EVOLÚCIA A KATOLÍCKA PERSPEKTÍVA

James B. Stenson

Od roku 1895, ked Charles Darwin po prvykrát vydal dielo "Origin of Species" (Pôvod druhov), vedecká otázka evolúcie /vyvin, vyvoj/ vyvolala intenzívnu a casto zúrivú polemiku. Znovu a znovu v priebehu rokov tento údajny konflikt medzi "vedou" a "nábozenstvom" zúril vo verejnych fórach - v súdnych sienach, v triedach a v tlaci. Posledné desatrocie sa stalo svedkom novej a este vásnivejsej debaty, tykajúcej sa ucebníc a skolskych osnov.

Ani televízia neignorovala dramatickost tychto konfliktov. V správach a talk shows prívrzenci z oboch strán mali moznost povedat svoj názor. Na jednej strane fundamentálny protestanti nástojili na úplne doslovnom vysvetlení knihy Genezis - "speciálne stvorenie" vsetkych druhov len za sedem dní, ktoré sa zacalo pred niekolkymi tisíckami rokov. Proti ním sa postavili "osobnosti," ktoré s rovnakou horlivostou prehlasovali zvrchované vítazstvo náhody: slepy vyvoj hmoty od molekúl k clovekovi, bez Bozieho zásahu a bez potreby Boha pri vysvetlovaní akychkolvek problémov. A takto sa spor vo verejnom vnímaní obmedzil na vyber, a to bud "povera" alebo "ateizmus."

Co si má z toho vybrat katolík? Kazdy, kto vie aspon nieco z teológie a vedy môze usúdit, ze to, co sa nám tu predkladá na vyber je zretelne chybné. V tychto ako i v inych vásnivych diskusiách sa prvou obetou stáva pravda. Katolícka viera je zasvätená pravde - Pravde samotnej. A veda, ktorá je nezaujato a poctivo uplatnovaná sa zaväzuje k hladaniu pravého poznania vecí. Este predtym, ako katolík zacne túto otázku studovat blizsie, môze vytusit, ze znalosti o viere a vede sa majú doplnat a nie si protirecit.

Cím viac clovek studuje, co Katolícka cirkev ucí a co veda s istotou pozná, tym jasnejsie vidí, ze katolícka viera a vedecké poznanie sú úplne zlucitelné. Konflikty, ktoré v dnesnej dobe pocúvame sú v skutocnosti len nepravdivymi a márnymi polemikami. Dogmatickí fumdamentalisti nepripústajú tradíciu Katolíckej cirkvi a dogmaticky evolucionisti sa k vede nestavajú poctivo.

Na nasledujúcich stranách v krátkosti preskúmame, co Cirkev ucí a veda s jasnostou o evolúcii pozná, a to hlavne v poslednych rokoch. Poctivym hladaním pravdy sa vyhneme zbytocnym komplikáciám a hádkám, ako saduceji, ktorych nás Pán pokarhal ako tych, co "nepoznajú Písmo ani Boziu moc" (Mt. 22,29).

 

CO ZNAMENÁ "EVOLÚCIA"?

 

Kazdé správne pochopenie zlozitého problému si na zaciatku vyzaduje definovanie termínov. V skutocnosti, väcsina súcasnych nedorozumení pochádza zo spájania niekolkych vyznamov, ktoré nám samotnym nie sú jasné (máme o nich neúplnú predstavu) a spájame ich s vyrazom "evolúcia." Môzeme povedat, ze slovo má zahrnat biologické chápanie, ktoré je zalozené na dôkladnom vedeckom stúdiu aj inych - príbuznych disciplín. Tento vyraz sa pouzíval aj v sirsom vyzname, a to v historickom, sociologickom a filozofickom (nielen v biologickom). My sa budeme zaoberat dvoma hlavnymi definíciami, ktoré sa tykajú nábozenskej viery, a to definíciou biologickou a filozofickou.

 

Pre správnu vedeckú definíciu vyrazu môzeme citovat pätdesiat medzinárodne uznávanych vedcov, ktory sa zisli na slávnosti Darwinovej storocnice v roku 1959 a ktory formulovali vyraz evolúcia takto: "Evolúcia je vo vseobecnosti definovatelná ako jednosmerny nevratny proces v case, ktory vo svojom priebehu utvára originalitu, rôznorodost a vyssí stupen organizácie."

