Konecné zotrvanie
(zotrvanie v dobrom do smrti)
Teda nase modlitby musia byt
pokorné a dôverné. To vsak
nestací, aby sme zotrvali az do konca a dosiahli
vecnú spásu. Jednotlivé modlitby
nám získajú jednotlivé
milosti, o ktoré Boha prosíme. Ale ak nie
sú stále, nezískajú
nám konecné zotrvanie. Toto zotrvanie v
dobrom az do konca predpokladá súrhn
vsetkych milostí a preto je k nemu treba mnoho
modlitieb, trvajúcich az do smrti. Milost
spásy nie je milostou jedinou, ale je to retaz
milostí, ktorá sa koncí milostou
konecného zotrvania. S touto retazou
milostí musí súcasne postupovat
retaz modlitieb. Ked pretrhneme svojou nedbalostou retaz
nasich modlitieb, pretrhne sa tiez retaz milostí,
ktoré vedú k spáse a
zahynieme.
Je síce pravda, ze si
nemôzeme zaslúzit zotrvanie v dobrom az do
konca, ako ucí sväty snem tridentsky:
„Túto milost dostane len ten, komu ju
dá Boh, ktory má moc upevnit stojaceho, aby
stál vytrvalo." Napriek tomu vsak hovorí
sv. Augustín, ze si môzeme tento velky dar
zotrvania akosi zaslúzit modlitbami, to
znamená, ze si ho môzeme vymodlit a
vyprosit. Suarez k tomu dodáva, ze kto sa
modlí, neomylne dostane tento dar. Aby sme ho vsak
dostali a spasili sa, upozornuje sv. Tomás, je
potrebná vytrvalá a neprestajná
modlitba: „Po prijatí krstu je cloveku
potrebná neustála modlitba, aby prisiel do
neba." Uz prv to povedal viackrát sám
Spasitel „ako sa treba stále modlit a
neochabovat" (Lk 18:1). „Preto bdejte cely cas a
modlite sa, aby ste mohli uniknút vsetkému
tomu, co má príst, a postavit sa pred Syna
cloveka" (Lk 21:36). To isté ucí
dávno predtym Stary zákon: „Nestrp,
aby ti nieco prekázalo v stálej modlitbe,
ani sa nehanbi opravovat seba az do smrti!" (Sir 18:22).
„V kazdom case dobrorec Pánovi, svojmu Bohu,
a pros ho, aby ti bol vodcom na cestách" (Tob
4:19). Preto apostol napomínal svojich
uceníkov, aby nikdy neustávali v modlitbe:
„Bez prestania sa modlite!" (1 Sol 5:17). „V
modlitbe budte vytrvalí; bdejte pri nej a
vzdávajte vdaky!" (Kol 4:2). „Chcem teda, aby
sa muzi modlili na kazdom mieste" (1 Tim 2:8). Boh
nám chce rád dat zotrvanie v dobrom a zivot
vecny, ale ako hovorí sv. Nilus, tieto milosti
chce poskytnút iba tomu, kto o ne prosí
vytrvalo. S pomocou milosti sa mnohí hriesnici
obrátia k Bohu a dosiahnu odpustenie; avsak preto,
ze neprosia o zotrvanie, znovu upadajú do hriechu
a strácajú vsetko. Avsak sv. Róbert
Bellarmin upozornuje, ze o milost zotrvania
nestací prosit raz, dva razy, musíme o nu
prosit stále, kazdy den az do smrti, ak ju chceme
obdrzat. Kto o nu prosí jeden den, dostane ju na
ten den. Ked vsak o nu nebude prosit zajtra, zajtra
padne. O tom nás chcel presvedcit Pán v
podobenstve o priatelovi, ktory nechcel dat
prosebníkovi chlieb iba po mnohom a dotieravom
prosení. Spasitel povedal: „Hovorím
vám: Aj ked nevstane a nedá mu preto, ze mu
je priatelom, pre jeho neodbytnost vstane a dá mu,
co potrebuje" (Lk 11:8). Sv. Augustín píse:
Keby taky priatel dal ziadany chlieb i nerád, len
aby sa ho zbavil, cím skôr Boh, dobrota
nekonecná, ktory tolko túzi udelit
nám svoje dobrá, dá nám svoje
milosti, ked ho o ne prosíme? Zvlást, ked
nás sám nabáda, aby sme o ne
prosili, ako poznamenáva k spomenutému
vyroku evanjelia Kornelius Lapide. Ludom sú
síce dotieraví prosebníci
neznesitelní, Boh vsak nielen nasu dotieravost
znása, ale priamo chce, aby sme boli
neodbytní, ked ho prosíme o milosti,
najmä milost zotrvania. Sv. Gregor hovorí, ze
Boh chce, aby sme mu cinili násilie modlitbami,
lebo také násilie ho nehnevá, ale
uzmieruje.
