Je to dobré a
uzitocné utiekat sa k
svätym?
Povstáva otázka,
ci pre obdrzanie Bozej milosti je potrebné utiekat
sa aj k príhovoru svätych.
Ze je dovolené a
uzitocné vzyvat svätych ako
prostredníkov, aby pre nás vyprosili skrze
zásluhy Jezisa Krista to, co my svojimi
zásluhami nie sme hodní dostat je
ucením Cirkvi prehlásenym na Tridentskom
Koncile. "Je dobré a
tiez uzitocné vzyvat ich v modlitbe a utiekat sa k
ich pomoci a prispeniu, aby sme obsiahli od Boha
dobrodenia skrze jeho Syna Jezisa Krista."
Takéto vzyvanie bolo
odsúdené bezboznym Kalvínom, ale
úplne nespravodlivo. Lebo ak dovolené a
uzitocné vzyvat na pomoc zivych svätych a
prosit ich aby nám prispeli svojimi modlitbami,
ako to urobil prorok Baruch, ked povedal:
"Modlite sa k Pánovi,
násmu Bohu, aj za
nás…" (Bar
1:13). A sv. Pavol: "Bratia!
Modlite sa aj za
nás!" (Sol 5:25). A
Boh sám chcel, aby sa Jóbovi priatelia
odporúcali do jeho modlitieb, aby potom skrze jeho
zásluhy k nim bol milostivy:
"Chodte k môjmu
sluzobníkovi Jóbovi… A môj
sluzobník Jób sa za vás
pomodlí. Na neho budem mat ohlad a nepostihnem
vás
súzením…"
(Jób 42:8). Nuz ak je dovolené
odporúcat sa zivym, preco by nemalo byt
dovolené vzyvat svätych, ktorí sa v
nebi este zblizsia tesia Bohu? To nie je umensenie
úcty, ktorá sa má vzdávat
Bohu, ale znásobenie, ako ked si uctievame
krála nielen v jeho osobe, ale aj v jeho
sluzobníkoch.
A preto, ako hovorí sv.
Tomás, je dobre ak sa utiekame k mnohym
svätym, "lebo
modlitbami mnohych sa niekedy vyprosí to, co
modlitba jedného
nevyprosí." Niekto
vsak povie, k comu je dobré utiekat sa k
svätym, aby sa za nás modlili, ked aj tak sa
modlia za vsetkych, ktorí sú toho
hodní? Ten isty ucitel odpovedá, ze o nikom
sa nemôze povedat, ze je hodny toho, aby sa za neho
svätí modlili, ale
"stáva sa hodnym, ak
sa k nemu (svätému) zbozne
utieka."
Osozí modlit sa k
dusiam v ocistci?
Dalej, je tu debata, ci
osozí odporúcat sa dusiam v ocistci.
Niektorí hovoria, ze duse
v ocistci sa nemôzu za nás modlit,
odvolávajúc sa na autoritu sv.
Tomása, ktory hovorí, ze tieto duse,
ocistujúc sa v bolestiach, sú na tom horsie
ako my a preto "nie
sú v stave modlit sa. Skôr za nich sa treba
modlit."
Ale mnohí iní
ucitelia, ako Bellarmin, Silvio, kardinál Gotti a
iní, hovoria, ze je velmi pravdepodobné, ze
máme zbozne verit, ze Boh im zjavuje nase
modlitby, aby sa tieto sväté duse za
nás modlili, a takto sa medzi nami a nimi
zachovalo toto pekné puto lásky, t.j. aby
sme sa my modlili za nich a oni za nás.
Nie je ani velkym
problémom (hovorí Sylvius a Gotti), co
hovorí anjelsky ucitel, ze duse v ocistci nie
sú v stave [hodnom] modlit sa, lebo je
jednou vecou nebyt v stave modlit sa a inou nebyt
schopnym modlit sa. Je pravdou, ze tieto
sväté duse nie sú v stave modlit sa,
pretoze, podla sv. Tomása, tym, ze trpia,
sú nizsie od nás a skôr oni
potrebujú nase modlitby. Jednako i v tomto stave
sa môzu lahko modlit, lebo sú dusami drahymi
Bohu. Ak nejaky otec nezne miluje svojho syna, ale
drzí ho vo väzení, aby ho potrestal za
nejaky spáchany priestupok, syn nie je v
situácii prosit [za seba], ale preco by
nemohol prosit za inych? Preco by nemohol dúfat,
ze dosiahne, o co prosí, poznajúc
lásku, ktorú k nemu otec prechováva?
