|
Otázka
- 120
|
Otázka
o (ne)známom vysledku
|
20.
sept 2002
|
L.S.I.D.
Drahy otec Eirene,
Uz dlhsí
cas sa „pasujem" s otázkou, ktorú mi
dal jeden môj kolega a neviem príst na
odpoved.
Budem velmi
rád ak mi pomôzete odpovedat mne
samému, a aby som potom mohol aj ja kolegovi...
Tieto otázky vlastne pochádzajú od
neho, ale rovnako trápia aj mna a vzisli zo
vzájomnej diskusie.
Zacnime
analógiu:
Naco hrat
futbalovy zápas, ked je jeho vysledok vopred
známy?
- pritom
hráci majú slobodnú vôlu,
vsetky moznosti ako hrat
- aj faulovat, no
niekto VIE, ze vysledok bude 10:0, a kto bude porazeny.
Naco je tu komu slobodná vôla? Aby
predviedol svoje hrácske schopnosti a dodrziaval
vsetky pravidlá - a prehral? Alebo vyhral?
Takze, ked je
vysledok známy skôr, ako vsetky udalosti,
pôsobenia, vôla vsetkych a neviem co vsetko,
pôsobili, pytam sa, aky vyznam to má, dat
moznost slobodnej vôli, rozhodnutiam?
Ak Boh vedel (a
kedze je vsevedúci, musel vediet), ze ludia - aj
anjeli - skoncia niekde inde (co nazyvame peklo), teda
neskoncia dobre. Preco potom vsetko stvoril, dopustil,
rozhodol sa, ze to tak bude - práve takto? Ked sa
dávno vopred VIE, ze dar bude zneuzity, a
vinník bude za to trpiet - a nie málo -, CO
je to, co Boha prinútilo (?), dalo slobodnú
vôlu (?), ci ako to povedat, VYKONAT, dat ten dar
napriek tomu, ze VIE??? Ze vie KONECNY vysledok?
Jezis na
krízi.
Musel?, chcel?,
nemal inú moznost? trpiet aj sám, je iba
dodatok - on neskoncí zle (aj to vedel!), ale to,
co stvoril (a co je dobré), skoncí zle.
ALE O TOMTO
VSETKOM TIEZ VEDEL... a napriek tomu...
A este jedna
malá podotázka:
Snazit sa o
vlastnú spásu, nie je to ten
najväcsí egoizmus ?
Budem vdacny za
kazdú odpoved.
Precítal
som si vsetky otázky a Vase odpovede a dost som sa
pri nich naucil......
Vdaka za
túto stránku.
Miro
Iná
otázka - 126
|
Odpoved
|
o.
Eirene
|
28.
sept 2002
|
Ahoj
Miro!
Vies, ze Tvoje
meno znamená pokoj a po grécky to je
"eirene"? :-)
Ale podme k
otázke!
Je mozné
dat tisíc litrov vody do jednolitrovej
nádoby?
Nuz toto v
podstate bude moja odpoved. Nehovorím, ze toto uz
je moja odpoved, lebo Tvoja otázka je
opodstatnená a siaha velmi hlboko. Z jednej strany
sa dotyka tajomstva, ale na inom mieste by som trochu
upravil logiku.
Ked
hovoríme, ze "Boh vedel" (minulost), ze dar "bude
zneuzity" (budúcnost), to hovoríme z
násho ludského, casového stanoviska,
z nasej perspektívy. U Boha niet "vopred" vedenie,
lebo, ako si to aj Ty napísal, on VIE (teraz,
prítomny cas). U neho niet minulosti ani
budúcnosti. U neho je iba PRÍTOMNOST. U
neho niet casu. Tu sa nám nás rozum
rozbíja ako vlny na morskom útese.
Nemôzeme íst proste dalej. Nemôzeme
vtesnat Stvoritela do stvorenia, tisíc litrov do
litrovej nádoby. Je zaujímavé, ze
nás vlastny rozum nás presvedcuje, dokazuje
nám, ze on (rozum) vsetko nemôze pochopit.
Nás rozum je taká schopnost, ktorá
vie aj to, ze nemôze vsetko vediet. Nuz
nemôzeme vediet, co je to mimocasovy stav. Cas bol
podla vsetkého stvoreny a "zacal sa" s Big Bangom.
"Na pociatku bolo Slovo." - Slovo sa "Nezacalo", ale
"bolo", "jestvovalo". Stvorenie vsak nebolo, ale zacalo
sa v case, z nebytia prislo k bytiu.
