Ponáhlajú
sa (Nikodém a Jozef Arimatejsky) po ceste k
mestu.
Za
mestom, medzi horou a hradbami, i za nimi,
mnohí ludia vyzerajú akoby im
preskocilo. Motajú sa v este vzdy slabom
svetle… Zavíjajú, placú a
nariekajú… Niektorí hovoria:
"Jeho Krv dala prsat ohnu." Niektorí kricia:
"Jahve sa zjavil uprostred bleskov, aby preklial
Chrám!" Iní skucia: Hroby!
Hroby!
Jozef
schytí muza, ktory si bije hlavu o
múry a volá nan po mene ako ho
tahá pri vstupe do mesta: "Simon! Co to
hovorís?"
"Nechaj
ma! Aj ty si mrtvy! Vsetci mrtvi! Vsetci naokolo! A
preklínajú ma."
"Zbláznil
sa." - hovorí Nikodém.
Nechávajú
ho a ponáhlajú sa k pretóriu.
Mesto
padlo za obet hrôze. Ludia revú a
bijú sa v prsia. Sú to ludia, co
odskocia alebo sa otocia so strachom, ked za sebou
pocujú hlas alebo kroky.
Pod
jednou tmavou klenbou zjavenie sa Nikodéma
obleceného do bielej vlnenej látky, -
aby bol rychlejsí, svoj tmavy plást
si dal dole na Golgote, - má za nasledok, ze
isty utekajúci farizej vykríkne v
hrôze. Ked si potom uvedomí, ze je to
Nikodém, chytí ho za krk a
neprirodzene zo seba vychrlí:
"Nepreklínaj ma! Moja matka sa mi zjavila a
povedala: Bud prekliaty naveky!" Potom sa
zrútil na zem a skuvínal:
"Bojím sa! Bojím sa!"
"Vsetci
sa zbláznili." - hovoria nasi dvaja
muzi.
Prichádzajú
do pretória. Iba tu, ako cakajú na
prijatie prokonzulom, Jozef a Nikodém
chápu dôvod pre ten velky strach.
Zemetrasením sa otvorili mnohé hroby
a mnohí ludia prisahali, ze videli kostry,
ktoré z nich vysli a na chvílu
nabrali ludskú formu a tak chodili po
okolí a obvinovali a dávali
prekliatie na tych, ktorí boli vinní
z bohovrazdy.
