Vybornost a potreba tejto
cnosti
Sv. apostol Jakub nás
predovsetkym napomína, ak si od Boha chceme
modlitbou vyprosit milosti, aby sme sa modlili s
úplnou istotou, ze budeme vypocutí a
nepripustili si o tom pochybnosti. „Ale nech
prosí s vierou, bez pochybovania. Lebo kto
pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a
zmietanej vetrom" (Jak 1:6). Sv. Tomás ucí,
ze modlitba svoju úcinnú silu cerpá
z viery a z dôvery v Boha rovnako, ako berie svoju
zásluhu z lásky. To isté ucí
aj sv. Bernard. Hovorí, ze Bozie milosrdenstvo
nám získava jedine nasa nádej. Boh
má velkú radost, ked dôverujeme jeho
milosrdenstvu, lebo tym ctíme a zvelebujeme jeho
nekonecnú dobrotu, ktorú chcel zjavit
svetu, ked nás stvoril. Královsky prorok
vyzyva vsetkych, ktorí dúfajú v
Boha, aby sa radovali, lebo budú blazení
naveky. „Nech sa tesia vsetci, co majú v teba
dôveru, a naveky nech jasajú. Chrán
ich a nech sa radujú v tebe, co tvoje meno
milujú" (Zalm 5:12). Boh strázi a
zachranuje vsetkych, ktorí dúfajú v
neho. „On je ochrancom vsetkych, co v neho
dúfajú" (Zalm 18:31). „Ukáz
svoje predivné milosrdenstvo, ty, co pred
protivníkmi pravicou zachranujes
dôverujúcich v teba" (Zalm 17:7). Ozaj
velké zaslúbenia obsahuje Písmo
sväté pre tych, ktorí
dúfajú v Boha. Kto dúfa v Boha,
neupadne do hriechu: „Pán vykúpi duse
svojich sluzobníkov, nebudú
potrestaní tí, co v neho
dúfajú" (Zalm 34:23). A má pravdu,
lebo ako hovorí Dávid, Pán má
obrátené oci ku vsetkym, ktorí
dúfajú v jeho dobrotu, aby ich
zachránil svojou pomocou pred smrtou hriechu:
„Hla oko Pánovo bdie nad tymi, co sa ho boja,
nad tymi, co v jeho milosrdenstvo dúfajú,
aby ich zachránil pred smrtou a v case hladu
nakrmil" (Zalm 32:18-19). A na inom mieste Boh
hovorí: „Pretoze sa ku mne pritúlil,
vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje
meno. Ked ku mne zavolá, ja ho vyslysím a
budem pri nom v súzení, zachránim ho
i oslávim" (Zalm 91:14-15). Pozornost si
zaslúzi slovo „pretoze". Pretoze sa ku mne
pritúlil, (dúfa vo mna), ochránim ho
a vytrhnem ho z moci jeho nepriatelov a nakoniec mu
dám vecnú slávu. Izaiás
hovorí o tych, ktorí skladajú svoju
dôveru v Boha: „Tí vsak, co
dúfajú v Pána,
dostávajú novú silu,
získavajú krídla ako orly, utekat
budú a neustanú, budú putovat a
neomdlejú" (Iz 40:31). Títo ludia uz
nebudú slabí a nadobudnú si u Boha
velké sily. Neomdlejú, ba ani
nepocítia únavy na ceste spasenia, ale
pobezia a poletia ako orly. „V tichosti a
dôvere je vasa sila" (Iz 30:15). Vsetka nasa sila,
ucí nás ten isty prorok,
zálezí v tom, ze zlozíme svoju
nádej v Boha a ze mlcíme, (ze sme
tichí), to znamená, ze odpocívame v
nárucí jeho milosrdenstva a nedúfame
vo svoju vlastnú obratnost ani v ludské
prostriedky.