Nuz, ale nejako
som sa rozpísal.
Len z nasej
perspektívy sa "najprv" rodíme, "potom"
zijeme a "nakoniec" umierame. Nieco je za nami, nieco je
pred nami. U Boha je vsetko pred ním v
prítomnosti. Ale to nepochopíme, ako je to.
Teda, Boh sa
nerozhoduje "najprv" pre stvorenie, "potom"
spoznáva, "potom" súdi… Nie, u neho je
vsetko prítomnostou, aj budúcnost.
Najviac sa mi to
páci v nasej Liturgii, ked sa vo vychodnej
Liturgii po premenení modlíme:
"Pripomínajúc
si toto spasitelné prikázanie a vsetko,
co sa pre nás stalo: kríz, hrob,
vzkriesenie na tretí den, vystúpenie na
nebesia, zasadnutie po pravici a druhy a slávny
príchod."
Pripomíname
si jeho druhy a slávny príchod. V
Eucharistii je minulost i budúcnost.
Eucharistická obeta, sv. Liturgia, alebo tiez sv.
Omsa, je SPRÍTOMNENÍM kalvárskej
obety. Tak nás to ucí Cirkev, tak to bolo
ludstvu Bohom zjavené. Pri sv. Liturgii je
prítomné presne to isté, co sa stalo
na Kalvárii. Sv. Omsa to nie je druhé,
alebo opätovné zomieranie Jezisa Krista. Lebo
Kritus uz viac nezomiera.
Ved
vieme, ze Kristus vzkrieseny z mrtvych uz neumiera,
smrt nad ním uz nepanuje. (Rim 6:9)
Kristus sa len raz
obetoval.
raz
sa obetoval, aby snal hriechy mnohych, a druhy raz sa
zjaví - bez hriechu - na spásu
tym, co ho ocakávajú. (Hebr 9:28)
No tento
priniesol jedinú obetu za hriechy (Hebr
10:12)
Lebo
jedinou obetou navzdy zdokonalil tych, co sa
posväcujú. (Hebr 10:14)
Sv. Omsa je
SPRÍTOMNENIE jedného a toho istého
zomierania Jezisa Krista, ktorá pre nás
BOLO pred 2000 rokmi.
To je to, z coho
nás nasi bratia protestanti obvinujú, ze
katolícka Cirkev pri sv. Omsi verí v
opätovné zomieranie Jezisa Krista. Ako
vidís, nie je to tak. Co Cirkev ucí je to,
ze pri eucharistickej Obeti sa zivot Jezisa Krista,
najmä jeho smrt na krízi, SPRÍTOMNUJE.
Ktosi to pekne vyjadril, ze Eucharistia je
priesecník vecnosti s casom. Je to bod, kde sa
vecnost stretáva s casom. V Eucharistii, ako som
povedal, je prítomny uz aj druhy a slávny
príchod Jezisa Krista. V Eucharistii je
zrealizovany uz aj posledny súd. To je to, co sa
mi na tom tak úzasne páci a co je, aspon
pre mna, ohromnou radostou.
A este jeden
pohlad na to vsetko.
Jezis Kristus
slávil poslednú veceru (sv. Eucharistiu,
Omsu, Liturgiu) prv nez bol ukrizovany. Hovorí:
Toto je moja krv, ktorá sa VYLIEVA za vás a
za mnohych…
Niektorí
vykladaci Písma s tym asi mali problém, a
prelozili to do budúceho casu: ktorá sa
vyleje. Pamätám, ze v
rímskokatolíckom kostole to niekedy bolo v
prítomnom case a v nasej vychodnej Liturgii to
este vzdy je v prítomnom case. Latinsky text sv.
Omse je tiez v prítomnom case.
Tym chcem povedat,
ze Eucharistia je nadcasová, v nej je vsetko V
PRÍTOMNOSTI REALIZOVANÉ, ci pre nás,
takmer 2000 rokov PO Jezisovej smrti, alebo to bolo den
PRED jeho smrtou.
Najblizsie, ako sa
viem vyjadrit ohladom, co je sv. Omsa, je: Predstavte si,
ze by sme vygumovali 2000 rokov a zrazu más tu na
oltári presne to, co sa odohralo pred 2000 rokmi
na Kalvárii. Teda to nie je druhá obeta, je
to presne to isté, len "roztiahnuté" do
ludskej histórie.