 

Najspecifickejsím termínom v odbore biológie (v ktorom prevratné stúdiá boli asi najrozsiahlejsie a velmi prínosné) je asi tento: "proces, pri ktorom sa organizmy v casovom priebehu menia, takze potomkovia sa lísia od svojich predchodcov."

 

Tu si vsimneme, ze definície sa zaoberajú "procesom," postupnostou pozorovatelnych udalostí meranych v case. Veda sa vo svojej podstate zaoberá materiálnymi úkazmi, ktoré sa dajú merat. Snazí sa vyvodzovat medzi udalostami racionálne (logické) vysvetlenia vztahov príciny a následku. Pretoze materiálne (hmotné) fakty vedu limitujú, zovseobecnovania sú nevyhnutné. Biológ sa zaoberá otázkou "ako" sa udalosti prihodili. Otázka "preco" lezí mimo hraníc jeho disciplíny.

 

Toto je dôlezité, pretoze pri správnom chápaní vedeckého zmyslu, "evolúcia" spojená s otázkou "ako," nepredstavuje pre katolícku vieru ziadny problém. Vedci dokázali po desatrociach vybudovat casovú postupnost toho, ako zivé organizmy jeden po druhom nasledovali. Bez najmensích pochybností mozno povedat, ze urcity vyvoj sa tu uskutocnil. (Ako neskôr uvidíme, mechanizmus tejto nástupnosti este stále nie je úplne jasny) Cokolvek sa vede podarí zistit pri kladení otázky "ako", to je zlucitelné s katolíckym princípom, ze Boh zvycajne uskutocnuje svoje tvorivé ciny prirodzenymi spôsobmi.

 

Problém s krestanskou vierou vo vseobecnosti nastáva vtedy, ked sa "evolúcia" volne pouzíva v sirokom filozofickom zmysle. Tento vyznam je podstatne odlisny od vedeckych definícií, ktoré sme uz spomínali. Môze byt formulovany takto: "ideologicky rámec myslenia, ktory vidí cely vesmír z hladiska vyvoja hmoty a ktory vedome popiera existenciu duchovnej alebo nadprirodzenej reality a na vsetky úkazy - vedecké, historické, ekonomické a sociálne - nájde odpoved jedine hmota."

 

Takéto chápanie "evolúcie" je nevedecké, i ked vela prestíze cerpá z toho, ze sa asociuje (spája sa) s vedou. A takisto nie je zalozené na experimentálnom poznávaní alebo na logickych dedukciách. Ide tu skôr o predpojaté postoje, hodnoty a predsudky, ktoré sú nielen nevedecké, ale aj iracionálne (nerozumné). Je úplne nezmyselné trvat na tom, ze také zlozité orgány - ako napríklad oko - nenaznacujú riadiacu inteligenciu, ale miesto toho sú vysledkom slepej náhody, ktorá samozrejme nemôze poznat alebo plánovat koniec (videnie), do ktorého sa jednotlivé casti oka spájajú a vyvíjajú. V skutocnosti tu ide o modernú formu filozofického materializmu, ktory tu existuje od cias Grékov.

 

I ked ide o náhlad na zivot, v skutocnosti je to druh nábozenstva. Správne by sme mohli povedat, ze tento súbor názorov by sa nemal nazyvat "evolúcia" ale "evolucionizmus." Schvalovat myslienku kreácie (stvorenia) - co nie je to isté ako kreacionizmus - to jest, podmienenú definitívnu závislost sveta na nevyhnutnej tvorivej bytosti nie je vôbec nábozensky akt. Je zálezitostou filozofie z nevyvrátitelnych predpokladov (vychodiskovych bodov) dospiet k záverom.

 

"Evolucionizmus" si nasiel svojich prívrzencov vo vsetkych profesiách. Niektorí fyzici, astronómovia a odborníci v genetike veria "evolucionizmu." Ale aj vela novinárov, ekonómov, ucitelov a historikov, taxikárov, podnikatelov, básnikov... Ateizmus biochemika nie je o nic vyznamnejsí ako ateizmus úradníka, ale na verejnú mienku môze mat väcsí vplyv.

