Boh pocúva modlitbu
svojich sluzobníkov, ak sú to
sluzobníci pokorní: „Boh pysnym
odporuje, ale pokornym dáva milost" (Jak 4:6). Boh
nepocuje prosbu pysnych, ktorí sa
spoliehajú na vlastné sily a preto ich
necháva v ich biede. Avsak, ked nebudú mat
Boziu pomoc, iste v tomto stave zahynú. Preto
narieka Dávid: „Pred svojím
pokorením som blúdil, no teraz uz
dbám na tvoje vyroky" (Zalm 119:67). Zhresil som,
vyznáva zalmista, pretoze som nebol pokorny. To
isté sa prihodilo sv. Petrovi. Jezis Kristus ho
upozornil, ze tej istej noci ho vsetci uceníci
opustia: „Vy vsetci tejto noci odpadnete odo mna"
(Mt 26:31). Avsak Peter namiesto toho, aby uznal svoju
slabost a prosil o pomoc, aby sa nespreneveril
Pánovi, sa prílis spoliehal na svoje sily a
prehlásil, ze on ho nikdy neopustí, aj keby
ho vsetci ostatní opustili: „Aj keby vsetci
odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem" (Mt 26:33). A hoci
mu Vykupitel znova vyslovne predpovedal, ze tej noci ho
tri razy zaprie, este skôr ako zaspieva
kohút, predsa sa spoliehal na svoju odvahu a hrdo
odpovedal: „Aj keby som mal umriet s tebou,
nezapriem ta" (Mt 26:35). A co sa stalo? Sotva co
nestastník vstúpil do velknazovho domu a
pocul vycitky, ze je uceníkom Jezisa Krista,
naozaj ho tri razy zaprel a navyse to potvrdil
prísahou, ze ho nikdy nepoznal: „On znova
zaprel s prísahou: Nepoznám toho cloveka"
(Mt 26:72). Keby sa bol Peter pokoril a poprosil
Pána o milost stálosti, nebol by ho zaprel.
Vsetci musíme byt
presvedcení, ze visíme temer nad priepastou
vsetkych hriechov a ze nás drzí len vlas
milosti. Keby tento vlas povolil, urcite by sme spadli do
tejto priepasti a spáchali by sme tie
najstrasnejsie zlociny. „Ak Pán
nestrázi mesto, nadarmo bdejú jeho
strázcovia" (Zalm 127:1). Ak Boh nestrázi
dusu pred hriechmi, márne sa bude dusa
bránit vlastnymi silami. Preto volal sväty
prorok: „Nespolieham sa veru na svoj luk, ani
môj mec ma nezachráni" (Zalm 44:7).
Nespolieham sa na svoje zbrane, ale len na Boha, ktory ma
môze zachránit.
Ked sme teda vykonali nieco
dobré a ked sme neupadli do hriechov este
väcsích, nez sme spáchali predtym,
zvolajme so sv. Pavlom: „Ale z milosti Bozej som
tym, cím som, a jeho milost nebola vo mne
márna. Ved som pracoval viac ako oni vsetci,
vlastne ani nie ja, ale Bozia milost so mnou" (1 Kor
15:10). Z toho istého dôvodu sa ustavicne
bojme a trasme, ze by sme mohli upadnút do hriechu
pri najblizsej prílezitosti: „Preto kto si
myslí, ze stojí, nech si dáva pozor,
aby nepadol" (1 Kor 10:12). Apostol tymito slovami
upozornuje, ze je v nebezpecenstve pádu ten, kto
sa povazuje za bezpecného pred pokleskami.
Dôvod toho uvádza na inom mieste, kde
hovorí: „Lebo ak si niekto myslí, ze
je niecím, hoci nie je nicím, sám
seba klame" (Gal 6:3). Preto múdro píse sv.
Augustín: „Mnohym ludom bráni byt
silnym opovázliva sebaistota, ze sú
silní. Nikto nebude silny, leda ten, kto sa
pokladá za slabého." Ked niekto
tvrdí, ze sa nebojí, je to znamenie, ze sa
spolieha na seba a na svoje predsavzatie. Touto osudnou
sebadôverou vsak klame sám seba, lebo
spoliehajúc sa na vlastné sily,
prestáva sa bát, prestane sa
odporúcat Bohu a potom iste spadne. Rovnako sa
musíme mat na pozore, aby sme z akéhosi
sebavedomia nezasli nad hriechmi druhych. Skôr sa
máme povazovat za horsích od druhych a
hovorit si: Pane, keby si mi nebol pomohol, bol by som si
ja pocínal este horsie. Inác nás Boh
za trest nechá pre nasu pychu klesnút do
väcsích a hroznejsích chyb. Preto
nás apostol napomína, aby sme pracovali na
svojej spáse s báznou a hrôzou:
„S báznou a chvením pracujte na svojej
spáse" (Flp 2:12). Kto sa velmi bojí,
má nedôveru vo svoje sily.Preto
skladá svoju nádej v Boha a utieka sa k
nemu v nebezpecenstvách. Boh mu pomôze a tak
zvítazí nad pokusením a spasí
sa. Sv. Filip Neri chodil raz po Ríme a volal:
„Som zúfaly." Isty reholník ho
napomenul, ale sväty povedal: „Otce, som
zúfaly zo seba, ale dôverujem Bohu." Takisto
si musíme pocínat aj my, ak sa chceme
spasit. Musíme neustále zit v
nedôvere v nase sily. Tak budeme nasledovat
príklad sv. Filipa, ktory hned ráno pri
prebudení volával k Bohu: „Pane, drz
dnes svoje ruky nad Filipom, inác ta Filip
zradí!"
