Ked zriadila inkvizíciu, Cirkev sa oddala nezvycajnej krutosti a zaliala celú Európu potokmi krvi a slz. Ona upálila státisíce nevinnych ludí len preto, ze neuznávali cirkevné dogmy; snazila sa silou prinútit ludí, aby sa drzali jej ucenia; potlacila ludskú slobodu.

Odpoved: Aká bola situácia v Európe do objavenia sa inkvizície? Vsade sa sírili sekty manichejského zafarbenia, ktoré vo väcsine prípadov zavrhovali rodinu, niekedy i vlast. Mali kladne rozkladny vplyv na samé základy zdravého zivota ludu. Rastúci zhubny úspech nemorálnych ucení sektárov, v súvislosti s nezriedkavymi smrtelnymi zlocinmi, stále viac a viac znepokojovali i vládnucich i lud. Vseobecná mienka vyzadovala zásah Cirkvi, energickejsiu úcinnú ochranu z jej strany spolocenskej bezpecnosti a mravnosti. Cirkev dlhy cas nedávala sa na cestu organizovanych fyzickych represálií a do polovice dvanásteho storocia bojovala proti heretikom káznami, pozbavením funkcie, vylúcením z Cirkvi. Vtedy mnohí svetskí vládcovia zacali z vlastnej iniciatívy zatykat bludárov a podrobovat ich na tie casy obvyklym trestom: hrôze väzenia, muceniu na mucidlách, spalovaniu na hranici. Podrázdeny manichejskym rozvratom casto sám dav sa vrhal na bludárov, zabíjal ich a pálil. Nieco ako lyncovanie sa stalo obvyklym javom. Duchovenstvu sa vzdy nedarilo vyslobodit z rúk rozzúreného davu ludí, ktorych vliekli na popravu. Sírili sa vycitky na adresu Cirkvi, ze si nepraje chránit lud od vseobecnej pliagy. Vztahy medzi cirkevnou mocou a medzi svetskymi vládami sa stávali napätymi. Az na konci XII. storocia vládcovia dosli k dohode, spociatku s biskupmi, a potom aj s rímskym prestolom v otázke boja so spolocnym nepriatelom. V tomto duchu boli ustanovené niektoré ustanovenia Lateránskeho (1215) a Veronského snemu. Bolo ustanovené zriadit spolocné tribunály pre "inkvizíciu", t.j. "vysetrovanie" obvinenych a trest úpornych bludárov - heretikov. Nebolo to pravda, ideálne riesenie, lebo Cirkev sa dostávala do nebezpecenstva, ze bude mat prílis blízku úcast na krvavych postupoch státu; a nikto nebude popierat , ze inkvizítori sa zdaleka nie vzdy riadili zásadami Evanjelia pri plnení svojich castych povinností.

Ale na druhej strane sa nesmie zabúdat , ze zriadenie inkvizície dalo duchovenstvu moznost v znacnej miere pôsobit proti samovolnym divokym postupom temného davu alebo hrubych monarchov voci falosnym ucitelom, alebo dokonca voci celkom nevinnym ludom, ktorí sa stali obetou lahkomyselnych upodozrení. Inkvizícia zachránila asi viac ludí nez zahubila. Je pozoruhodné, ze v krajinách inkvizície zahynulo neporovnatelne menej "carodejníc", ako tam, kde inkvizícia nebola. Nadto, táto ustanovizen spolupôsobila k oslobodeniu spolocnosti od nebezpecenstva kultúrnej záhuby, ktorá jej hrozila, a to uznávajú aj mnohí Cirkvi nepriatelskí dejepisci.