Len mimochodom,
ludia, ktorí si myslia, ze nemusia chodit v nedelu
do kostola, lebo pomodlit sa vraj môzu aj niekde na
rybacke, minuli sa úplne ciela, lebo ak nie
sú PRÍTOMNÍ na Eucharistii, ak nie
sú PRI TOM, mínajú TO -
vecnost.
Rozpísal
som sa, ale to len preto, aby sme videli, ze nasa
(casová) a Bozia (bezcasová)
perspektíva sú dve rôzne
perspektívy.
Pán Boh
VIDÍ, on NEURCUJE nase konanie. On vidí ako
sa my rozhodneme vo svojej slobodnej vôli. Nemalo
by zmyslu hovorit o tom, ze ak Boh vie dopredu vysledok
zápasu, nemá zmysel ho hrat. Toto je ten
bod, kde vasa debata nie je dobre domyslená, nie
je logická. Ak sa zápas nehraje,
nemôze tam byt ani ziadne predvidenie vysledku.
Boh teda vie aj to
ako sa my vo svojej slobodnej vôli rozhodneme. Je
to tajomstvo, ale faktom ostáva to, ze sme sa my
rozhodli pre nieco. On to jednoducho iba vie, on to
neurcil.
Ak sa o tom
nedebatuje, nikto, ani ateisti, nepochybujú, ze
majú slobodnú vôlu. Ale ak
príde na vieru v Boha, zrazu sa to zacne vytahovat
proti Nemu.
S otázkou,
ktorú si nadhodil, som sa stretol uz nie raz. Ja
za tym vidím bud obavu z protirecenia, alebo snahu
o nájdenie protirecenia (teraz nehovorím o
Tebe, ale vseobecne). Ked sa tento problém
predstaví veriacemu, má úzkost, ci
si to neprotirecí. Neveriaci
prichádzajú s tymto problémom
obycajne, aby nasli nejaké protirecenie ohladom
Boha a nemuseli v neho verit.
Fakty sú
vsak tieto:
- Boh
vsetko vie, lebo je nadcasovy a vsetko je u neho
prítomné a zrealizované. Akym
spôsobom to môze byt, to my ludia proste
nepochopíme, lebo Boh je Boh a my ludia sme
ludia (pochopíme to vlastne vo
vecnosti).
- Clovek
má slobodnú vôlu.
Boh
stvoril cloveka a preto i jeho vôlu, t.j.
schopnost rozhodovat sa pre dobro a zlo. Pretoze ju
Boh stvoril, má k nej aj slobodny
prístup. Hoci Boh vsetko stvoril, on vsetko
aj nadalej udrzuje, udrzuje aj slobodnú
vôlu cloveka. Kedze clovek, ako aj vsetko,
bolo stvorené z nicoho. Preto je len
jasné, ze Boh aj slobodnú vôlu
cloveka musí udrzovat v jestvovaní
(Boh je dôvodom toho, ze vôla chce).
To, ze my nevieme, ako to on robí, to nie je
ziadnym argumentom proti skutocnosti, ze nasa
vôla je slobodná (keby nebola
slobodná, nemalo by ziadny zmysel hovorit
vôbec o "vôli"). Boh
spoluúcinkuje s nasou vôlou. Ved
hovorí:
lebo
bezo mna nemôzete nic urobit. (Jn
15:5)
Ved to
Boh pôsobí vo vás, ze aj
chcete aj konáte, co sa jemu páci.
(Flp 2:13)
Bez Boha
nemôzeme urobit nic nadprirodzene
dobré, ani nic, co k tomu smeruje. Clovek je
vsak slobodny povedat NIE Boziemu pôsobeniu.
Ak clovek povie Bohu nie, je to iba jeho
prirodzené pôsobenie. "Áno"
môze clovek povedat iba s Bozím
pôsobením, povedat "NIE", na to
stací aj sám. Prirovnal by som to k
zapnutiu svetla v izbe. Ziarovka sa nerozsvieti len
preto, ze ja zapnem vypínac, ale musí
byt k tomu este elektricky prúd. Darmo vsak
budú drôty pod napätím, ak
ja nechcem zapnút vypínac. Aby som
"CHCEL", na to potrebujem Boziu milost, aby som
"NECHCEL", na to si stacím sám. Je to
iba priblízenie problému, lebo modus
ludskej vôle pre nás ostáva
tajomstvom.
- Boh miluje
kazdého cloveka. Boh stvoril vsetko z
lásky.