 

Ako uvidíme, katolík môze dat jasny súhlas evolúcii vo vedeckom vyzname, ale nie evolucionizmu. Faktom je, ze mnoho vedcov, ktory sa zaoberajú stúdiom vyvoja, sú velmi zboznymi katolíkmi. Tyto ludia nevidia rozpor medzi medzi tym, co Cirkev ucí a tym, co veda (pravá veda bez predsudkov) pozná. A teraz preskúmajme, preco je to tak.

 

 

UCENIE KATOLÍCKEJ CIRKVI

 

Pre mnohych katolíkov bude asi prekvapením, ked sa dozvedia ako málo Cirkev v tejto oblasti ucí - kolko málo dogiem je stanovenych ako pravdivych a nezvratnych. Katolíkom zostáva siroky priestor na osobny úsudok. Cirkev sa evolucnymi otázkami ako takymi nezaoberala, ale skôr mala záujem o ich mozné dôsledky pre katolícku vieru.

 

Cirkev trvá na tom, ze prvé tri kapitoly knihy Genezis obsahujú historickú pravdu. Ich inspirovany autor vyuzil vseobecne rozsíreny literány druh tej doby, aby vysvetlil urcité historické fakty stvorenia. Tieto boli vyslovené pápezskou biblickou komisiou so súhlasom pápeza Pia X v roku 1909. Oficiálny dokument vyhlasuje, ze doslovny historicky vyznam prvych troch kapitol knihy Genezis by nemal byt spochybnovany ohladom tohto:

 

"stvorenie vsetkych vecí Bohom na pociatku cias; unikátne stvorenie cloveka; utvorenie prvej zeny z prvého muza; jednota ludskej rasy; prvotná blazenost prvych rodicov v stave spravodlivosti, jednoty a nesmrtelnosti; príkaz dany cloveku Bohom, aby vyskúsal ich poslusnost; porusenie Bozieho príkazu na podnet diabla vo forme hada; zbavenie prvych rodicov pôvodného stavu nevinnosti a slub budúceho vykupitela."

 

Vsimnime si, ze Cirkev nehovorí nic definitívne o tom ako Boh svet a rôzne zivé organizmy stvoril, alebo ako dlho to trvalo. Jediné "unikátne stvorenie", ktoré sa spomína, je stvorenie cloveka, ktoré je unikátne tym, ze má duchovnú a nesmrtelnú dusu. V ociach Cirkvi sa Genezis zaoberá historickym faktom, nie s vedeckym procesom - otázkou "co" nie otázkou "ako."

 

V roku 1950 pápez Pius XII adresoval otázku pôvodu cloveka specifickejsie vo svojej encyklike "Humani Generis." Niekolkymi strucnymi paragrafmi vyjasnil pozíciu Cirkvi, ktorú môzeme zhrnút asi takto:

1. Otázka pôvodu ludského tela z predom jestvujúcej zivej hmoty je legitímna otázka a vyzaduje si svoje preskúmanie prírodnymi vedami. Katolíci sú slobodní utvárat si svoje vlastné názory, ale mali by tak robit opatrne a nezamienat si fakty s domnienkami. Mali by vsak respektovat právo Cirkvi formulovat otázky, ktoré sa tykajú náuky zjavenej Bohom.

2. Katolíci sú povinní verit, ze ludská dusa bola stvorená bezprostredne Bohom. Kedze dusa má duchovnú podstatu, nevznikla pretváraním hmoty, ale bezprostredne Bohom, od ktorého kazdá osoba dostáva svoju jedinecnost.

3. Vsetci ludia majú spolocného potomka, a to Adama, ktory preniesol dedicny hriech na celé ludstvo. Takze katolíci nemôzu verit vedeckej hypotéze, ze ludstvo je potomkom skupiny prapôvodnych ludí.

 

Vedecká otázka evolúcie je z katolíckeho hladiska nasiroko otvorená diskusii. Evolucné hypotézy, ktoré sa pokúsajú vysvetlit vyvoj zivych organizmov môzeme uznávat, pokial sa nerozchádzajú s tymi niekolkymi jednoznacnymi pravdami, ktoré sme uz spomínali.

