EVOLÚCIA
A KATOLÍCKA PERSPEKTÍVA
James
B. Stenson
Od
roku 1895, ked Charles Darwin po prvykrát
vydal dielo "Origin of Species" (Pôvod
druhov), vedecká otázka
evolúcie /vyvin, vyvoj/ vyvolala
intenzívnu a casto zúrivú
polemiku. Znovu a znovu v priebehu rokov tento
údajny konflikt medzi "vedou" a
"nábozenstvom" zúril vo verejnych
fórach - v súdnych sienach, v
triedach a v tlaci. Posledné desatrocie
sa stalo svedkom novej a este vásnivejsej
debaty, tykajúcej sa ucebníc a
skolskych osnov.
Ani
televízia neignorovala dramatickost
tychto konfliktov. V správach a talk
shows prívrzenci z oboch strán
mali moznost povedat svoj názor. Na
jednej strane fundamentálny protestanti
nástojili na úplne doslovnom
vysvetlení knihy Genezis -
"speciálne stvorenie" vsetkych druhov len
za sedem dní, ktoré sa zacalo pred
niekolkymi tisíckami rokov. Proti
ním sa postavili "osobnosti,"
ktoré s rovnakou horlivostou prehlasovali
zvrchované vítazstvo
náhody: slepy vyvoj hmoty od
molekúl k clovekovi, bez Bozieho
zásahu a bez potreby Boha pri
vysvetlovaní akychkolvek
problémov. A takto sa spor vo verejnom
vnímaní obmedzil na vyber, a to
bud "povera" alebo "ateizmus."
Co
si má z toho vybrat katolík?
Kazdy, kto vie aspon nieco z teológie a
vedy môze usúdit, ze to, co sa
nám tu predkladá na vyber je
zretelne chybné. V tychto ako i v inych
vásnivych diskusiách sa prvou
obetou stáva pravda. Katolícka
viera je zasvätená pravde - Pravde
samotnej. A veda, ktorá je nezaujato a
poctivo uplatnovaná sa zaväzuje k
hladaniu pravého poznania vecí.
Este predtym, ako katolík zacne
túto otázku studovat blizsie,
môze vytusit, ze znalosti o viere a vede
sa majú doplnat a nie si
protirecit.
Cím
viac clovek studuje, co Katolícka cirkev
ucí a co veda s istotou pozná, tym
jasnejsie vidí, ze katolícka viera
a vedecké poznanie sú úplne
zlucitelné. Konflikty, ktoré v
dnesnej dobe pocúvame sú v
skutocnosti len nepravdivymi a márnymi
polemikami. Dogmatickí fumdamentalisti
nepripústajú tradíciu
Katolíckej cirkvi a dogmaticky
evolucionisti sa k vede nestavajú
poctivo.
Na
nasledujúcich stranách v
krátkosti preskúmame, co Cirkev
ucí a veda s jasnostou o evolúcii
pozná, a to hlavne v poslednych rokoch.
Poctivym hladaním pravdy sa vyhneme
zbytocnym komplikáciám a
hádkám, ako saduceji, ktorych
nás Pán pokarhal ako tych, co
"nepoznajú Písmo ani Boziu moc"
(Mt. 22,29).
CO
ZNAMENÁ "EVOLÚCIA"?
Kazdé
správne pochopenie zlozitého
problému si na zaciatku vyzaduje
definovanie termínov. V skutocnosti,
väcsina súcasnych
nedorozumení pochádza zo
spájania niekolkych vyznamov,
ktoré nám samotnym nie sú
jasné (máme o nich
neúplnú predstavu) a
spájame ich s vyrazom "evolúcia."
Môzeme povedat, ze slovo má zahrnat
biologické chápanie, ktoré
je zalozené na dôkladnom vedeckom
stúdiu aj inych - príbuznych
disciplín. Tento vyraz sa pouzíval
aj v sirsom vyzname, a to v historickom,
sociologickom a filozofickom (nielen v
biologickom). My sa budeme zaoberat dvoma
hlavnymi definíciami, ktoré sa
tykajú nábozenskej viery, a to
definíciou biologickou a
filozofickou.