- Boh nikoho
nepredurcil do pekla. Je to blud Cirkvou
odsúdeny. Teológovia vela
popísali o takzvanom "preducení". Je to
téma, ktorá sa velmi dotyka nasej
otázky. Známy je tento vyrok zo
Svätého Písma:
Lebo
ktorych predpoznal, tych aj predurcil (Rim
8:29)
Schmaus velmi
dobre poukazuje na to, ze u Boha "predpoznanie" nie je
pred "predurcením", ani "predurcenie" nie je
pred "predpoznaním". U Boha je to na jednej
rovine a vymyká sa to nasim casovym pojmom.
- Kto bude
zatrateny, bude zatrateny len a len pre svoju
vlastnú vinu, pre svoje vlastné
rozhodnutie.
- Jezis Kristus
zomrel za vsetkych ludí, aj za tych,
ktorí budú zatratení. Jezis
miloval do poslednej chvíle aj Judása.
Toto sú
teda fakty a kto z nich usudzuje na nelogicnost Boha
(lebo to je to, o co by tu islo), ten bud sám
urobil chyby v logike, alebo nechce uznat
tajomstvá, t.j. to, ze Bozie veci prevysujú
ludské myslenie.
Lebo, aj ked,
ludsky povedaná, Boh stvoril cloveka s tym, ze
vopred vie, ze bude zatrateny, to nic nemení na
veci, ze ho stvoril z lásky, ze ho nekonecne
miluje, ze za neho zomrel na krízi. A nic,
vôbec nic, to nemení na veci, ze clovek sa
sám slobodne rozhodol proti Bohu a preto i jeho
vecny trest, co je zase logické, bude
absolútne primerany a spravodlivy, lebo ten clovek
odvrhol nekonecnú lásku.
To vsetko
poukazuje nie na to, ze by Boh dal clovekovi málo
slobody, ale naopak, ze dal clovekovi slobodu o akej
clovek ani nesníval. Peklo nie je dôkazom
Bozej nelásky, ale naopak, je dôkazom
neslychanej ludskej slobody.
Celá
otázka bude asi v tom, ako môze Boh vediet,
ako sa clovek rozhodne, ked ludská vôla je
slobodná?
To je zrejme
tá otázka, ale odpoved je, pretoze je
Bohom. Clovek musí uznat, ze Boh ho prevysuje a
preto môze aj to, co clovek nemôze. Clovek
musí uznat, AK CHCE, ze tisíc litrov Bozej
múdrosti sa nemôze zmestit do litra
ludského rozumu. Ak clovek nedokáze
pochopit (uchopit) svojím rozumom viac ako liter,
to nie je ziadnym dôkazom, ze by mimo neho nemohlo
existovat tisíc litrov.
Co sa tyka Jezisa Krista, on nemohol zhresit.
Nemôct zhresit nie je prejavom nemohúcnosti,
ale naopak, prejavom slobody. Ak by Jezis Kristus mohol
zhresit, muselo by sa to pripísat Bohu, ze Boh
mohol zhresit, co je nemozné. Zhresit
znamená stratu slobody. Kedze Kristus bol
totálne slobodny, preto nemohol zhresit.
V tomto zivote nie
sme ani totálne slobodní, ani
totálne neslobodní. Sme na ceste k
absolútnej slobode alebo neslobode. Ak sa
spasíme, tam, v nebi, uz nebudeme môct
zhresit, ako ani Kristus nemohol zhresit. Inymi slovami,
nebudeme môct stratit nebo, nekonecné bytie,
plnost zivota. V pekle, naopak, budeme totálne
neslobodní, nebudeme schopní sa
rozhodnút pre ziadne dobro a teda ho ani nebudeme
vlastnit. Nebudeme mat preto zivot. Budeme jestvovat, ale
bez úcasti na akomkolvek bytí. Bude to, ako
hovorí Písmo, druhá smrt. V pekle sa
nebudeme schopní rozhodnút pre Boha.
Stratíme totálne slobodu vôle. Clovek
má az takú slobodu, ze ju môze az
úplne stratit.
V tomto nasom
pozemskom zivote teda jednotlivymi úkonmi svojej
slobodnej vôle spejeme k jednému alebo k
druhému.
A nakoniec sa pytas: Snazit
sa o vlastnú spásu, nie je to ten
najväcsí egoizmus ?
Odpovedám:
Preco by to mal byt egoizmus, ked Boh zariadil veci tak,
ze spasit sa môzeme len cez altruizmus (t.j. len
cez lásku k blíznemu)?
Ved cely
zákon sa splna v jedinom slove, v tomto:
„Milovat budes svojho blízneho ako seba
samého!" (Gal 5:14)
o.
Eirene