 

Toto stanovisko je v jasnom rozpore so stanoviskom mnohych fundamentálnych protestantskych siekt. Tym, ze neuznávajú ucitelskú autoritu Cirkvi, fundamentalisti zvycajne trvali na tom, aby sa s knihou Genezis zaobchádzalo ako s vedecky presnym a historicky pravdivym opisom. Nanestastie sa toto stanovisko casto zjavovalo v médiách ako jednoznacná krestanská doktrína. Detaily boli v takom ostrom rozpore s vedeckym poznaním, ze krestanská viera bola zosmiesnovaná.

 

Môzeme uviest jeden príklad: V 17. storocí anglikánsky duchovny, biskup James Ussher, vypocítal z biblickych rodokmenov, ze Boh stvoril svet ráno v mesiaci október v roku 4004 B.C. Este aj dnes mnohí fundamentalisti povazujú takyto názor za dôlezity clánok viery. V skutocnosti takéto vykreslenie prakticky vsetci vedci povazujú za absurdné. Z katolíckeho pohladu biskup Ussher hovoril len za seba, nie za celú cirkev. Jeho cin nebol nic iné ako poctová operácia, ktorá s teológiou nemala nic spolocné.

 

Samozrejme, ze katolíci môzu súhlasit s mnohymi fundamentalistickymi názormi. Faktom zostáva, ze to nie je záväzné. Môzu sa pridrzat akéhokolvek vedeckého stanoviska, ktoré sa zdá byt logické a presvedcivé.

 

A toto nás vedie k dalsím úvahám. Co vlastne veda vie s istotou? Aké sú silné a slabé stránky vedy v napomáhaní pri hladaní pravdy?

 

 

VEDECKÉ PRESVEDCENIE

 

Populárne vedecké vysvetlenia, ktoré nachádzame v ucebniciach, casopisoch a v televíznych programoch sú casto zavádzajúce v zmysle istoty vedeckého poznania. Autor, ktory sa snazí vysvetlit vedu verejnému publiku, musí zjednodusovat velké mnozstvo zlozitych otázok, aby boli pochopitelné a taktiez zaujímavé. Ale takáto úloha casto vedie k prílisnému zjednodusovaniu. Takze ludia sú vedení k tomu, ze vedu povazujú za v podstate ustáleny súbor konkrétneho poznania. V skutocnosti je veda dynamicky, zivy proces, neustále cinny v sebanáprave a niekedy dokonca v radikálnej oprave. Vysvetlovanie, odhady a predstavivost hrajú mozno väcsiu úlohu vo vedeckom bádaní ako si vela ludí uvedomuje.

 

Následkom toho, poznávanie získané z tohto bádania má niekolko odlisnych, ale prekryvajúcich sa stupnov istoty. Napríklad, niektoré vedecké znalosti tykajúce sa vyvoja sú známe ako skutocne pravdivé, t.j. nemozno o nich pochybovat. Iné môzeme povazovat za prijatelné domnienky, vseobecne uznávané

specialistami v odbore ako pravdivé. A zasa iné zostávajú len nepreskúsanymi hypotézami, ktoré este len cakajú na svoje overenie dalsím vyskumom.

 

Pozrime sa blizsie na tento prípad: "Australopithecus" bol tvor, podobajúci sa opici. Zil v Afrike pred vyse miliónmi rokov. Faktom je, ze jeho priemerná velkost mozgu sa pohybovala okolo 500 cc. a jeho stehenná kost mala urcité crty, podobné cloveku. To, ze väcsinu casu chodil vzpriamene je vsak len domnienka, ktorá sa zdá byt rozumná a prijatelná, ale nemôzeme to tvrdit s takou istotou, s akou sme hovorili o mozgu a o stehennej kosti. Tvrdenie, ze telo Australopitheca dalo podnet vzniku tela súcasného cloveka, je len hypotéza. Tieto odlisné stupne pravdepodobnosti istoty sú casto nejasné aj v mnohych vedeckych clánkoch.