Pre
správnu vedeckú definíciu
vyrazu môzeme citovat pätdesiat
medzinárodne uznávanych vedcov,
ktory sa zisli na slávnosti Darwinovej
storocnice v roku 1959 a ktory formulovali vyraz
evolúcia takto: "Evolúcia je vo
vseobecnosti definovatelná ako
jednosmerny nevratny proces v case, ktory vo
svojom priebehu utvára originalitu,
rôznorodost a vyssí stupen
organizácie."
Najspecifickejsím
termínom v odbore biológie (v
ktorom prevratné stúdiá
boli asi najrozsiahlejsie a velmi
prínosné) je asi tento: "proces,
pri ktorom sa organizmy v casovom priebehu
menia, takze potomkovia sa lísia od
svojich predchodcov."
Tu
si vsimneme, ze definície sa
zaoberajú "procesom," postupnostou
pozorovatelnych udalostí meranych v case.
Veda sa vo svojej podstate zaoberá
materiálnymi úkazmi, ktoré
sa dajú merat. Snazí sa vyvodzovat
medzi udalostami racionálne
(logické) vysvetlenia vztahov
príciny a následku. Pretoze
materiálne (hmotné) fakty vedu
limitujú, zovseobecnovania sú
nevyhnutné. Biológ sa
zaoberá otázkou "ako" sa udalosti
prihodili. Otázka "preco" lezí
mimo hraníc jeho disciplíny.
Toto
je dôlezité, pretoze pri
správnom chápaní
vedeckého zmyslu, "evolúcia"
spojená s otázkou "ako,"
nepredstavuje pre katolícku vieru ziadny
problém. Vedci dokázali po
desatrociach vybudovat casovú postupnost
toho, ako zivé organizmy jeden po druhom
nasledovali. Bez najmensích
pochybností mozno povedat, ze urcity
vyvoj sa tu uskutocnil. (Ako neskôr
uvidíme, mechanizmus tejto
nástupnosti este stále nie je
úplne jasny) Cokolvek sa vede
podarí zistit pri kladení
otázky "ako", to je zlucitelné s
katolíckym princípom, ze Boh
zvycajne uskutocnuje svoje tvorivé ciny
prirodzenymi spôsobmi.
Problém
s krestanskou vierou vo vseobecnosti
nastáva vtedy, ked sa "evolúcia"
volne pouzíva v sirokom filozofickom
zmysle. Tento vyznam je podstatne odlisny od
vedeckych definícií, ktoré
sme uz spomínali. Môze byt
formulovany takto: "ideologicky rámec
myslenia, ktory vidí cely vesmír z
hladiska vyvoja hmoty a ktory vedome popiera
existenciu duchovnej alebo nadprirodzenej
reality a na vsetky úkazy -
vedecké, historické,
ekonomické a sociálne -
nájde odpoved jedine hmota."
Takéto
chápanie "evolúcie" je
nevedecké, i ked vela prestíze
cerpá z toho, ze sa asociuje
(spája sa) s vedou. A takisto nie je
zalozené na experimentálnom
poznávaní alebo na logickych
dedukciách. Ide tu skôr o
predpojaté postoje, hodnoty a predsudky,
ktoré sú nielen nevedecké,
ale aj iracionálne (nerozumné). Je
úplne nezmyselné trvat na tom, ze
také zlozité orgány - ako
napríklad oko - nenaznacujú
riadiacu inteligenciu, ale miesto toho sú
vysledkom slepej náhody, ktorá
samozrejme nemôze poznat alebo
plánovat koniec (videnie), do
ktorého sa jednotlivé casti oka
spájajú a vyvíjajú.
V skutocnosti tu ide o modernú formu
filozofického materializmu, ktory tu
existuje od cias Grékov.
I
ked ide o náhlad na zivot, v skutocnosti
je to druh nábozenstva. Správne by
sme mohli povedat, ze tento súbor
názorov by sa nemal nazyvat
"evolúcia" ale "evolucionizmus."
Schvalovat myslienku kreácie (stvorenia)
- co nie je to isté ako kreacionizmus -
to jest, podmienenú definitívnu
závislost sveta na nevyhnutnej tvorivej
bytosti nie je vôbec nábozensky
akt. Je zálezitostou filozofie z
nevyvrátitelnych predpokladov
(vychodiskovych bodov) dospiet k záverom.