Kedy sa stalo, aby niekto
dúfal v Boha a zahynul? „Synovia, pozrite na
dávne pokolenia a vedzte, ze nikoho nestihlo
zahanbenie, kto dúfal v Pána" (Sir 2:11). Z
tejto nádeje cerpal Dávid istotu, ze nikdy
nezahynie. „Pane, v teba dúfam, nech nie som
zahanbeny naveky" (Zalm 31:1). Sv. Augustín sa
pyta: Je to mozné, aby nás Boh klamal a ked
sa nám núka za oporu v
nebezpecenstvách, aby sa nám skryl, ked sa
k nemu utiekame? Dávid blahoslaví toho, kto
dúfa v Pána: „Pane zástupov,
blazeny clovek, co sa spolieha na teba" (Zalm 84:13). A
preco? Pretoze, ako hovorí, kto sa spolieha na
Boha, je bez prestania zahrnovany Bozím
milosrdenstvom: „Bezbozného
stíhajú mnohé strasti, no
dúfajúcich v Pána obklopí
milosrdenstvo" (Zalm 32:10). Taky clovek bude zo vsetkych
strán ochráneny a strázeny Bohom,
takze bude bezpecny pred nepriatelmi a pred
nebezpecenstvom zatratenia.
Preto nám apostol tak
velmi odporúca, aby sme si zachovali dôveru
v Boha, ktorá si od neho iste odnesie velkú
odmenu: „Preto netratte dôveru, lebo ju
caká velká odmena" (Hebr 10:35). Aká
bude nasa dôvera, také budú milosti,
ktoré dostaneme od Boha. Ak bude velká nasa
dôvera, budú velké aj milosti.
„Velká viera zasluhuje velké veci."
Sv. Bernard píse, ze Bozie milosrdenstvo je
nevycerpatelny pramen. Kto k nemu pôjde s
väcsou nádobou dôvery, odnesie si
odtial väcsiu hojnost dobra: „Olej milosti
vlievas, Pane, len do nádob dôvery." A uz
skôr to povedal prorok: „Tvoje milosrdenstvo,
Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba" (Zalm
33:22). To sa osvedcilo u stotníka, ktorého
dôveru pochválil Vykupitel slovami: „A
stotníkovi Jezis povedal: »Chod a nech sa ti
stane, ako si uveril.« A v tú hodinu jeho
sluha ozdravel" (Mt 8:13). Boh zjavil sv.
Gertrúde, ze kto ho prosí s dôverou,
pôsobí mu v istom zmysle také
násilie, ze ho musí vypocut. Sv. Ján
Klimak hovorí: „Modlitba pôsobí
Bohu násilie, ale toto je mu milé a
príjemné." Sv. Pavol nás
nabáda: „Pristupujme teda s dôverou k
trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a
nasli milost a pomoc v pravom case" (Hebr 4:16).
Trónom milosti je Jezis Kristus, ktory teraz
sedí po Otcovej pravici nie na tróne
spravodlivosti, ale na tróne milosti, aby
nám vymohol odpustenie, ked sme v hriechu a pomoc
k zotrvaniu, ked sa tesíme jeho priatelstvu. K
tomuto trónu sa musíme stále obracat
s dôverou, to znamená s takou dôverou,
ktorú v nás vzbudzuje viera v dobrotu a
vernost toho Boha, ktory slúbil vypocutie
kazdého, kto ho prosí s dôverou,
pravda, s dôverou, ktorá je nezlomná
a bezpecná. Kto ho vsak prosí bez
dôvery, hovorí sv. Jakub, ten nech si
nemyslí, ze nieco dostane: „Ale nech
prosí s vierou bez pochybovania. Lebo kto
pochybuje, podobá sa morskej vlne, hnanej a
zmietanej vetrom" (Jak 1:6). „Taky clovek nech sa
nenazdáva, ze dostane nieco od Pána" (Jak
1:7). Nedostane nic, lebo jeho nespravodlivá
dôvera zabráni Boziemu milosrdenstvu, aby
vypoculo jeho prosby. „Neprosil si správne,"
hovorí sv. Bazil, „nedostal si milost,
pretoze si o nu prosil bez dôvery." Dávid
hovorí, ze nasa dôvera v Boha musí
byt pevná ako hora, ktorou neotrasie ani
najsilnejsí víchor: „Tí, co sa
spoliehajú na Pána, sú ako vrch
Sion: nehybe sa, trvá naveky" (Zalm 125:1). K tomu
istému nás napomína Vykupitel, ked
chceme milosti, o ktoré prosíme:
„Preto vám hovorím: Verte, ze vsetko,
o co v modlitbe prosíte, ste uz dostali, a budete
to mat" (Mk 11:24).