 

Evolucné vedy sú zvlást nárocné pri zostavovaní presvedcivych faktov. Na rozdiel od fyziky alebo chémie, ktoré sa dajú overit prostredníctvom kontrolovanych laboratórnych experimentov, evolucné disciplíny sú vo svojej podstate historické. Vsetky formy paleontológie (vrátane paleoantropológie - stúdium starovekého cloveka) sa snazia zistit, co sa vlastne stalo so zijúcimi tvormi v casovom priebehu. Ked bádatelia predkladajú hypotézy, aby vysvetlili fenomén skamenelín, predkladajú nám prijatelné vysvetlenia, ktoré mozno overit len prostredníctvom dalsích vyskumov. Neskorsie zistenia môzu tieto vysvetlenia potvrdit alebo sa môzu preukázat ako menej prijatelné alebo sa môzu potvrdit ako nesprávne. Takze to, co odborníci v súcasnosti povazujú za vseobecne prijatelné sa o pár rokov môze povazovat za zastaralé. Odbor je velmi dynamicky.

 

Evolucny vyskum posledného storocia a hlavne v súcasnosti presiel mnohymi zákrutami, casto vedúcimi do neznámych uliciek. Neistota v tejto vede je zrejmá. Relatívny nedostatok fosílnych dôkazov, znacné spoliehanie sa na predstavivost a interpretáciu, problémy s overovaním - tieto okolnosti udrzujú prácu v neustálej neistote. Nanestastie, ucebnice len zriedka vyslovia námietku o opatrnosti a docasnej povahe evolucného myslenia. Veda vie o evolúcii menej ako sa vo vseobecnosti predpokladá.

 

Vedecká história ponúka mnoho príkladov tohto samoopravného procesu. Stojí za to, aby sme aspon v krátkosti preskúmali a uvideli túto dynamiku fungovat v praxi.

 

Mytus jaskynného cloveka: fosílne dôkazy nehovoria samé za seba, vysvetlenie je potrebné a to si vyzaduje predstavivost. Vedci si v minulosti dovolovali opisovat starovekého cloveka s väcsou slobodou ako to robia vedci v súcasnosti. Imidz paleolitického cloveka vstúpil do predstavivosti ludí - chlpaty, s ohnutym chrbátom, hlúpy, zúrivy, násilny tvor vydávajúci pazvuky. Nespocetné mnozstvo ilustrácií ho znázornuje tymto spôsobom a niektoré populárne médiá este aj v súcasnosti povazujú tento imidz za správny.

 

Odborníci dnesnej doby by takyto imidz zavrhli, pretoze sa vôbec nezlucuje s faktami. Zo samotnych fosílnych dôkazov nemôzeme povedat nic o chlpatosti alebo inteligencii alebo reci alebo o vyraze oblicaja alebo o predpokladanom primitívnom správaní. Tieto detaily boli doplnené pomocou predstavivosti. Motív tzv. "prirodzeného vyberu" si vyzadoval charakteristiky blízke "opiciemu cloveku" a tieto boli poctivo poskytované. Samotné kosti nám nic neodhalili.

 

Jednako len, jeden súbor nájdenych kostí bol vyznamny. V roku 1911, známy francúzsky anatóm Marcellin Boule dôkladne prestudoval pred nedávnom objavenú kostru Neandertálca. Tento exemplár bol dôlezity preto, lebo islo o prvú, skoro kompletnú kostru historického cloveka. Takto mohla veda lepsie pochopit detaily telesnej struktúry Neandertálca.

 

Bouleho rekonstrukcia Neandertálca ukázala zdeformovaného tvora s ohnutym chrbátom, s pokrcenymi nohami a s tvárou vycnievajúcou dopredu, podobne ako gorila. Tento opis velmi ovplyvnoval dalsie desatrocia. Uvádzal sa v ucebniciach, na obrazoch a kresbách, v múzeách po celom svete... Neskorsie zistenia vsak vrhli pochybnosti na Bouleho prácu. V roku 1957 skupina anatómov znovu preskúmala pôvodnú kostru Neandertálca a zistila váznu chybu: Neandertálec trpel váznym druhom artritídy. Chrbát mal naozaj ohnuty, ale toto drzanie tela nebolo podmienené geneticky a takisto nebolo typické. V dnesnej dobe veríme, ze historicky ludia chodili a stáli vzpriamene, skoro tak isto ako my.