"Evolucionizmus"
si nasiel svojich prívrzencov vo vsetkych
profesiách. Niektorí fyzici,
astronómovia a odborníci v
genetike veria "evolucionizmu." Ale aj vela
novinárov, ekonómov, ucitelov a
historikov, taxikárov, podnikatelov,
básnikov... Ateizmus biochemika nie je o
nic vyznamnejsí ako ateizmus
úradníka, ale na verejnú
mienku môze mat väcsí
vplyv.
Ako
uvidíme, katolík môze dat
jasny súhlas evolúcii vo vedeckom
vyzname, ale nie evolucionizmu. Faktom je, ze
mnoho vedcov, ktory sa zaoberajú
stúdiom vyvoja, sú velmi zboznymi
katolíkmi. Tyto ludia nevidia rozpor
medzi medzi tym, co Cirkev ucí a tym, co
veda (pravá veda bez predsudkov)
pozná. A teraz preskúmajme, preco
je to tak.
UCENIE
KATOLÍCKEJ CIRKVI
Pre
mnohych katolíkov bude asi
prekvapením, ked sa dozvedia ako
málo Cirkev v tejto oblasti ucí -
kolko málo dogiem je stanovenych ako
pravdivych a nezvratnych. Katolíkom
zostáva siroky priestor na osobny
úsudok. Cirkev sa evolucnymi
otázkami ako takymi nezaoberala, ale
skôr mala záujem o ich mozné
dôsledky pre katolícku
vieru.
Cirkev
trvá na tom, ze prvé tri kapitoly
knihy Genezis obsahujú historickú
pravdu. Ich inspirovany autor vyuzil vseobecne
rozsíreny literány druh tej doby,
aby vysvetlil urcité historické
fakty stvorenia. Tieto boli vyslovené
pápezskou biblickou komisiou so
súhlasom pápeza Pia X v roku 1909.
Oficiálny dokument vyhlasuje, ze doslovny
historicky vyznam prvych troch kapitol knihy
Genezis by nemal byt spochybnovany ohladom
tohto:
"stvorenie
vsetkych vecí Bohom na pociatku cias;
unikátne stvorenie cloveka; utvorenie
prvej zeny z prvého muza; jednota ludskej
rasy; prvotná blazenost prvych rodicov v
stave spravodlivosti, jednoty a nesmrtelnosti;
príkaz dany cloveku Bohom, aby
vyskúsal ich poslusnost; porusenie
Bozieho príkazu na podnet diabla vo forme
hada; zbavenie prvych rodicov
pôvodného stavu nevinnosti a slub
budúceho vykupitela."
Vsimnime
si, ze Cirkev nehovorí nic
definitívne o tom ako Boh svet a
rôzne zivé organizmy stvoril, alebo
ako dlho to trvalo. Jediné
"unikátne stvorenie", ktoré sa
spomína, je stvorenie cloveka,
ktoré je unikátne tym, ze
má duchovnú a nesmrtelnú
dusu. V ociach Cirkvi sa Genezis zaoberá
historickym faktom, nie s vedeckym procesom -
otázkou "co" nie otázkou
"ako."
V
roku 1950 pápez Pius XII adresoval
otázku pôvodu cloveka
specifickejsie vo svojej encyklike "Humani
Generis." Niekolkymi strucnymi paragrafmi
vyjasnil pozíciu Cirkvi, ktorú
môzeme zhrnút asi takto:
1.
Otázka pôvodu ludského tela
z predom jestvujúcej zivej hmoty je
legitímna otázka a vyzaduje si
svoje preskúmanie prírodnymi
vedami. Katolíci sú
slobodní utvárat si svoje
vlastné názory, ale mali by tak
robit opatrne a nezamienat si fakty s
domnienkami. Mali by vsak respektovat
právo Cirkvi formulovat otázky,
ktoré sa tykajú náuky
zjavenej Bohom.
2.