Kedze Boh velmi miluje duse v ocistci Boh, a sú
utvrdené v milosti, niet dôvodu preco by sa
za nás nemohli modlit.
Pravda, Cirkev ich nevzyva ani
neprosí o príhovor, lebo obycajne im nie
sú známe nase modlitby. Ale zbozne sa
verí, ako to bolo povedané, ze Boh im
dá poznat nase modlitby, a oni, kedze sú
plné lásky, zaiste neopomenú modlit
sa za nás.
Sv. Katarína z Bolone,
kedykolvek túzila po nejakej milosti, utiekala sa
k dusiam v ocistci, a casto bolo vidiet ako bola
vypocutá. Ba tvrdila, ze mnohé milosti,
ktoré nedosiahla na príhovor svätych,
dostala potom prostredníctvom dusí v
ocistci.
Modlit sa za duse v
ocistci je povinnostou lásky
Tu by som rád trocha
odbocil v záujme tychto svätych dusí.
Ak chceme, aby sa tieto duse za nás
prihovárali, bude dobré, ak sa aj my im
budeme snazit pomôct svojimi modlitbami a dobrymi
skutkami. Povedal som "bude dobré", ale treba
povedat, ze je to jedna z krestanskych povinností.
Láska totiz vyzaduje, aby sme pomohli
blíznemu, ked potrebuje nasu pomoc a ked mu
môzeme pomôct bez velkej tazkosti. Je vsak
isté, ze medzi nasich blíznych patria aj
duse v ocistci, lebo hoci uz nezijú tu medzi nami,
predsa neprestávajú byt v spolocenstve
svätych. "Duse zboznych
zosnulych nie sú oddelené od
Cirkvi." - hovorí sv.
Augustín.
Este vyraznejsie to vyjadruje
sv. Tomás, ked hovorí, ze láska,
ktorou sme povinní voci tym zosnutym, co v
posväcujúcej milosti presli do druhého
zivota, je predlzením tej istej lásky,
ktorú sme povinní mat voci nasim zivym
blíznym.
"Láska, ktorá
je putom spájajúcim údy Cirkvi, sa
vztahuje nielen na zivych, ale aj na mrtvych,
ktorí zomreli v Bozej
láske." Z toho
vyplyva, ze, nakolko môzme, musíme
pomáhat tymto svätym dusiam ako nasim
blíznym. A kedze ich potreba je väcsia ako
ostatnych blíznych, aj z tohoto ohladu nasa
povinnost pomôct im je väcsia.
Nuz v akej potrebe sa
nachádzajú títo svätí
väzni? Je isté, ze ich muky sú
nesmierne. O ohni, ktory ich páli, sv.
Augustín hovorí:
"Ten ohen bude horsí,
nez cokolvek, co clovek môze trpiet v tomto
zivote." A to isté si
myslí sv. Tomás a pridáva, ze je to
taky isty ohen ako v pekle:
"Tym istym ohnom je
zatrateny muceny a vyvoleny
ocistovany."
A toto je len vzhladom na trest
zmyslov. Ovela väcsí je vsak trest
samotného odsúdenia, cize pozbavenie
videnia Boha, ktory zarmucuje tieto jeho
sväté nevesty. Lebo, ked sú tieto
sväté duse pritahované k Bohu nielen
prirodzenou, ale aj nadprirodzenou láskou,
sú pritahované k zjednoteniu sa so
svojím najvyssím dobrom s takou silou, ze
ked potom vidia, ze pre svoje hriechy je im to
nemozné, preniká ich taká
ukrutná bolest, ze keby boli schopné
zomriet, zomreli by v tom momente. Takze, podla sv.