Najväcsou, ba celou
múdrostou krestana, ako hovorí sv.
Augustín, je teda poznanie, ze nie je nic a ze nic
nemôze. Tak si od Boha modlitbami stále
vyprosuje silu, ktorá mu chyba a ktorú
potrebuje, aby mohol premôct pokusenie a konat
dobro. Takto vykoná vsetko s pomocou Pána,
ktory nevie odopriet tomu, kto ho pokorne prosí:
„Modlitba pokorného preniká
oblaky… ani neodstúpi, dokial Najvyssí
nezhliadne na neho" (Sir 35:21).
A nech má taká
dusa na svedomí kolkokokolvek hriechov, Boh
neohrdne srdcom, ktoré sa pokorí:
„Obetou Bohu milou je duch skrúseny; Boze, ty
nepohrdas srdcom skrúsenym a ponízenym"
(Zalm 51:19). „Boh pysnym odporuje, ale pokornym
dáva milost" (Jak 4:6). Ako je Boh prísny k
pysnym a odopiera ich ziadosti, tak je láskavy a
stedry k pokornym. Jezis Kristus to raz riekol sv.
Kataríne Sienskej: „Vedz, dcéra, ze
kto vytrvá v pokornej modlitbe o milosti,
nadobudne vsetkych cností."
Sem patrí krásne
poucenie zbozného biskupa Palafoxa, ktoré
dáva duchovnym osobám, túziacim po
svätosti, vo svojom vyklade k 18. listu sv.
Terézie. Tento list poslala svätá
svojmu spovedníkovi. Vypocítava v nom
vsetky stupne vyssej modlitby, ktorymi ju Boh obohatil.
Spomenuty biskup k tomu poznamenáva, ze tieto
vyssie (mystické) milosti, ktoré Boh
rácil udelit sv. Terézii a inym svätym
nie sú potrebné pre dosiahnutie
svätosti. Ved mnohé duse dosiahli
svätosti bez nich. A zasa naopak, mnohé duse,
ktoré tieto milosti obdrzali, boli
zatratené. Z toho súdi, ze je
zbytocné, áno, opovázlivé,
priat si a hladat tieto vyssie dary, lebo jediná
pravá cesta je v konaní cností a v
láske k Bohu. Toto dosahuje dusa modlitbou a
vernym spoluúcinkovaním a
osvietením, a pomocou od Boha, ktory túzi
len po tom, aby sme boli svätí: „To je
Bozia vôla, vase posvätenie" (1 Sol
4:3).
Spomenuty zbozny spisovatel
potom hovorí o stupnoch vyssej modlitby, o ktorych
písala svätá, totiz o modlitbe pokoja,
o uspaní a spútaní duchovnych
mohutností, o zjednotení, o extáze,
o vzlete a rozmachu ducha, o rane lásky a tento
vyklad sprevádza múdrymi
poznámkami.
Vo vztahu k modlitbe pokoja si
máme vzbudzovat túzbu a prosit Boha, aby
nás zbavil naviazanosti na svetské veci a
ziadosti po nich, pretoze neprinásajú
pokoj, ale len nepokoj a zármutok ducha: „To
vsetko je márnost a honba za vetrom" (Kaz 1:14),
tak ako správne povedal Salamún.
Ludské srdce nikdy nenájde pravy pokoj,
dokial sa nevyprázdni od vsetkého, co nie
je Boh a dokial nenechá vsetko miesto jeho
svätej láske. Tú milost môze od
Boha dosiahnut opätovnymi modlitbami. Pokial ide o
uspanie a spútanie duchovnych mohutností
musíme prosit Boha o milost, aby ich uspal pre
vsetko casné a prebudil ich k pohladu na Boziu
dobrotu a k snahe o Boziu lásku a vecné
dobrá. Aby sme dosiahli pravé zjednotenie
mohutností s Bohom, prosme Boha o milost, aby sme
mysleli, hladali a chceli len to, co chce on, pretoze
vsetka svätost a dokonalost lásky
závisí od zjednotenia nasej vôle s
Bozou vôlou. Pokial ide o extázu a
vytrzenie, prosme Boha, aby nás vytrhol z
pút nezriadenej lásky k nám samym a
k tvorom a pritiahol nás celkom k sebe. O vzlet
ducha prosme Boha v tom zmysle, aby sme zili celkom
odlúcení od tohto sveta a aby sme si
pocínali ako lastovicky, ktoré si ani
nesadnú na zem, aby sa zivili, ale pocas letu
chytajú svoju potravu. To znamená, ze
máme pouzívat tieto casné
dobrá, pokial treba na udrzanie zivota, ale vzdy
len letmo a nezastavovat sa na zemi pre svetské
pôzitky. Pokial ide o rozmach ducha, prosme Boha,
aby nám dal odvahu a silu premôct sa, ked
musíme odporovat útokom nepriatelov, aby
sme zvítazili nad vásnami a vítali
utrpenie aj v duchovnej bezútesnosti a
vyprahlosti. Napokon, pokial ide o ranu lásky, ako
bolest telesnej rany pripomína neustále jej
prícinu, tak máme prosit Boha, aby tak
zranil nase srdce svojou svätou láskou, aby
sme si ustavicne pripomínali jeho dobrotu a jeho
lásku k nám. Iba tak dokázeme zit
bez prestania v láske k nemu a robit mu radost
svojimi skutkami a citmi. Ani jednu z tychto
milostí vsak nedosiahneme bez modlitby. Ak
modlitba bude pokorná, dôverná a
vytrvalá, dosiahneme nou vsetko.