 

Imidz násilnosti a zúrivosti bol tiez bez faktickej podpory. Mnohé archeologické plochy poskytli dôkaz spolupráce a dokonca i súcitu medzi primitívnymi ludmi. Mnozstvo skamenelín sa naslo v starostlivo pripravenych hroboch, niektorych az 100 000 rokov starych. V niektorych prípadoch zosnulí boli starí a zmrzacení (ako Bouleho exemplár) a roky predtym ako boli pochovaní, sa im dostávalo opatery. V jednom hrobe bol mlady clovek, opatrne pochovany leziac na jednom boku, s jednou rukou zasunutou pod hlavu (akokeby spal) a v druhej ruke drzal nádherne vyryty nôz z kremena. V inom hrobe archeológovia nasli telo starsieho Neandertálca, ktorého predlaktie bolo amputované este v mladosti (operácia pred 60 000 rokmi!). Opatery sa mu pravdepodobne dostávalo cely zivot. A znovu na inom mieste vyskumníci nasli dôkaz, ze zosnulí boli pochovaní s kvetinami.

 

Starostlivost o zosnulych a pohreb s kvetmi dáva historickému cloveku dimenziu ludskosti, ktorú by vedci este pred nedávnom povazovali za prekvapujúcu.

 

Triedenie druhov: Pred desiatkami rokov odborníci bezne triedili skoro kazdy nájdeny hominidny druh (pripomínajúci cloveka) do samostatnych tried. Tieto bytosti boli pomenované ako "ludoop peking-sky," "Jáva /jávsky/ ludoop," "clovek neandertál-sky"... Kresby znázornovali vyvoj smerujúci dopredu - od primitívnej opice k ludoopovi, ktory sa postupom casu zmenil na cloveka neandertálskeho a ten viedol k tzv. Cro-magnon (skoro vo vsetkych ohladoch identicky s dnesnym clovekom).

 

Toto triedenie bolo za poslednych 25 rokov preklasifikované (dané do inych kategórií). Vsetky typy ludoopov (spred 100 000 az 500 000 rokov) v súcasnosti patria k jednému druhu, a to "Homo erectus"- "clovek vzpriameny." V súcasnosti sú vedci tej mienky, ze clovek neandertálsky bol typ rasy moderného cloveka "Homo sapiens." Ale toto rozdelenie potrebuje vysvetlenie. V akom zmysle boli tieto dva druhy rozdielne? Boli to skutocne samostatné a odlisné druhy?

 

Skutocnym testom rozdielnosti druhov je genetická izolovatelnost - co znamená zistit, ci párenie dvoch jednotlivcov splodí neplodného alebo plodného potomka. Ocividne, toto nie je mozné zistit spomedzi bytostí, ktoré sú mrtve.

 

Je dôlezité si uvedomit, ze ked vedci triedia fosílie, robia tak vyhradne na základe ich telesnej struktúry. Ak má nejaky exemplár usporiadanie kostí v rozmedzí urcitého známeho typu, podla toho typu sa aj exemplár pomenuje. Ale ak niektoré vyznamné znaky lezia mimo tohto rozmedzia, potom bude exemplár pravdepodobne patrit inému typu a preto bude aj inak klasifikovany. "Homo erectus" mal niektoré anatomické znaky odlisné od cloveka dnesnej doby. Napr., mal nápadny kostnaty vybezok nad okom, bol nizsieho vzrastu a mal mensí mozog.

 

Hlavné je, ze "Homo erectus" i "Homo sapiens" boli typy cloveka, patriace do triedy "Homo." Anatomická odchylka bola pravdepodobne jediná vyznamná rozdielnost. Vieme, ze "erectus" pochádzajúci aj z najvzdialenejsej histórie dokázal zhotovit niekolko typov náradí a pouzíval ohen. Obe tieto cinnosti nám podávajú informácie o kultúrnom zaobchádzaní s prírodou. Inymi slovami, "erectus" takisto ako "sapiens" dokázal mysliet.