Jána Chryzostoma, tento trest pozbavenia Boha ich
mucí neporovnatelne viac, nez trest zmyslov:
"Tisíc pekelnych
ohnov spojenych do jedného nedajú
takú bolest, ako tento púhy trest
odsúdenia [t.j. straty
Boha]." Z toho vyplyva,
ze tieto sväté duse by chceli radsej trpiet
vsetky mozné bolesti, len aby neboli
zbavené ani na moment tohto
vytúzeného spojenia s Bohom. Preto Anjelsky
Ucitel hovorí, ze ocistcovy trest prevysuje
kazdé utrpenie, ktoré je mozné v
tomto zivote.
Dionyz Kartuzián
rozpráva, ze isty zosnuty potom vzkrieseny na
príhovor sv. Hieronyma povedal sv. Cyrilovi
Jeruzalemskému, ze vsetky muky tohto sveta
sú v porovnaní s najmensou mukou ocistca
úlavou a rozkosou. A pridal, ze ak by niekto tieto
muky zakúsil, radsej by chcel pretrpiet vsetky
utrpenia tohoto zivota, ktoré ludia vytrpeli a
budú trpiet az do súdneho dna, ako trpiet
len jeden jediny den najmensiu bolest ocistca. Preto
spomenuty sv. Cyril píse, ze tieto tresty, co do
mucivosti, sú rovnaké ako tie v pekle, len
s tym rozdielom, ze nie sú vecné.
Nuz muky tychto dusí
sú prílis velké. A na druhej strane
si samé nemôzu pomôct. Podla toho, co
hovorí Jób, sú
"retazami poviazané,
opantané povrazami
biedy" (por. Jób
36:8). Tieto sväté královné
sú uz urcené pre Královstvo, ale
sú pozdrzané od prevzatia
vlastníctva dovtedy, dokial sa nenaplní cas
ich ocistovania. Nemôzu si pomôct (aspon nie
dostatocne, ak chceme verit tym ucencom, co sa snazia
tvrdit, ze tieto duse si dokázu vyprosit
urcitú úlavu aj svojimi modlitbami) a
samé zhodit okovy, dokial nezadostucinia
úplne Bozej spravodlivosti.
Takto to raz povedal z ocistca
aj isty cisterciánsky mních
kostolníkovi svojho klástora:
"Pomôzte mi
(prosím - modlím sa k vám) svojimi
modlitbami, lebo ja sám od seba nemôzem nic
dosiahnut."
Je to vlastne to, co
hovorí sv. Bonaventúra:
"Zobrota znemoznuje
platenie." To
znamená, ze tieto duse sú také
biedne, ze nemajú ako zadostucinit.
Naopak, je isté, ba je to
clánokom viery, ze svojimi prosbami a modlitbami,
co Cirkev velmi odporúca a aj praktizuje,
ulavujeme tymto svätym dusiam. Neviem, ako
môze byt niekto bez viny, kto sa im nesnazí
pomáhat aspon modlitbami. Ak nás k ich
pomoci nenabáda povinnost, nech je to potom
radost, ktorú spôsobujeme Jezisovi Kristovi,
ked vidí, ze sa snazíme vyslobodit z
väzenia jeho milované snúbenice, aby
ich mal so sebou v raji. Konecne, nech nás k tomu
pohne aspon to, ze si môzeme získat
velké zásluhy ak tymto dusiam
preukázeme tento velky skutok lásky. Tieto
duse sú nám zase vdacné, lebo velmi
dobre vedia o velkom dobrodení, ktoré im
preukazujeme, ked im ulavujeme v ich mukách a
vyprosujeme im svojimi modlitbami ocakávany vstup
do nebeskej slávy. A tak, ked sa tam
dostanú, nezabudnú sa za nás modlit.
A ak Boh prislubuje svoje
milosrdenstvo tym, ktorí preukazujú
milosrdenstvo svojim blíznym,
"Blahoslavení
milosrdní, lebo oni dosiahnu
milosrdenstvo" (Mat 5:7), o
to viac môze dúfat v spásu ten, kto
sa snazí pomáhat tymto svätym dusiam,
ktoré tak velmi trpia a sú velmi
drahé Bohu.