Základ nasej
dôvery
Niekto vsak povie: O co
mám ja, úboziak, opriet túto
pevnú nádej, ze dostanem, o co
prosím? O co? O prislúbenie Jezisa Krista:
„Veru, veru, hovorím vám: Ak budete o
nieco prosit Otca v mojom mene, dá vám to.
Doteraz ste o nic neprosili v mojom mene. Proste a
dostanete, aby vasa radost bola úplná" (Jn
16:23-24). „Kto sa bude bát klamu, ked
dáva prislúbenie? Pravda? - pyta sa sv.
Augustín. Ako by sme mohli pochybovat o
vypocutí, ked Boh, Pravda sama, nám slubuje
o co ho v modlitbe ziadame? „Nenabádal by
nás k modlitbe," hovorí ten isty sv.
ucitel, „keby nechcel dat." To ze vsak chce dat,
zdôraznuje tolko a tolkokrát znovu a znovu v
Písme svätom: Proste, ziadajte, hladajte a
dostanete vsetko, co chcete. „Ak ostanete vo mne a
moje slová ostanú vo vás, proste o
co chcete, a splní sa vám to" (Jn 15:7). V
modlitbe Otcenása nás ucil Spasitel, aby
sme sa modlili s nálezitou dôverou, aby sme
nenazyvali Boha, ked sa k nemu utiekame a prosíme
o milosti, potrebné ku spáse (vsetky
sú v Otcenási obsiahnuté),
Pánom, ale Otcom. Chce, aby sme Boha prosili o
milosti s podobnou dôverou, s akou prosí
chudobny alebo chory syn o podporu alebo liek svojho
vlastného otca. Ked synovi hrozí smrt
hladom, stací, aby vyjavil svoju biedu otcovi a
otec ho hned zásobí pokrmom. A ked ho
ustipol jedovaty had, stací, ked otcovi
ukáze ranu a otec mu dá hned liek, ktory uz
má prichystany.
Spoliehajme sa teda na Bozie
zaslúbenie a ziadajme vzdy s neochvejnou
dôverou, ako hovorí apostol, nezlomnou a
pevnou: „Neochvejne sa drzme nádeje,
ktorú vyznávame, lebo verny je ten, ktory
dal prislúbenie" (Hebr 10:23). Ako je isté,
ze je Boh verny vo svojich zaslúbeniach, rovnako
musí byt istá nasa dôvera, ze
nás vypocuje, ked sa k nemu modlíme. A hoci
byvame casto suchopárni, alebo rozrusení
nejakym pokleskom, a preto pri modlitbe nazakúsame
takú citovú dôveru, ako by sme si
priali, predsa sa nútme do modlitby a
neprestávajme v nej, pretoze Boh neostane dlzny
vypocutie. Ba splní prosby nás este
skôr, lebo prosíme s väcsou
nedôverou v seba a dôverujeme len v dobrotu a
vernost Boha, ktory slúbil vypocutie
kazdému, kto ho prosí. Ó, ako sa
lúbime Bohu v dobe utrpenia, bázne a
pokusenia, ked dúfame i proti nádeji, to
znamená i proti tomu citu nedôvery, ktory sa
nám vtiera pre nasu bezútesnost. Preto
apostol chváli patriarchu Abraháma:
„On proti nádeji v nádeji uveril" (Rim
4:18).
Sv. Ján hovorí, ze
kto skladá pevnú dôveru v Boha, iste
sa posvätí: „Kazdy, kto má
túto nádej v neho, usiluje sa byt cisty,
ako je on cisty" (1 Jn 3:3). Boh dáva velmi stedro
milosti vsetkym, ktorí v neho
dúfajú. Tolko muceníkov, tolko
panien, tolko detí zvítazilo s touto
dôverou nad mukami a mucitelmi, hoci im mucitelia
hrozili strasnymi bolestami. Niekedy sa modlíme,
ale zdá sa nám, ze nás Boh nechce
pocut. V takej chvíli neprestávajme
dúfat a modlit sa. Povedzme si s Jóbom:
„Ak znivocí ma, ani sa nezachviem"
(Jób 13:15). Boze môj, aj keby si ma zahnal
od svojej tváre, neprestanem ta prosit a
dúfat v tvoje milosrdenstvo. Robme tak a dostaneme
vsetko, co budeme chciet od Boha. Tak si pocínala
kanaánska zena a dostala vsetko, co chcela od
Pána Jezisa. Jej dcéra bola
posadnutá zlym duchom; preto prosila Vykupitela,
aby ju zbavil diabla: „Zmiluj sa nado mnou, Pane,
syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi
zly duch" (Mt 15:22). Pán jej odpovedal, ze je
„poslany iba k ovciam stratenym z domu Izraela,"
teda nie k pohanom, lez k Zidom. Ale zena neklesla na
mysli, ale znovu prosila s dôverou: „Pane,
pomôz mi!" Pane, ty ma môzes potesit, ty ma
musís potesit. Pán ju znova odmietol, tym
ze jej odpovedal - „Nie je dobré vziat chlieb
detom a hodit ho stenatám" (Mt 15:26).