Preto je potrebné, ak
chceme zotrvat v dobrom, aby sme sa stále
odporúcali Bohu, ráno, vecer, pri
rozjímaní, pri svätej omsi, pri
prijímaní, jednoducho vzdy; ale najviac v
case pokusenia máme znovu a znovu opakovat: Pane,
pomôz mi, Pane, stoj pri mne! Drz nado mnou ruku,
neopústaj ma, zmiluj sa nado mnou! Je nieco lahsie
ako povedat: Pane, pomôz mi! Pane, stoj pri mne! K
zalmistovym slovám: „Vo dne mi svoju milost
udeluje Pán. V noci mu zasa ja spievam a
modlím sa k Bohu môjho zivota" (Zalm 41:9).
Glosa hovorí: „Niekto povie: Nemôzem sa
postit, nemôzem dávat almuznu; nemôze
to vsak povedat, ked sa mu povie: Modli sa!, pretoze nie
je lahsej veci ako modlitba." Nesmieme vsak nikdy ustat v
modlitbe, musíme bez prestania cinit Bohu
akési násilie, aby nám stále
pomáhal; toto násilie mu je milé a
vítané, ako napísal Tertulian. A sv.
Hieronym hovorí, ze cím sú nase
modlitby vytrvalejsie a neodbytnejsie, tym sú Bohu
milsie.
„Blahoslaveny clovek, ktory
ma pocúva a bdie den co den pri mojich
dverách" (Prís 8:34). Blahoslaveny clovek,
ktory caká a bedlí pri dverách
môjho milosrdenstva, hovorí Boh. A
Izaiás volá: „Blazení vsetci,
co dúfajú v neho" (Iz 30:18).
Blahoslavení sú tí, ktorí az
do konca cakajú v modlitbách svoje spasenie
od Boha. Preto nás Jezis Kristus zvlástnym
spôsobom nabáda k modlitbe: „Proste a
dostanete! Hladajte a nájdete! Klopte a otvoria
vám!" (Lk 11:9). Stacilo povedat! Pytajte si!
Preco este dodal: Hladajte a klopte? Ale tieto
slová nie sú zbytocné. Pán
nám nimi chcel naznacit, ze si musíme
pocínat ako chudobní, ked zobrú. Ak
nedostanú ziadnu almuznu a sú
odmietnutí, zobrú o nu znovu a znovu a ked
sa objaví pán domu, klopú neodbytne
na jeho dvere. Boh chce, aby sme si voci nemu
pocínali tiez takto, aby sme sa modlili,
zacínali sa vzdy znovu modlit a nikdy
neprestávali, aby stál pri nás, aby
nám pomáhal, aby nás osvecoval,
posilnoval a nedopustil, aby sme niekedy stratili jeho
milost. Uceny Lessius hovorí, ze uvaluje na seba
tazky hriech ten clovek, ktory sa nemodlí, ked je
v hriechu alebo v nebezpecenstve smrti, alebo kto
vôbec zanedbáva modlitbu dlhsí cas,
totiz jeden alebo dva mesiace. Pravda, to platí o
dobe mimo pokusenia, lebo kto je napadnuty nejakym tazkym
pokusením, iste tazko hresí, ked sa
neobracia modlitbou na Boha a neziada o pomoc, pretoze sa
tak vydáva do blízkeho, áno
istého nebezpecenstva hriechu.