Ked Jonatán
zachránil Izraelitov zvítaziac nad
nepriatelmi, jeho otec Saul ho odsúdil na smrt,
pretoze proti jeho rozkazu zjedol trochu medu. Ale lud
predstúpil pred krála a povedal:
"Nuz Jonatán
má zomriet, ktory získal Izraelu toto
velké
vítazstvo?" (1 Sam
14:45). Práve tak musíme dúfat, ze
ak niekto z nás svojimi modlitbami vyprosí,
ze jedna dusa vyjde z ocistca a ide do neba, tá
dusa povie Bohu: "Pane nedovol, aby ten, ktory ma
vyslobodil z múk, sa zatratil." A ak Saul na
prosby ludu daroval zivot Jonatánovi, ani Boh
neodoprie vecnú spásu takému
veriacemu na prosby duse, svojej snúbenice. Okrem
toho, hovorí sv. Augustín, tí,
ktorí v tomto zivote viac pomáhali tymto
svätym dusiam, v druhom, ked budú v ocistci,
Boh zariadi, ze aj im sa skôr pomôze inymi.
Co sa tyka praxe, treba tu
povedat, ze velkou pomocou pre duse v ocistci je
zúcastnit sa svätej Liturgie za ne a v nej
ich odporúcat Bohu pre zásluhy Jezisa
Krista, takto hovoriac:
"Vecny Otce, ponúkam
ti túto obetu tela a krvi Jezisa Krista so
vsetkymi bolestami, ktoré trpel v svojom zivote i
pri smrti. A pre zásluhy jeho utrpenia,
odporúcam ti duse v ocistci, zvlást
tieto…" Prejavom velkej
lásky je zároven odporúcat aj
vsetkych tych, ktorí práve
zomierajú.
4. Je nutné
vzyvat svätych?
To, co sa povedalo ohladom
dusí v ocistci, ci sa môzu alebo
nemôzu za nás modlit, a tak, ci nám
to osozí utiekat sa k ich príhovoru alebo
nie, to urcite neplatí ohladom svätych, lebo
u svätych sa nemôze pochybovat, ci je
osozné utiekat sa k nim o príhovor, pricom
hovoríme o svätych, ktorí sú uz
Cirkvou kanonizovaní, ktorí sa uz tesia
pohladu na Boha. Verit, ze Cirkev by sa v tomto mohla
mylit, by znamenalo neospravedlnitelnú vinu
herézie, ako to hovorí sv.
Bonaventúra, Bellarmin a iní. Alebo by to
bolo velmi blízko herézii, ako to
predpokladá Suarez, Azorius, Gotti a dalsí,
lebo najvyssí velknaz je pri kanonizácii
svätych na prvom mieste, ako to ucí anjelsky
ucitel, vedeny neomylne Duchom Svätym.
Vrátme sa vsak k vyssie
spomenutej pochybnosti, ci je tu aj povinnost utiekat sa
k svätym o príhovor. Nechcem zacínat s
rozhodnutím tejto otázky, ale nemôzem
nepoukázat na náuku anjelského
ucitela (sv. Tomása). On napríklad, vo
vyssie spomínanych citáciách a
najmä v knihe Sentencií, pokladá za
isté, ze kazdy je povinny sa modlit, lebo nemozno
dosiahnut od Boha milosti potrebné pre
spásu inác, iba ak sa o ne prosí.
"Kazdy clovek sa musí
modlit, z dôvodu, ze si musí zabezpecit
duchovné dobro, ktoré môze dostat iba
od Boha. Nuz mozno ho dostat len tak, ze prosíme
Boha."
Na inom mieste tej istej knihy
svätec predkladá práve túto
otázku: Ci sa musíme modlit k svätym,
aby sa za nás prihovárali? A takto
odpovedá (aby sme lepsie pochopili jeho
stanovisko, je treba uviest cely jeho text):
"Podla Dionyza Areopagitu je
poriadok dany Bohom stvorenym veciam taky, ze veci,
ktoré sú od neho vzdialené sa
majú k nemu priviest prostredníctvom
vecí, ktoré sú blizsie. Nuz, kedze
svätci v nebeskej vlasti sú Bohu
najblizsí, poriadok Bozieho zákona
vyzaduje, aby my, ktorí putujeme v tele k
Pánovi, sme boli k nemu privádzaní
skrze svätych. To sa stáva, ked Boh vylieva
na nás skrze nich úcinky svojej dobroty.