„«Áno, Pane,» vravela ona,
«ale aj stenatá jedia odrobinky, co
padajú zo stola ich pánov»" (Mt
15:27). Ked Pán videl, akú velkú
dôveru má táto zena, pochválil
ju a splnil jej prosbu. „«Zena, velká je
tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chces.» A od tej
hodiny bola jej dcéra zdravá" (Mt 15:28).
Kto kedy vzyval Boha o pomoc, pyta sa Sirachovec, a Boh
ním pohrdol a neprisiel mu na pomoc? „Ktoze
bol opusteny, ak vytrval pri jeho prikázaniach?
Kymze opovrhol, ak ho niekto vzyval (o pomoc)" (Sir
2:12)?
Sv. Augustín
hovorí, ze modlitba je klúc, ktory
nám otvára nebo. V tej istej chvíli,
ked nasa modlitba vystupuje k Bohu, zostupuje k
nám milost, o ktorú prosíme.
Královsky prorok napísal, ze nase prosby
idú s Bozím milosrdenstvom: „Nech je
zvelebeny Boh, lebo neodmietol moju modlitbu a neodnal mi
svoje milosrdenstvo" (Zalm 66:20). Preto hovorí
sv. Augustín, ze ked prosíme Pána,
musíme mat istotu, ze uz nás
vypocúva: „Ked zistís, ze od teba
neodstúpila tvoja modlitba, bud si isty, ze sa
nevzdialilo od teba jeho milosrdenstvo." Aby som povedal
pravdu, nikdy nie som viac poteseny vo svojej dusi, ako
ked sa modlím k Bohu a odporúcam sa mu. A
myslím, ze to isté zakúsajú
vsetci veriaci. Ostatné známky nasej
spásy sú vsetky neisté a
vratké; ze vsak Boh vypocuje toho, kto ho
prosí s dôverou je istá,
neomylná pravda, ako je neomylné, ze sa Boh
nemôze spreneverit svojim slubom.
Ked sme v nejakom
pokusení slabí a bezmocní alebo
velmi tazko môzeme splnit, co od nás Boh
ziada, povedzme si statocne s apostolom: „Vsetko
môzem v tom, ktory ma posilnuje" (Flp 4:13).
Nehovorme podla vzoru niektorych: Nemôzem,
netrúfam si! Je isté, ze zo svojich
síl nemôzeme nic, ale s Bozou pomocou
dokázeme vsetko. Keby Boh niekomu povedal: Vezmi
na ramená túto horu a odnes ju, ja ti
pomôzem: ci by to nebol blázon alebo
neverec, keby odpovedal: Nevezmem ju, pretoze
nemám silu, aby som ju uniesol? A tak ked
vidíme svoju úbohost a slabost a sme obcas
napadnutí silnejsími pokuseniami,
neklesajme na mysli, ale pozdvihnime oci k nebu a
povedzme s Dávidom: „Pán je so mnou,
nuz nebojím sa; coze mi môze urobit clovek?"
(Zalm 118:6). „Pán je so mnou a pomáha
mi; nemusím si vsímat svojich nepriatelov"
(Zalm 118:7). S pomocou svojho Pána premôzem
vsetky útoky svojich nepriatelov k ich hanbe. A
ked sme v nebezpecenstve, ze urazíme Boha alebo
ked si nevieme rady v nejakej velmi dôlezitej veci,
odporúcajme sa Bohu a povedzme: „Pán
je moje svetlo a moja spása, koho sa mám
bát? Pán je ochranca môjho zivota,
pred kym sa mám strachovat" (Zalm 27:1)? A budme
si istí, ze nás Boh osvieti a
uchráni pred kazdou skodou.