Preco Boh odkladá s
udelením milosti konecného zotrvania? -
Záver.
Niekto vsak povie: Ked mi Boh
chce a môze dat zotrvanie v dobrom, preco mi ho
nedá hned naraz, ked on prosím?
Svätí Otcovia uvádzajú pre
túto vec mnoho dôvodov. Boh neudeluje
túto milost naraz a odkladá ju:
1. aby lepsie vyskúsal
nasu dôveru,
2. aby sme po nom viac
túzili.
Sv. Augustín píse,
ze velké dary si musíme ziadat velkou
túzbou, lebo dobrá lahko prijaté si
nevázime tolko, ako tie, po ktorych sme
túzili dlhsiu dobu.
3. Boh robí tak preto,
aby sme na neho nezabudli. Keby sme mali istotu o
svojom zotrvaní a o svojej spáse a
nepotrebovali ustavicnú Boziu pomoc, aby sme sa
zachovali v Bozej milosti a spasili sa, lahko by sme na
Boha zabudli. Núdza núti chudobnych, aby
obchádzali domy bohácov. A preto, aby
nás Boh k sebe pritiahol, hovorí sv.
Ján Zlatoústy, aby nás casto videl
pri sebe a mohol nás takto bohatsie obdarit,
odkladá s milostou spasenia az do chvíle
nasej smrti.
4. Napokon ciní tak
preto, aby nás ustavicnou modlitbou so sebou
dokonalejsie spojil sladkymi putami lásky.
„Modlitba," hovorí sv. Ján
Zlatoústy, „je nemalym putom lásky k
Bohu; lebo nás navyká hovorit s Bohom." Ako
velmi roznecuje nasu lásku a ako vrúcne
nás spája s Bohom neustály styk s
ním v modlitbe a dôverné
ocakávanie ziadanych milostí!
Ale ako dlho máme zotrvat
v modlitbách? Stále, odpovedá ten
isty sväty, az kym nezacujeme priaznivy rozsudok o
svojom spasení, cize az do smrti. A dodáva,
ze kto hovorí: neprestanem sa modlit, dokial sa
nespasím, iste sa spasí. Apostol
píse, ze mnohí závodia o
cestnú odmenu, ale len jeden ju dostane:
„Neviete, ze tí, co bezia na stadióne,
bezia síce vsetci, ale iba jeden dosiahne
vítaznú cenu? Bezte tak, aby ste sa jej
zmocnili" (1 Kor 9:24). Teda, nestací modlit sa za
spasenie len niekedy. Modlit sa musíme vzdy,
dokial nedosiahneme korunu, ktorú slubuje Boh
jedine tym, ktorí ho vytrvalo prosia az do
konca.
Ak sa chceme spasit,
musíme robit tak, ako Dávid, ktory mal oci
stále upreté o pomoc k Bohu, aby nebol
porazeny svojimi nepriatelmi: „Moje oci sa
neprestajne upierajú na Pána, ved on mi
vyslobodzuje nohy z osídel" (Zalm 25:15). Podla
slov sv. Petra, diabol nám ciní
ustavicné nástrahy, aby nás zozral:
„Budte triezvi a bdejte! Vás
protivník, diabol, obchádza ako
revúci lev a hladá, koho by zozral" (1 Pt
5:8). Podla toho musíme byt stále na
strázi so zbranou v ruke proti tomuto nepriatelovi
a hovorit s královskym prorokom:
„Nahánal som svojich nepriatelov, az som ich
dostihol, a nevrátil som sa, kym som ich celkom
neznicil (Zalm 18:38). Ako vsak dosiahneme tak
dôlezité a tak tazké
vítazstvo? Len vytrvalymi prosbami,
odpovedá sv. Augustín. A ako dlho
majú trvat tieto prosby? Dokial bude trvat boj,"
hovorí sv. Bonaventúra, „tak
neprestávajte nikdy prosit o milosrdenstvo." Beda
tomu, kto sa prestane modlit v tomto boji, hovorí
Mudrc: „Beda takym, ktorí stratili
trpezlivost a ktorí opustili priame cesty a
uchylili sa na cesty neprávosti" (Sir 2:16).