Nás návrat k Bohu musí zodpovedat
postupu, akym prichádzajú jeho milosti k
nám. Ako k nám prichádzajú
Bozie dobrodenia na príhovor svätych, tak
nálezí, aby sme tym istym spôsobom
boli privádzaní k Bohu, aby sme tak
prijímali jeho dobrodenia opät
prostredníctvom svätych. Z toho dôvodu
robíme svätych svojimi orodovníkmi, ba
skoro prostredníkmi u Boha, ked ich ziadame, aby
sa za nás
prihovárali."
Zaslúzi si vsimnút
si tieto slová:
"poriadok Bozieho
zákona vyzaduje," ale
najmä posledné slová:
"Ako k nám
prichádzajú Bozie dobrodenia na
príhovor svätych, tak nálezí,
aby sme tym istym spôsobom boli
privádzaní k Bohu, aby sme tak
prijímali jeho dobrodenia opät
prostredníctvom
svätych." Nuz podla sv.
Tomása poriadok Bozieho zákona ziada, aby
sme sa my smrtelníci spasili
prostredníctvom svätych tym, ze ich
prostredníctvom získame pomoc
potrebnú k spáse.
Potom si sv. Tomás kladie
námietku, ze sa zdá byt nadbytocnym utiekat
sa k svätym, kedze Boh je nekonecne
milosrdnejsí a ochotnejsí vypocut
nás, ako oni. Odpovedá, ze Boh to tak
zariadil nie pre nedostatok svojej láskavosti, ale
aby zachoval vseobecne platny správny poriadok,
podla ktorého pôsobí vo vsetkom skrze
druhotné príciny.
Na základe tejto autority
sv. Tomása píse Pokracovatel Tournelyho
Sylvius, ze hoci iba k Bohu sa treba modlit ako k
pôvodcovi milosti, predsa máme ziadat o
príhovor i svätych, aby sme zachovali
poriadok, podla ktorého nás chce Boh
spasit, totiz aby sa nizsie bytosti spasili
vzyvaním vyssích bytostí o pomoc.
"Prirodzeny zákon od
nás vyzaduje zachovávat ten poriadok, ktory
urcil Boh. A Boh ustanovil, ze nizsie má
príst k spáse tak, ze bude prosit o
príhovor vyssie."
4. O
prostredníctve Panny
Márie
To, co hovoríme ohladom
svätych, este viac platí ohladom
príhovoru Matky Bozej, pretoze jej prosby
majú u Boha nesporne väcsiu cenu nez modlitby
celého neba. Lebo svätí, hovorí
sv. Tomás, úmerne k zásluhám,
ktorymi si získali milosti, môzu
zachránit mnoho inych; avsak Jezis Kristus a jeho
Matka si zaslúzili tak velké milosti, ze
môzu zachránit vsetkych ludí:
"Velkou vecou je u
svätého, ak má tolko milostí,
ze to stací na spasenie mnohych; keby vsak mal
tolko, ze by to stacilo na spasenie vsetkych, to by bol
vrchol. A toto je u Krista a preblahoslavenej
Panny."
Sv. Bernard píse tatko
ohladom Panny Márie:
"Skrze teba máme
prístup k Synovi, ó Objavitelka milosti,
Matka spásy, aby skrze teba nás prijal ten,
ktory nám skrze teba bol
dany." Cím chce
povedat, ze tak ako nemáme prístup k
Otcovi, ak nie cez Syna, ktory je prostredníkom zo
spravodlivosti, tak nemáme prístup k
Synovi, ak nie prostredníctvom Matky, ktorá
je Prostrednicou z milosti, a ktorá svojím
príhovorom nám vyprosuje dobrá,
ktoré nám Jezis Kristus zaslúzil. A
dalej na inom mieste spomenuty sv. Bernard hovorí,
ze Mária dostala od Boha dve plnosti milosti.