Modlitba hriesnikov
Iny vsak namietne: Ja som
hriesny a v Písme svätom cítam:
„Vieme, ze hriesnikov Boh nevyslysí; ale
vyslysí toho, kto si Boha ctí a plní
jeho vôlu" (Jn 9:31). Sv. Tomás so sv.
Augustínom odpovedajú, ze to povedal
slepec, ked este nebol osvieteny: „Je to slovo este
nie dokonale osvieteného a preto nie je
správne." Napokono Anjelsky ucitel dodáva,
ze spomenuté slovo platí dokonale o
ziadosti hriesnika, pokial je hriesnik, kym totiz ziada o
nieco, aby mohol dalej hresit. Keby napríklad
ziadal o pomoc, aby sa mohol pomstit na svojom
nepriatelovi, ktory prosí Boha o spásu, ale
sám sa nijako nesnazí vyslobodit z
hriesneho stavu. Sú niektorí
nestastníci, ktorí milujú
putá, v ktorych ich drzí satan ako otrokov.
Boh nevypocuje modlitby tychto ludí, pretoze
sú to modlitby opovázlivé a hnusia
sa mu. Co je bezocivejsieho, ako ziadat o milost knieza,
ktoré clovek nielen castejsie urazil, lez
ktorého chce urázat i dalej! V tomto zmysle
je treba rozumiet slovám Ducha
Svätého, ze Bohu je ohavná a
protivná modlitba toho, kto odvracia sluch od
Bozích prikázaní: „(Ak niekto)
odvracia svoj sluch, aby necul zákon, jeho
modlitba je priam hanebnost" (Prís 28:9). Takym
ludom hovorí Pán: Nadarmo prosíte,
lebo „ked rozprestierate dlane, odvrátim oci
od vás; a ked aj hromadíte modlitby, ja ich
nevyslysím" (Iz 1:15). Taká bola modlitba
bezbozného krála Antiocha, ktory prosil
Boha a sluboval mu velké dary, ale len naoko. Jeho
srdce liplo neústupne na hriechu. Modlil sa len
preto, aby unikol hroziacemu trestu. Preto Pán
nedoprial sluchu jeho modlitbám, ale dopustil, aby
zomrel, súc rozozrany od cervov: „I modlil sa
ten nicomník k Pánovi, ktory sa uz nemal
nad ním zmilovat" (2 Mach 9:13).
Iní zas
páchajú hriechy zo slabosti alebo z
návalu vásne, stenajú pod
nepriatelovym jarmom, túzia zlomit putá
smrti a vyslobodit sa z biedneho otroctva a preto si od
Boha vyprosujú pomoc. Ak sa budú vytrvalo
modlit, Boh vypocuje ich modlitbu, lebo uistuje, ze
kazdy, kto prosí dostane, kto hladá milost,
nachádza ju: „Lebo kazdy, kto prosí,
dostane, a kto hladá, nájde, a kto klope,
tomu otvoria" (Mt 7:8). Autor „nedokonceného
diela" vysvetluje: „Kazdy, nech je spravodlivy alebo
hriesnik." A ked Jezis Kristus hovoril v Evanjeliu podla
sv. Lukása o cloveku, ktory dal vsetok svoj chlieb
priatelovi, nie z lásky, ale pre jeho dotieravost,
povedal: „Hovorím vám: Aj ked nevstane
a nedá mu preto, ze mu je priatelom, pre jeho
neodbytnost vstane a dá mu, co potrebuje" (Lk
11:8). „Aj ja vám hovorím: Proste a
dostanete! Hladajte a nájdete! Klopte a otvoria
vám!"(Lk 11:9). Preto vymáha
vytrvalá modlitba od Boha milosrdenstvo i tym,
ktorí nie sú jeho priatelmi. „Co
nedostane clovek na základe priatelstva,"
hovorí sv. Ján Zlatoústy,
dostáva prostredníctvom modlitby.
Áno tento svätec tvrdí, ze u Boha
má väcsiu cenu modlitba ako priatelstvo.