 

 

Velkost mozgu: V minulosti sa vedci domnievali, ze velkost mozgu a inteligencia sú vo vzájomnom vztahu. Po preskúmaní dalsích údajov sa toto stanovisko znacne pozmenilo. Priemerny mozog dnesného cloveka má asi 1250 cc., ale so znacnymi obmenami. Typicky sa pohybuje medzi 1000 az 2000 cc. "Homo erectus," kedze bol nizsej postavy, jeho mozog sa pohyboval v rozmedzí od 775 cc. az 1200 cc. Vsetky udané cifry sú ovela vyssie ako tie, ktoré by sme pridelili opiciam alebo im podobnym tvorom: v priemere 450 cc.

 

Ale rôzne variácie cloveka modernej doby podla vsetkého nesúvisia so schopnostou mysliet. Aspon v jednom prípade clovek s velkostou mozgu 900 cc. prejavoval normálnu inteligenciu. Preto nemôzeme s istotou potvrdit nizsí stupen inteligencie starovekych ludí len na základe velkosti mozgu.

 

Vyroba nástrojov: doteraz nájdené fosílne dôkazy nám naznacujú (môzeme datovat priblizne 2 000 000 rokov dozadu) vyrobu náradia. Vedci este pred niekolkymi desatrociami tvrdili, ze zrucnost pri vyrobe náradia a vrodená inteligencia sú vo vzájomnom vztahu. Primitívne náradie naznacovalo primitívne myslenie a zlozitejsie typy náradia naznacovali vyvinutejsiu inteligenciu. Tento úsudok uz medzi odborníkmi neprevláda.

 

Vedci v súcasnosti zastávajú názor, ze technická zrucnost je odlisná od vrodenej inteligencie. Vyrábanie nástrojov je zrucnost nadobudnutá ucením a praxou. Okrem toho antropológovia sa v súcasnosti stavajú s velkym respektom k zrucnostiam starovekého cloveka a spôsobu akym dokázal vyrobit náradie.

 

Pozoruhodnym detailom je obrovská rozmanitost tychto starovekych nástrojov. Po tisícky rokov paleoliticky clovek vyrábal desiatky rôznych nástrojov: sekery, skrabky, sidlá, rydlá, pílky, noze... Stovky generácií ich vyrábali s mimoriadnou dôslednostou a dokonca aj s umeleckym majstrovstvom. S velkou zrucnostou boli vyrobené mnohé pomôcky z kremena alebo z polodrahokamov.

 

Takáto rôznorodost náradia paleolitického cloveka nás nutne vedie k záverom, ze clovek pouzíval aj iné druhy materiálu (drevo, koza, kosti) pri vyrobe nástrojov, ktoré samozrejme casom zmizli bez stopy. Nástroje naznacujú inteligenciu nielen preto, ze sú vyrábané úmyselne (co je tiez úkon inteligencie), ale aj preto, ze boli vyrobené na nejaky budúci úcel. Takéto cielavedomé plánovanie je jasnym znakom rozumového myslenia a inteligencie.

 

Co vsetko mohol vlastne clovek vykonávat s primitívnymi kamennymi nástrojmi? Na nájdenie odpovede na túto otázku si antropológovia najali zrucného horára so Skandinávie a zaobstarali mu pravé paleolitické náradie. The craftsman hafted stone axe-heads onto wooden shafts and experimented with various cutting techniques. Krátko nato sa mu podarilo zotat velké stromy, brvná podelit a urobit z nich dosky. O tri mesiace tento odborník postavil jednoposchodovy drevenny dom.

 

Je jasné, ze zrucnost spocíva v mysli a v rukách. Len málo môzeme predpovedat zo samotnych nástrojov, akokolvek primitívne vyzerajúcich.

 

Súcasny teoreticky vyvoj: Väcsie pokroky vo vyskume za poslednych desat rokov zanechali teoretické predstavy velmi nestále. Nové poznatky sú prílis zlozité nato, aby sme ich tu mohli detailne opísat, ale stojí zato ich aspon v krátkosti spomenút.

 

Od polovice dvadsiatich rokov do zaciatku sedemdesiatich rokov dvadsiateho storocia vedci vo vseobecnosti verili, ze clovek sa postupne vyvíjal z malej bytosti podobnej opici (Australopithecus). Ako sme uz skôr spomínali, toto zviera zilo pred vyse miliónmi rokov a nájdené fosílie naznacovali urcité charakteristiky, ktoré sú typické pre cloveka. Toto zviera mohlo chodit vzpriamene (i ked nevieme, ci po cely cas svojho zivota) a aj chrup bol podobny cloveku. Okrem toho bádatelia casto ponachádzali kamenné náradie rozptylené medzi nájdenymi fosíliami.