Prvou je vtelenie vecného Slova ucinené
clovekom v jej presvätom lone. Druhou je plnost
milostí, ktoré dostávame od Boha na
príhovor tejto Matky. Preto svätec
dodáva: "Boh vlozil
plnost vsetkého dobra do Márie práve
preto, aby, ak jestvuje pre nás nejaká
nádej, alebo milost, ci spása, boli sme
obnovení z hojnosti Tej, ktorá prekypuje
útechami. Je záhradou rozkosí, kde
sa zo vsetkych strán zlieva a rozlieva Jeho
vôna, totit dary
milostí. - Totius
boni plenitudinem (Deus) posuit in Maria, ut proinde si
quid spei nobis est, si quid gratiae, si quid salutis, ab
Ea noverimus redundare, quae ascendit deliciis affuens
[affluens?]. Hortus deliciarum, ut undique fluant
et effluant aromata Ejus, charismata scilicet
gratiarum.
Lebo, ked sa nám dostane
dobra od Pána, vsetko to dostávame skrze
príhovor Márie. A preco je to vzdy tak?
Pretoze (odpovedá ten isty sv. Bernard) tak to
chce Boh: "Taká je
vôla toho, ktory nás chcel mat celych cez
Máriu. - Sic est
voluntas Ejus, qui totum nos habere voluit per Mariam.
Ale este váznejsí
dôvod máme z toho, co hovorí sv.
Augustín, ked píse, ze Mária sa
oprávnene nazyva nasou Matkou, lebo spolupracovala
svojou láskou, aby sme sa my veriaci narodili pre
zivot milosti ako údy Hlavy, - Jezisa Krista:
"Ale ona je zretelne Matkou
Jeho údov (ktorymi sme my), lebo spolupracovala
láskou, aby sa veriaci narodili v Cirkvi, co
sú údy Hlavy."
Nuz, tak ako Mária
spolupôsobila láskou pri duchovnom
zrodení veriacich, tak Boh chce, aby svojím
príhovorom spolupracovala na ich privedení
k zivotu v milosti na tomto svete a k zivotu slávy
v druhom. Preto ju svätá Cirkev pozdravuje
bez vyhrad, ako "zivot, sladkost a nádej
nasa."
Nuz sv. Bernard nás
povzbudzuje, aby sme sa vzdy utiekali k tejto bozskej
Matke, lebo jej prosby Syn istotne vypocuje:
"Hovorím ti, utiekaj
sa k Márii a neváhaj, Syn totiz vypocuje
Matku." A potom
hovorí: "Moje deti,
toto je rebrík pre hriesnikov, toto je moja
maximálna dôvera, toto je dôvod celej
mojej nádeje."
Svätec ju nazyva rebríkom, lebo tak ako na
rebríku sa nevyjde na tretiu priecku, ak sa
nepolozí noha najprv na druhú, a
nepríde sa na druhú, ak sa najprv
nestúpi na prvú, tak sa nepríde k
Bohu, ak nie prostredníctvom Jezisa Krista, a
nepríde sa k Jezisovi Kristovi, ak nie cez
Máriu. Potom ju nazyva svojou maximálnou
dôverou a celym dôvodom svojej nádeje,
lebo Boh chce (ako to predpokladá), aby vsetky
milosti, ktoré nám udeluje,
prechádzali cez Máriine ruky. A nakoniec
uzatvára hovoriac, ze vsetky milosti, ktoré
chceme mat, musíme ziadat skrze Máriu, lebo
ona dosiane vsetko, co ziada, a jej modlitby nemôzu
byt zamietnuté:
"Hladajme milosti, a
hladajme ich skrze Máriu, lebo o co ona usiluje,
to dosiahne a nemôze byt
sklamaná."
A podobne ako sv. Bernard
hovoria aj iní.
Sv. Efrém:
"Nemáme inú
nádej, okrem teba, ó Panna
najúprimnejsia."
Sv. Ildefonz:
"Vsetky dobrá,
ktoré sa jeho Majestát rozhodol pre nich
urobit, rozhodol sa dat do tvojich rúk. Tebe boli
zverené poklady a klenoty
milostí."
Sv. Germán:
"Ak by si nás
opustila, co z nás bude, ó zivot
krestanov?"
Sv. Peter Damián:
"V tvojich rukách
sú vsetky poklady Bozieho zlutovania."
Sv. Anton:
"Kto bez Nej prosí,
ten sa pokúsa lietat bez
krídel."