Ale aj po zriadení inkvizície, kto najviac zúril proti bludárom? Neboli to sluzobníci Cirkvi, ale kniezatá zdaleka nie "cirkevní"; napr. jeden z najhorsích protivníkov pápezstva v XIII. storocí, cisár Fridrich II. Stávalo sa, pravda aj to, ze predstavitelia Cirkvi presvedcovali obcianskych vládnucich, aby heretikov trestali smrtou. Ale vo väcsine prípadov to robili z vlastnej iniciatívy. Za takejto situácie, ktorá sa vytvorila, pápezi, hoci aj schvalovali inkvizíciu, no predsa sledovali ciel, aby rozsudky neboli predpojaté a nedochádzalo k zbytocnym ukrutnostiam. V tejto veci sú známe napomenutia napr. Klementa IV. alebo Gregora X. Inocent IV. v roku 1246 a Alexander IV. v roku 1256 prikázali generálnym predstavenym dominikánov a frantiskánov, aby nemilosrdne zosadzovali a trestali ukrutnych inkvizítorov, ktorí zneuzívali svoju moc. Klement V. ustanovil, aby boli vylúcení z Cirkvi takí inkvizítori a prikázal biskupom, aby mu hlásili o postupe inkvizítorov, ktorí sa nezhodovali s Kristovym ucením. Gregor IX., ked sa dozvedel o ukrutnostiach Roberta Mugra, inkvizítora pre Francúzsko, odsúdil ho k dozivotnému zaláru. Spôsobil si mnoho nepríjemností tym, ze chránil bludárov od trestov Fridricha II. Mnohí pápezi zmiernovali rozsudky inkvizície. Je zaujímavé poznamenat, ze aj taky známy svojou povahou Bonifác VIII. zmiernil alebo celkom anuloval cely rad ustanovení inkvizítorov. Iní pápezi prikazovali revízie inkvizácie v súdnictve a vo väzeniach a odstranovali zneuzívanie.

Pouzívanie mucenia, aby sa vynútili rôzne priznania, neboli vymyslené Cirkvou, ale boli nanútené inkvizícii zvonku. Pápezi sa obycajne protivili tomuto barbarskému zvyku, hoci niektorym z nich mozno v tom vycítat nejakú slabost . V kazdom prípade oni prísne zakazovali "vsetko, co je spojené s nebezpecenstvom zivota" a s odsekávaním castí tela. K muceniu sa dovolovalo uchylit len raz. Priznanie pri mucení bolo mozno vziat spät . Inkvizítori pouzívali mucenie len v zriedkavych prípadoch, ked sa zdalo, ze nebolo inej cesty získat priznanie dôlezité pre spolocné blaho. Jeden z najhroznejsích tribunálov inkvizície - Toulonsky, od roku 1309 do roku 1323 vysetril 636 prípadov a len v jednom prípade protokol pripomína pouzitie mucenia.

Jednym zo skutocnych zneuzití inkvizície bol zákaz dany mnohym obzalovanym, aby si zvolili advokáta. Ale z toho nemozno uzatvárat , ze inkvizítor mohol súdit podla vlastnej lubovôle. On nemohol nikoho odsúdit bez kontroly a bez ustanovenia súdu prísaznych sudcov, ktorí sa volili z najvázenejsích obcanov. Svedecké udanie osobnych nepriatelov obvineného sa nebrali do úvahy.

Netreba si mysliet , ze súd inkvizície sa obvykle koncil rozsudkom smrti. Jeden z najprísnejsích inkvizítorov Bernard Guy vyniesol za cely svoj zivot asi tisíc rozsudkov. Z nich len 42 malo vysledok "vydanie svetskému ramenu", to znamená vo väcsine prípadov vydanie na trest smrti.