Sväty Bazil neváha prehlásit, ze aj
hriesnici dosiahnu splnenie svojich prosieb, len ked sa
vytrvalo modlia. To isté ucí sv. Gregor
Velky: Nech volá hriesnik a jeho modlitba
príde k Pánovi. Rovnako píse sv.
Hieronym. Hovorí, ze aj hriesnik smie Boha nazyvat
svojím otcom, ked ho prosí, aby ho znova
prijal za syna a ked si pocína ako
márnotratny syn, ktory volal k svojmu otcovi:
„Otce, zhresil som!", hoci mu este nebolo
odpustené. „Keby Boh nevypocul hriesnikov,"
hovorí sv. Augustín, bol by si mytnik
nadarmo vyprosoval odpustenie." Evanjelium vsak
dosvedcuje, ze mytnik dosiahol svojou modlitbou
odpustenie: „Hovorím vám: Tento
odisiel domov ospravedlneny, a nie tamten. Lebo kazdy,
kto sa povysuje, bude ponízeny, a kto sa ponizuje,
bude povyseny" (Lk 18:14). Ale najpodrobnejsie
skúma túto otázku Anjelsky ucitel.
Bez rozpakov tvrdí, ze byva vypocuty aj hriesnik,
ked sa modlí. Hoci jeho modlitba nie je
zásluzná, predsa má silu
úcinnú, pretoze vyprosovacia moc sa
neopiera o spravodlivost, ale o Boziu dobrotu. V tom
zmysle sa modlil Daniel: „Naklon, Boze, svoje ucho a
pocuj; otvor svoje oci a pozri na nasu opustenost a na
mesto, nad ktorym sa vzyva tvoje meno; ved nie pre svoju
spravodlivost predostierame svoje prosby pred tvoju
tvár, ale pre tvoje velké milosrdenstvo!"
(Dan 9:18). Ked sa teda modlíme, hovorí sv.
Tomás, nemusíme byt Bozími
priatelmi, aby sme dosiahli splnenie nasich prosieb.
„Modlitba sama nás robí Bozími
priatelmi. Sv. Bernard udáva este iny
krásny dôvod. Hovorí, ze prosba
hriesnika, aby sa vyslobodil z hriechu, rodí sa z
túzby po milosti Boha samého. Naco by vsak
dával Boh hriesnikovi túto túzbu,
keby ju nechcel splnit? Vo Svätom Písme
máme hojnost dokladov, ze hriesnici boli
prostredníctvom modlitby zbavení
hriechu.Tak bol napríklad od hriechu
ocistení králi: Achab, Manasses,
Nabuchodonozor i kajúci lotor. Akú
podivuhodnú silu má modlitba! Na
Kalvárii vedla seba umierajú dvaja
hriesnici. Jeden, pretoze sa modlí: „Jezisu,
spomen si na mna, ked prídes do svojho
královstva" (Lk 23:42), je spaseny, druhy, pretoze
sa nemodlí, je zatrateny.
Krátko hovorí sv.
Ján Zlatoústy: „Niet hriesnika, ktory
by bol kajúcne prosil Pána o dobrodenie a
nebol by obdrzal, co chcel. Naco vsak uvádzat
iné svedectvá a iné dôvody,
ked Jezis sám hovorí: „Podte ku mne
vsetci, ktorí sa namáhate a ste
pretazení, a ja vás posilním" (Mat
11:28). Títo obtazení ludia, hovorí
sv. Hieronym a sv. Augustín, a iní
hriesnici, ktorí stenajú pod bremenom
svojich vín, ked sa budú utiekat o pomoc k
Bohu, budú podla tohoto prislúbenia jeho
milostou obcerstvení a spasení. Sv.
Ján Zlatoústy hovorí: „Ani my
netúzime tolko po odpustení hriechov, ako
Boh túzi nám hriechy odpustit." Niet
milosti, hovorí inde sväty, ktorú by
nebolo mozné získat modlitbou, i ked ju
koná najhorsí hriesnik, len ked sa
modlí vytrvalo. A majme na mysli slová sv.