Sv. Bernardín Siensky na
istom mieste hovorí:
"Ty si rozdávatelkou
vsetkych milostí. Nasa spása je v tvojich
rukách." Na inom
mieste nielenze hovorí, ze cez Máriu sa
nám dostávajú vsetky milosti, ale k
tomu poznamenáva, ze blahoslavená Panna, z
ktorej sa stala Matka Bozia, získala aj
istú právomoc nad vsetkymi milostami,
ktoré sa nám dostávajú:
"Skrze Pannu sa
zivotodarné milosti z Hlavy - Krista
prelievajú do jeho mystického
(tajomného) tela. Vo chvíli, ked
panenská Matka pocala vo svojom lone Bozie Slovo,
dostala (takpovediac) urcitú právomoc na
kazdé pôsobenie Svätého Ducha v
case, takze ziadny tvor nedostane ziadnu milost od Boha,
ak nie prijatím od Jeho zboznej
Matky." - A svätec
zakoncuje: "Preto vsetky
dary cností a milostí sú
rozdávané jej rukami, komu chce, kedy chce
a ako chce."
To isté napísal
sv. Bonaventúra:
"Kedze celá
bozská prirodzenost bola prítomná v
tomto panenskom lone, nebojím sa povedat, ze nad
vsetkymi vyvierajúcimi milostami má
táto Panna urcitú právomoc, lebo to
z jej lona ako z nejakého oceána bozstva
vytekajú prúdy vsetkych
milostí."
Na základe autority
tychto svätcov mnohí teológovia zbozne
a oprávnene hlásajú, ze ziadna z
milostí, ktorá sa nám
dostáva, neprichádza ak nie na
príhovor Panny Márie. Takto hovorí
Vega, Mendozza, Paciucchelli, Segneri, Pire, Crasset a
mnohí iní autori spolu s ucenym otcom
Natale Alexandrom, ktorí píse:
"Boh chce, aby sme od neho
ocakávali vsetky dobrá na mocny
príhovor panenskej Matky, ak ju budeme
(správnym spôsobom) vzyvat."
A odvoláva sa pritom na
sv. Bernarda: "Taká
je vôla toho, ktory chcel, aby sme vsetko mali cez
Máriu. - Sic est
voluntas Ejus, qui totum voluit nos habere per Mariam."
To isté hovorí
Contenson, ktory k slovám Jezisa Krista na
krízi k sv. Jánovi
"Hla, tvoja
Matka!" poznamenáva:
"Akoby povedal: Nikto nebude
mat podiel na mojej krvi ak nie na príhovor mojej
Matky. Moje rany sú pramenami milostí, ale
k nikomu nepritecú tieto rieky ak nie cez
Máriu, ktorá je ich kanálom.
Ján, natolko sa mi zalúbis, nakolko ju
budes milovat."
Z toho je jasné, ze ak sa
Bohu páci ak sa utiekame k svätym, o to viac
sa mu páci ak vyuzívame príhovor
Márie, aby ona svojimi zásluhami doplnila
nasu nehodnost, ako to hovorí sv. Anzelm:
"Aby dôstojnost
príhovorcu dolpnila nasu nedostatocnost. Preto
vzyvat Pannu neznamená nedôverovat Boziemu
milosrdenstvu, ale obávat sa vlastnej
nehodnosti."
Ked sv. Tomás potom
hovorí o dôstojnosti Márie, nazyva ju
takmer nekonecnou: "Preto,
ze je Matkou Bozou, má akosi nekonecnú
dôstojnost." Z toho
pochádza tvrdenie, ze modlitby Márie
majú pred Bohom väcsiu silu ako modlitby
celého neba spolu.
Zakoncime túto
prvú kapitolu zhrnutím vsetkého, co
sa doteraz povedalo, ze
kto sa modlí,
istotne sa spasí a kto sa nemodlí istotne
sa zatratí.
Vsetci svätí (s vynimkou nemluvniat) sa
spasili, pretoze sa modlili. Vsetci zatratení sa
zatralili, pretoze sa nemodlili. Keby sa boli modlili,
neboli by sa zatratili. A toto je a bude ich
najväcsím zúfalstvom v pekle, ze sa
mohli tak lahko spasit, keby boli prosili Boha o
potrebné milosti, ale teraz uz nemajú cas o
ne prosit.