Inkvizicny súd v Pamier za niekolko rokov odsúdil 98 zlocincov, z nich 5 bolo odsúdenych na trest smrti. Velmi casto prícinou odsúdenia na trest smrti nebol vôbec blud, heréza, ale smrtelny zlocin, ktory spáchal heretik: zabitie, skazenie detí pederastiou, otrávenie mestskych studní apod. Vychyreny Torquemada zúril viac ako iní inkvizítori. Ale ani tu nesmieme zvelicivat . Za celú tú epochu bolo v Spanielsku na 2000 prípadov trestu smrti heretikov. Je to samozrejme velmi smutné, ale ked vezmeme do úvahy, co sa robilo v tych casoch a nasledujúcich v nekatolíckych krajinách, vtedy sa nám tie postupy nebudú zdat ako nieco osobitné, zvlástne pre katolícke státy. Llorente, známy nepriatel katolicizmu, uvádza pocet obetí spanielskej inkvizície za celú dobu jej jestvovania do 35.000. Do toho císla zapocítal mnoho úzerníkov, kontrabandistov a ostatnych. On zjavne zvelicuje: K tym, co boli potrestaní trestom smrti, pripocítal i 2450 uväznenych v Tolede v roku 1496, zatial co je zistené, ze z tychto zlocincov nebol ani jeden potrestany trestom smrti. Viliam Cobbet, protestantsky historik, uistuje, ze anglická královná Alzbeta potrestala trestom smrti v priebehu jedného roka viac ludí ako inkvizícia za niekolko storocí. V Norimberku protestanti za 40 rokov zabili 356 ludí inaksie zmyslajúcich ako oni. (E. Duplessy, Apologetica, Roma, 1929, III, st. 216, 217).

Obycajné tresty, ku ktorym siahali inkvizítori, boli: pút, nesenie dreveného kríza na pleciach, pozbavenie funkcie, zbúranie domu, zatvorenie vo väznici na dlhsiu alebo kratsiu dobu a obycajne miernené vselijakymi dovolenkami - liecením sa v rodine, navstevovaním jej, prijímaním lepsej stravy. Velmi casto pôvodne ostry trest sa menil onedlho po rozsudku na ovela lahsí trest.

Nesmie sa zabúdat , ze mnozstvo potrestanych smrtou v dôsledku odsúdenia cirkevnej inkvizície je nevelké. Neporovnatelne viac krvi (niekolko tisíc ludí) bolo preliate státnou inkvizíciou XV. a XVI. storocia, ked inkvizítorov ustanovovali nie pápezi ale králi. Vyssie spomenuty Torquemada, Ximenes a im podobní, skutocne ukrutní ludia, patrili patrili práve k státnej inkvizícii.

Je kriklavá bezocivá nepravda, ked sa z faktov inkvizície uzatvára, ze duch katolicizmu sa zakladá na tom, ako nútit ludí byt katolíkmi. Základnym cielom inkvizície nebolo vôbec nútit, aby vsetci boli katolíkmi, ale ochránit slobodu ludu od násilia a rozkladného vplyvu heretikov. K tomu, aby sa udrzali v pravej viere katolíci, Cirkev od prvych storocí az do nasich cias sa utiekala hlavnym spôsobom k hlásaniu a k takym cirkevnym trestom, aké sú zákaz prijímat , pôsty, púte, pokuty rôzneho druhu, interdikty. Dochádzalo k zneuzitiu i k násiliu, ale katolícka Cirkev svojou duchovnou silou a s väcsím úspechom ich odstranovala, ako to robili iné cirkvi. Kánon 1351 bezpodmienecne zakazoval nútit niekoho, aby prijal katolícku vieru: Ad amplexandam fidem catholicam nemo invitus cogatur.