 

Teória tej doby tvrdila, ze niektory druh Australopiteca tym, ze relatívne bez prekázok pouzíval ruky, zacal robit pokroky pri vyrobe náradia a casom nadobudnuté zrucnosti zaprícinili zväcsovanie sa mozgu, pricom hlavnú úlohu hral "prirodzeny vyber." Nespocetné mnozstvo kresieb v casopisoch a v ucebniciach znázornovali chlpatého Australopiteca stojaceho vedla "cloveka vzpriameného" (Homo erectus) - jeho dávneho vyvojového potomka.

 

Ale na zaciatku sedemdesiatich rokov vyskumníci nasli nieco skutocne prekvapujúce. Objavili totizto druhy "Homo erectus" aj so sadou náradí. Tento objav vedci datujú na viac ako 2 000 000 rokov dozadu. Inymi slovami, clovek zil zároven a mozno dokonca i pred niektorymi druhmi Australopiteca. S najväcsou pravdepodobnostou to bol on, kto vyrábal náradie, ktoré sa naslo roztrúsené medzi fosíliami ludoopov. Tymto objavom sa vynorila otázka evolucného vztahu medzi dvomi druhmi zivota. O tomto probléme sa v súcasnosti diskutuje.

 

Niekolko poprednych paleontológov verejne vyslovilo pochybnosti o dovtedy prevládajúcej teórii gradualizmu (koncepcia pozvolného postupu), známeho Darwinovho názoru na evolúciu prostredníctvom prirodzeného vyberu (skoly i ucebnice donedávna ucili túto teóriu prakticky ako dogmu). Títo bádatelia tvrdili, ze na rozdiel od Darwinovych predpovedí, fosílne záznamy neukazujú postupné prechody medzi druhmi. Práve naopak, vyjadrili sa, ze dôkazy nasvedcujú o neobycajnej stálosti druhov. Zdá sa, ze sa na Zemi objavili náhle, milióny rokov zostali prakticky nezmenené a potom tak náhle aj vymizli.

 

Co by mohlo objasnit tento úkaz? Súcasná teória sa pridrziava názoru - medzi inymi názormi - ze vyznamnejsie genetické zmeny viedli k relatívne náhlemu objaveniu sa novych druhov. Tento geneticky skok sa nazyva "makroevolúcia." Na strane druhej, vplyvom síl prirodzeného vyberu, ktoré pôsobili v rámci druhov, sa uskutocnovali mensie zmeny v stavbe tela. Ako príklad môzeme uviest Darwinovu poznámku o pretvorení zobáka pinky (vták). Tento proces sa nazyva "mikroevolúcia." Ako vlastne genetické a ekologické úkazy pôsobili, aby zaprícinili vznik novych druhov, to zatial zostáva nezodpovedanou otázkou.

 

Zmyslom tejto rozpravy bolo ukázat dynamickú povahu vedeckého bádania. I tychto niekolko málo nácrtov nám dokazuje, ze samotné evolucné myslenie prechádzalo a stále prechádza svojou vlastnou evolúciou. Veda má stále vela nejasností a len velmi málo dogiem. Táto neistá povaha sa vo velkej miere podiela na prítazlivosti, ktorú vedci v tejto práci nachádzajú.

 

Katolíci sa nemusia obávat poctivého, pravdivo vysvetlovaného vedeckého bádania. Práve naopak, kazdy novy objav je zdrojom úzasu a dôvodom na zvelebovanie Boha. So sv. Pavlom môzme o Stvoritelovi prehlásit, "Ved to, co je v nom neviditelné - jeho vecnú moc a bozstvo -, mozno od stvorenia sveta rozumom poznávat zo stvorenych vecí..." (Rim 1,20).

 

(James B. Stenson, riaditel súkromnej skoly v Northridge v Des Plaines, je odborníkom na históriu evolucnych vied)

(Pre Redemptio prelozila Ivana)