisovatelia vo svojich
knihách, vsetci kazatelia vo svojich
káznach, vsetci spovedníci v sviatosti
pokánia by nemali zdôraznovat ziadnu
inú vec viac, ako ustavicnú modlitbu. Mali
by stále napomínat, volat a bez prestania
opakovat: Modlite sa, modlite sa a neprestávajte
sa modlit, pretoze, ak sa budete modlit, vasa
spása bude istá, ale ked sa modlit
prestanete, bude istá vasa záhuba. Tak by
mali robit vsetci kazatelia a duchovní vodcovia,
pretoze ziadna katolícka (bohovedná) skola
nepochybuje o tejto pravde, ze kto sa modlí,
dostane milost a spasí sa. Je vsak málo
tych, ktorí sa touto pravdou riadia a preto je i
málo tych, ktorí spásu
dosahujú.