(Poznámka pod ciarou:) Pocujme o tejto otázke sv. Atanáza Velkého. Hla, co píse v homílii na Evanjelium sv. Matúsa: "Heretici… ochotne tvrdia, ze netreba súdit ani toho, kto spáchal smrtelny hriech, pretoze Pán hovoril, nesúdte. No ak je to skutocne tak, ako oni tvrdia, potom bezpochyby by mal byt odsúdeny spravodlivy Noe, ktory posmievaca Chama odsúdil na to, aby bol sluhom bratov. I Mojzis odsúdil cloveka, ktory zbieral drevo v sobotu a rozkázal ubyt ho kamenmi… I Eliás odsúdil lziprorokov… a Peter, ked dostal klúce od nebeského Královstva a ked Ananiás so zenou mu odtajili cast svojho vlastného majetku, odsúdil ich za to a oni padli mrtvi… I Pavol odsúdil kováca Alexandra… a tak, ak vsetci spravodliví súdili a neboli sami súdení , ba nadto - boli vyvolení na duchovnú sluzbu, teda preco netreba súdit, ako hovoria heretici? Pán povedal: Nesúdte, aby ste neboli súdení, nie preto, aby sme postupovali v niecom, alebo robili nieco bez súdu, ale majúc na zreteli farizejov a zákonníkov, ktorí súdili jeden druhého, ale sami sa nepolepsovali." (Tvorenija sv. Afanásia Vel., Sviato-Trojickaja Sergijeva LAvra, 1903, IV. 434). Aká skoda, ze obvinovatelia katolíckej Cirkvi tak málo poznajú Otcov Cirkvi. Kto si praje svedomite súdit o katolíckom duchu, ten musí prijat do úvahy nielen ukrutnosti inkvizície, ale aj tie velké a bezpocetné skutky milosrdenstva, ktoré katolícka Cirkev neprestajne konala a koná v státisícoch vychovnych domov, útulkov, nemocníc, leprozórií atd. Niet nijakej pochybnosti o tom, ze pocet vernych dietok a pastierov katolíckej Cirkvi, ktorí vydali svoj zivot pre ulahcenie osudu rôzneho druhu trpitelov, tisíc ráz prevysuje pocet obetí, a to vsetkych inkvizícií spolu vzatych. Vo svetle tychto bezpocetnych hrdinskych skutkov lásky k blíznemu blednú najjasnejsie "hranice inkvizície". Inkvizícia uz dávno prestala existovat. Tí, proti ktorym bojovala, slobodne rozsirovali svoje zhubné ucenie a dosiahli moc. Krviprelievanie, ktoré oni zaprícinili, je také, ze v porovnaní s ním je inkvizícia nevinná detská hra.

Na Rusi duch ukrutnej netolerantnosti bol ovela slabsí ako v Byzancii s jej masovym vypichovaním ocí a vybranym mucením. Ale u nás, tak ako vsade, duch velkého inkvizítora dával sa pocitovat uz od cias Dobryne, ked lud krstili "ohnom a mecom". V knihe známeho pravoslávneho ucenca prof. P. Znamenského "Ucebnoje Rukovodstvo po Istorii Russkoj Cerkvi" (SPB, vyd.II, 1904) medzi inym cítame: "Roku 1004 v Kyjeve ucil bogomilskej heréze mnéch Adrian. Metropolita Leontij ho zatvoril do väzenia… Roku 1123 sa objavil heretik Dmitr, ale metrolpolita Nikita ho taktiez posadil pod stráz." (s. 42) "Pskovici vzplanuli horlivostou o Pravoslávie heretikov posadili do väzenia, niektorych potrestali i smrtou." (s.108). "Metropolita Teodozij… vdovcom diakonom a knazom prikázal mnísske postriziny, ale tych, u ktorych sa nájdu milenky, tych bez milosti mucit… predávat ich." (na s.145). V XVI. storocí pri súdoch a v riadení panovali strasné mucenia a strasné tresty smrti" (s. 154). Vladyka Gennadij "odovzdával ich (heretikov) verejnej hanbe - prikázal ich vozit na mrcinách… v brezovych helmách so slamenymi vencami… a nakoniec helmy na nich zapálit" (s.170). Jozef Volodskij "dôrazne prehováral velkého kniezata, aby heretikov odovzdal mestskym trestom smrti: Prísny Jozef dokazoval, ze netreba setrit ani kajúcich heretikov. Heretici - bludári boli odsúdení na sneme; hlavnych z nich upálili" (s. 171). (Poznámka pod ciarou:) Najlepsí rusky cirkevny dejepisec Golubinskij píse: "Potom, ked (Velkoknieza) prijal toto rozhodnutie (trestat heretikov), dost dlhy cas váhal s rozhodnutím, ako ich trestat. Metropolita s biskupmi a pravdepodobne s ohromnou väcsinou vsetkého duchovenstva, vyzadoval tresty smrti… Paisij a Nil, ktorí sa stavali proti trestom smrti heretikov, boli ludia vynimocní; o ludoch vsak nevynimocnych je dokonale pravdepodobné mysliet, ze oni vsetci boli za trest smrti." (Istoria Russkoj Cerkvi, zv.II, c.I, s.581, Moskva, 1900) Patriarcha Nikon "mucil svetskymi trestami a inych na mucení pálil" (s.259). "Za odpadnutie pokrsteného cloveka k Mohamedánom bol urceny trest smrti upálením" (s. 275). "Katolícke chrámy budovat v Rusku nebolo vôbec dovolené" (v XVII. storocí s. 280). "Za pouzívanie tabaku odrezávali nosy" (s. 281). "Príkaz cára Alexeja urcoval za cary trest knutov a upálenie na hranici" (s. 282). Z iniciátorov Soloveckej staroobradcovskej vzbury "jedni boli povesaní, druhí rozptylení" (s. 295). "Avvakum, Lazár… boli spálení na hranici" (s. 296). "Rozkolníkov bolo prikázané chytat a upalovat; tych ktorí znovu krstia obrátencov, trestat smrtou, hoci by sa aj kajali" (s. 297). Moskovská duchovná akadémia v XVII. storocí "bola urcená, aby bola ochrankynou Pravoslávia po celom Rusku…; nepevnych vo viere mohla posielat do vyhnanstva a inovrcov, ktorí sa previnili rúhaním… i ruskych odpadlíkov mohla dokonca trestat trestom smrti upálením" (s. 310). Za prijatie katolicizmu "diakon Peter Artemjev bol poslany na Solovky" (s. 312) a tam muceny. V XIX. storocí "obrátení Tatari zacali odpadat od pravoslávia. Pre oslabenie tychto odpadov duchovné i svetské predstavenstvo podnikali rôzne opatrenia, urcovali telesné tresty, posielali do vyhnanstva, rozlucovali manzelstvá… nútene krstili" (s. 368). "Hlavní chovatelia koní a sekty (Chlystov) trestali sa trestom smrti." (s. 446).