Spasíme sa, hovorí apostol, ale s jednou
podmienkou, „ak si zachováme pevnú
dôveru a slávnu nádej" (Hebr
3:6).
Volajme teda s tym istym
apostolom v dôvere v Boha a v jeho sluby: „Kto
nás odlúci od Kristovej lásky? Azda
súzenie, úzkost alebo prenasledovanie
[od diablov alebo od ludí], hlad alebo
nahota, nebezpecenstvo [ze stratíme
casné veci] alebo mec [tryznenie
mucitelov]?… Ale v tomto vsetkom slávne
vítazíme skrze toho, ktory nás
miluje" (Rim 8:35,37). Nijaké súzenie,
nijaká úzkost ani nebezpecenstvo, ani
prenasledovanie a mucenie nás neodlúci od
lásky Jezisa Krista, pretoze nad vsetkym
vítazíme s Bozou pomocou z lásky k
Pánovi, ktory obetoval za nás zivot. Ked sa
rozhodol Hippolyt Durazzo zriect cirkevnej hodnosti v
Ríme a zasvätit sa úplne Bohu v
Spolocnosti Jezisovej, napadla ho obava, ze sa zo
slabosti spreneverí svojmu povolaniu; i prosil
Boha: „Neopústaj ma, Pane, ked som sa ti
teraz celkom venoval, neopústaj ma pre svoje
milosrdenstvo!" Ale v srdci pocul Bozí hlas:
„Skôr ja hovorím tebe, neopústaj
ty mna!" Nato sluzobník Bozí v dôvere
v Boziu dobrotu a pomoc povedal: „Môj Boze, ty
teda neopustís mna a ja neopustím
teba."
Ak chceme, aby nás Boh
neopustil, neprestávajme ho nikdy prosit, aby
nás neopústal. Ked tak budeme robit, iste
bude s nami a nikdy nedopustí, aby sme sa od neho
odlúcili a stratili jeho lásku. Preto ho
ustavicne prosme o konecné zotrvanie v dobrom i o
milosti k tomu potrebné. A nielen to. Vzdy uz
vopred pritom prosme Pána o milost dalsej
modlitby. Tento vzácny dar slúbil Boh
svojím vyvolenym prorokovymi ústami:
„Na Dávidov dom vsak a na obyvatelov
Jeruzalema vylejem ducha milosrdenstva a pokornych
prosieb" (Zach 12:10). Akou velkou milostou je duch
modlitby, totiz milost daná od Boha dusi, aby sa
ustavicne modlila?! Nikdy neprestávajme prosit
Boha o túto milost, o ducha ustavicnej modlitby.
Lebo ked sa budeme vzdy modlit, iste od Boha
obdrzíme zotrvanie v dobrom a vsetky dary, o
ktoré ziadame. Pán sa predsa nemôze
spreneverit slubu, ze vypocuje kazdého
prosebníka: „Lebo v nádeji sme
spasení" (Rim 8:24). Pre túto nádej,
ze sa môzeme ustavicne modlit, môzeme sa
povazovat uz za spasenych. „Táto
nádej," hovorieval sv. Beda Ctihodny,
„nám iste prinesie vstup do nebeského
mesta."