Jakuba: „Ak niekomu z vás chyba
múdrost, nech si prosí od Boha, ktory
dáva vsetkym stedro a bez vycitky, a dostane ju"
(Jak 1:5). Teda vsetci, ktorí idú k Bohu s
prosbou, budú vypocutí, a sú
zahrnovaní milostami: Boh totiz dáva
vsetkym stedro. Vsimnime si zvlást dalsie slovo:
bez vycitky. To znamená, ze Boh si nepocína
ako ludia. My, ked nás príde prosit niekto,
kto nás prv pri nejakej prílezitosti
urazil, vytykame mu jeho urázku. Boh vsak
nerobí toto s clovekom, ktory ho ide prosit, aj
keby to bol najväcsí hriesnik na svete. Ked
ho prosí o milost osoznú vecnej
spáse, nevytyka mu jeho urázky, ale ako by
nebol nikdy nic zlé urobil, hned ho
prijíma, tesí ho a hojne zahrnuje svojimi
darmi. Bozsky Vykupitel, aby nás povzbudil k
modlitbe, hovorí predovsetkym: „Veru, veru,
hovorím vám: Ak budete o nieco prosit Otca
v mojom mene, dá vám to" (Jn 16:23). Ako by
povedal: Neklesajte na mysli, hriesnici, nedajte sa
zadrzat svojimi hriechmi, ked idete k môjmu Otcovi
v mojom mene a dúfajúc od neho
spásu, ked po nej túzite. Nemáte
síce zásluhy, aby ste museli dostat
ziadané milosti, len samé viny, aby ste za
ne dostali trest. Pocínajte si vsak takto: Idte k
môjmu Otcovi v mojom mene a pre moje zásluhy
si od neho vyprosujte milosti, ktoré chcete a ja
vám slubujem a prisahám - podla sv.
Augustína znamenajú slová -
„Veru, veru, hovorím vám,"
prísahu, ze o co budete ziadat, môj Otec
vám dá. Môj Boze, co by mohlo potesit
hriesnika v jeho nestastí viac, ako isté
vedomie, ze obdrzí vsetko, o co bude prosit Boha v
mene Jezisa Krista?
Hovorím vsetko, co
súvisí s vecnou spásou. Dobrá
casné, ako sme povedali prv, nám Boh
niekedy odopiera, aj ked o ne prosíme, lebo
vidí, ze by skodili nasej dusi. Pokial ide o
duchovné dary, nie je jeho prislúbenie o
splnení podmienecné, lez
úplné. Sv. Augustín preto
upozornuje, ze máme prosit s plnou istotou o tie
veci, ktoré slubuje Boh bezpodmienecne. „Ako
by nám mohol Pán nieco odopriet /pyta sa
sväty/, ked ho prosíme s dôverou, ked
on viac túzi nám udelit svoje milosti, ako
si my prajeme dostat ich?
Sv. Ján Zlatoústy
hovorí, ze sa Boh hnevá len vtedy, ked
zanedbávame modlitbu za jeho dary. Ako by sa Boh
vzpieral vypocut dusu, ktorá ho prosí len o
veci jemu milé? Ako by mohol Boh nevypocut dusu,
ked k nemu volá: Pane, neprosím ta o veci
tohto sveta, o bohatstvo, rozkose a pocty, lez o tvoju
milost. Zbav ma hriechu, daj mi dobrú smrt, prived
ma do neba, daj mi svoju svätú lásku.
Sv. Frantisek Salesky hovorí, ze na prvom mieste
máme prosit o túto milost: „Daj mi
odovzdanost do tvojej vôle!" „Ktoré
prosby splnís, Boze môj," pyta sa sv.
Augustín, „ak nie tie, ktoré sú
celkom podla tvojho srdca?" Ked vsak prosíme Boha
o duchovné milosti, musí byt nasa
nádej nadovsetko ozivená slovami Jezisa
Krista: „Ked teda vy, hoci ste zlí, viete
dávat dobré dary svojím detom, o co
skôr dá nebesky Otec Ducha
Svätého tym, co ho prosia!" (Lk 11:13). Ked
vy sami, hovorí Spasitel, takí
lakomí a plní sebalásky, neviete
odmietnut ziadost svojich detí, cím
skôr vám dá duchovné dobro
vás nebesky Otec, ktory vás miluje viac,
ako ktorykolvek pozemsky otec, ked ho budete o ne
prosit?