Dekabristi "boli odovzdaní najvyssiemu kriminálnemu súdu. V jeho zlození boli najváznejsí hodnostári, clenovia Státnej rady, Senátu a Synody… Najvyssí súd odsúdil takmer 40 ludí na trest smrti." (Prof. S. Platonov, Ucebnik Russkoj Istorii, vyd. 6, Petrohrad 1915, s. 407).

Je velmi charakteristické, ze knieza M. Golicyn za prijatie katolíckej viery bol vyhláseny za dvorného sasa a umuceny v "ladovom dome" (pozri Blahozvest, c. 10, s. 76), ze Caadajev za svoje katolícke sympatie bol vyhláseny za blázna.

Ba este na konci XIX. storocia "patricnost k vierovyznaniu sa dáva do závislosti nie od osobnych skutkov vedome vykonanych, ale od státneho aktu, pre ktory sa nevyzadovala dobrovolná úcast jednotlivych osôb." (K. K. Arsenjev. Svoboda Sovesti, SPB, 1905, s. 228) Stat 187 Úkazu o trestoch bola trochu zmierená az roku 1900. Táto stat odsudzovala k strate práv a vyhnanstvu na Sibír "za odpad od pravoslávneho k inému krestanskému vierovyznaniu". (Prof. M. Krasnozen, Inovercy na Rusi, Jurjev, 1900, s. 166). Kruto sa trestalo obrátenie na katolícku vieru aj u pohana, ba aj bojujúceho ateistu.

Ale mozno definovat tymito ukrutnostami podstatu pravoslávia, alebo charakterizovat tym Rusko? Samozrejme, nie! Opravdivé ruské pravoslávie je preniknuté duchom Kristovych blahoslavenstiev, duchom tichosti, heroického utrpenia, podivuhodného súcitu, velkodusného odpustenia vsetkého. V nom niet nenávisti voci inaksie zmyslajúcim, ktorou sa vyznacovalo politické lzipravoslávie, ktoré sa rozvinulo na pôde cézaropapizmu. Ostatne aj tomuto poslednému mozno mnoho odpustit. Na nom sa prejavila historicky pochopitelná reakcia proti urázkam, ktoré boli spôsobené ludstvu nadutostou západnych susedov, ktorí obcas skryvali svoje nacionalistické vásne pod maskou horlivosti o katolícku vieru. Zodpovednost za prenasledovanie katolíkov v Rusku padá hlavne na toho istého ducha tohto sveta, ktory zotrocil i samo pravoslávie.

Je nesvedomité urcovat ruskú pravoslávnu náboznost nenábozenskymi náladami tych alebo onych cinitelov alebo pastierov. Nesvedomité je tiez súdit o katolicizme podla skutocnych zneuzití, zavinenych západnymi cézaropapistami, ktorí pokazili dobré zámery, s akymi bola pôvodne inkvizícia zriadená. Vo vyssom stupni je nerozumné a necestné oznacovat Rusko slovami "knuta" a "katorga", pretoze v Rusku, ako vo vsetkych krajinách sveta, sa stávali ukrutnosti a zneuzitia. Takisto je nedôstojné kultúrneho a cestného cloveka vidiet v inkvizícii charakteristicky rys katolicizmu alebo argumentovat proti svätosti Cirkvi. Máme právo pozadovat od cudzozemcov, aby videli nielen temné, ale aj svetlé stránky ruského národa; nielen trhanie nozdier u heretikov, ale aj velkolepé úspechy kultúry a velkodusné úspechy ruskych monarchov i hrdinské skutky tolkych askétov, osvetitelov Severu, ucencov, vojakov. Máme právo taktiez pozadovat od vsetkych cestny vsestranny prístup k problému inkvizície.

Na príklade inkvizície sme ukázali podrobne, v com je nedostatok obvyklych námietok proti svätosti Cirkvi. Preto uz sa nebudeme zastavovat pri druhych analogickych námietkach.

 

 

2.) Pápezi vydali na smrt takych velkych askétov a kazatelov krestanskej svätosti, akymi boli Ján Hus, Jana z Arku, Giordano Bruno.

Odpoved .- Hus nebol zdaleka sväty. On sa vyznacoval pychou a zneuzíval nábozenstvo, ktoré prerobil podla programu heretika Wycleffa pre svoje sociálnonárodné ciele. Bol vydany na smrt vôbec nie pápezom ale Kostnickym snemom kvôli rusnym politickym komplikáciám, ktoré zaprícinil Hus. Choval sa dost nepriatelsky voci pápezstvu. Pápez s tym nemal nic spolocné. Hus zahynul hlavne následkom stretnutia národnostnych vásní a zabudnutia na obidvoch stranách na katolícke riesenie národnostnych otázok. Jana z Arku bola skutocne svätá, Rím ju zaradil do zboru svätych. Ona padla ako obeta Anglicanov a jedného nehodného biskupa Cauchona, ktory bol preniknuty a vonkoncom presiaknuty cézaropapistickou poddanostou svetskej moci. Pred pápezom celú zálezitost starostlivo skryvali z obavy, ze on nepripustí odsúdenie Jany. Giordano Bruno bol vydany inkvizíciou na smrt za rozsirovanie panteizmu a nemravnych ucení, za popieranie slobody vôle a nesmrtelnosti ludskej duse. V nom nebolo nic svätého. O jeho protikrestanskych náladách bojujúci ateisti hovoria s velkym nadsením.

 

 

3.) Katolíci zorganizovali vo Francúzsku "Bartolomejskú noc", t.j. vseobecné zabíjanie protestantov! Pápez schválil tento zlocin.

Odpoved. - K zabíjaniu protestantov v roku 1572 doslo z iniciatívy zdaleka nie katolícky naladanej královnej Kataríny vylakanej tym, ze nou zamyslaná vrazda protestantského admirála Colugnyho sa nepodarila. Mnohí katolícki gubernátori rozhodne odmietli vyplnit jej zlocinny rozkaz hubit protestantov, v ktorych ona, ostatne, videla len politickych protivníkov. Je pravda, ze pápez Gregor XIII. rozkázal odslúzit dakovné bohosluzby "za zachránenie krála Francúzska" pred hroziacou mu záhubou zo strany protestantov. Ale tym vôbec neschválil zabíjanie protestantov, o ktorom vtedy este nic nevedel, ale jednoducho v obvyklej forme odpovedal na správu, ktorú dostal od francúzskej vlády, ze na krála bol spáchany atentát a ze král ostal nazive.

 

4.) V desiatom storocí katolícku Cirkev spravovali mnohí nemravní pápezi. V XVI. storocí ju riadil dokonca taky nemravník, akym bol Alexander VI. Pápezi zaviedli renesanciu, t.j. obnovenie pohanstva. Preto, ak pápezstvo nie je sväté, ani Cirkev, ktorá pokorne kráca v jeho slapajách, nie je svätá.

Odpoved. - O tom, ze v desiatom storocí na pápezsky stolec nastúpilo jeden po druhom niekolko osobností nízkej mravnej úrovne, netreba pochybovat. Ale ved to bola doba zotrocenia pápezstva svetskou mocou, niekolkymi vsemocnymi talianskymi kniezatami, doba cézaropapizmu, odkon od katolíckej zásady silnej vseobecnej velknazskej moci. Pán dopustil toto docasné oslabenie pravého pápezstva, aby ukázal k akym polutovaniahodnym dôsledkom vedie oslabenie pápezstva s závislost od mocnych tohto sveta. Toto vsetko nepriamo potvrdzuje tézu, ze Cirkev je svätá silou svojej vlastnej struktúry a svojich vlastnych princípov, a preto nie sú svätí vsetci tí, hoci by boli aj pápezmi, ktorí sa spreneverujú jej zásadám, do takej miery, do akej to robia. Alexander VI. bol skutocne nehodny nositel pápezskej dôstojnosti, mal nezákonné styky s Júliou Farnese. Ale aj tu sa musíme chránit zvelicovania, ktoré sa horlivo síri o jeho osobnom zivote: Nebol krvismilníkom ani travicom, to je bezpecne zistené. Ale hlavné je to, ze sa tu znova objavil na pápezskom stolci nemravny clovek a ze je to plod nie silnej, od svetskych mocnárov nezávislej, celkom cirkevnej moci, ale práve naopak ako plod toho, ze sa zabudlo na katolícku ideu. Kto si zelá oslabenie pápezstva, znízenie pápeza na úroven "prvého medzi rovnymi", ten sa nemôze s dobrym svedomím odvolávat na príklady nehodnych pápezov, lebo títo sú zjavom tesne s odlonom práve na stranu oslabenia pápezskej moci.

Pápezstvo nevyvolalo obnovu pohanstva, ale sprostredkovalo vyuzitie klasickej starobylej kultúry a jej pozitívnych vysledkov. A v tom je jeho zásluha. A ak niektorí pápezi prílis slabo odporovali prijatiu nezdravych pohanskych prvkov spolu s vysokou grécko - rímskou kultúrou, to ukazuje len ich osobny nedostatok, na ponízenie katolíckeho ducha a nedocenenie vysokej úlohy pápezstva v Cirkvi. A vôbec vsetci pápezi, ktorí sa niecím pospinili, ukázali vo svojich temnych stránkach väcsí alebo mensí stupen odkonu od "idey pápezstva." Oni boli, ak je dovolené takto sa vyjadrit, prílis málo pápezmi.

Poznamenajme dalej, ze pocet nehodnych velknazov na rímskom prestole je znacne mensí ako na väcsine inych starobylych biskupskych katedrách. O tom, ze nehodnych pápezov bolo pomerne málo, svedcí fakt, ze tí, co si zelajú ociernit pápezstvo, odvolávajú sa vzdy na tych istych 12 alebo 15 pápezov z celého poctu 263 nositelov pápezskej dôstojnosti, a pritom zamlcujú, ze pápezi v zdrvujúcej väcsine boli velmi zbozní a ze medz nimi sa rátajú niekolké desiatky velkych krestanskych hrdinov a askétov. Práve títo autenticky svätí pápezi ako Silvester, Lev Velky, Martin, Gregor Velky - Dialóg, Pius V., Inocent XI., Pius X. a tolkí iní prejavili vylucnú energiu pri bránení charakteristickych katolíckych