Katolíci sú povinní verit,
ze ludská dusa bola stvorená
bezprostredne Bohom. Kedze dusa má
duchovnú podstatu, nevznikla
pretváraním hmoty, ale
bezprostredne Bohom, od ktorého
kazdá osoba dostáva svoju
jedinecnost.
3.
Vsetci ludia majú spolocného
potomka, a to Adama, ktory preniesol dedicny
hriech na celé ludstvo. Takze
katolíci nemôzu verit vedeckej
hypotéze, ze ludstvo je potomkom skupiny
prapôvodnych ludí.
Vedecká
otázka evolúcie je z
katolíckeho hladiska nasiroko
otvorená diskusii. Evolucné
hypotézy, ktoré sa
pokúsajú vysvetlit vyvoj zivych
organizmov môzeme uznávat, pokial
sa nerozchádzajú s tymi niekolkymi
jednoznacnymi pravdami, ktoré sme uz
spomínali.
Toto
stanovisko je v jasnom rozpore so stanoviskom
mnohych fundamentálnych protestantskych
siekt. Tym, ze neuznávajú
ucitelskú autoritu Cirkvi,
fundamentalisti zvycajne trvali na tom, aby sa s
knihou Genezis zaobchádzalo ako s vedecky
presnym a historicky pravdivym opisom.
Nanestastie sa toto stanovisko casto zjavovalo v
médiách ako jednoznacná
krestanská doktrína. Detaily boli
v takom ostrom rozpore s vedeckym
poznaním, ze krestanská viera bola
zosmiesnovaná.
Môzeme
uviest jeden príklad: V 17.
storocí anglikánsky duchovny,
biskup James Ussher, vypocítal z
biblickych rodokmenov, ze Boh stvoril svet
ráno v mesiaci október v roku 4004
B.C. Este aj dnes mnohí fundamentalisti
povazujú takyto názor za
dôlezity clánok viery. V
skutocnosti takéto vykreslenie prakticky
vsetci vedci povazujú za absurdné.
Z katolíckeho pohladu biskup Ussher
hovoril len za seba, nie za celú cirkev.
Jeho cin nebol nic iné ako poctová
operácia, ktorá s teológiou
nemala nic spolocné.
Samozrejme,
ze katolíci môzu súhlasit s
mnohymi fundamentalistickymi názormi.
Faktom zostáva, ze to nie je
záväzné. Môzu sa
pridrzat akéhokolvek vedeckého
stanoviska, ktoré sa zdá byt
logické a presvedcivé.
A
toto nás vedie k dalsím
úvahám. Co vlastne veda vie s
istotou? Aké sú silné a
slabé stránky vedy v
napomáhaní pri hladaní
pravdy?
VEDECKÉ
PRESVEDCENIE
Populárne
vedecké vysvetlenia, ktoré
nachádzame v ucebniciach, casopisoch a v
televíznych programoch sú casto
zavádzajúce v zmysle istoty
vedeckého poznania. Autor, ktory sa
snazí vysvetlit vedu verejnému
publiku, musí zjednodusovat velké
mnozstvo zlozitych otázok, aby boli
pochopitelné a taktiez
zaujímavé. Ale takáto
úloha casto vedie k
prílisnému zjednodusovaniu. Takze
ludia sú vedení k tomu, ze vedu
povazujú za v podstate ustáleny
súbor konkrétneho poznania. V
skutocnosti je veda dynamicky, zivy proces,
neustále cinny v sebanáprave a
niekedy dokonca v radikálnej oprave.
Vysvetlovanie, odhady a predstavivost
hrajú mozno väcsiu úlohu vo
vedeckom bádaní ako si vela
ludí uvedomuje.
Následkom
toho, poznávanie získané z
tohto bádania má niekolko
odlisnych, ale prekryvajúcich sa stupnov
istoty. Napríklad, niektoré
vedecké znalosti tykajúce sa
vyvoja sú známe ako skutocne
pravdivé, t.j. nemozno o nich pochybovat.
Iné môzeme povazovat za
prijatelné domnienky, vseobecne
uznávané
specialistami
v odbore ako pravdivé. A zasa iné
zostávajú len
nepreskúsanymi hypotézami,
ktoré este len cakajú na svoje
overenie dalsím vyskumom.
Pozrime
sa blizsie na tento prípad:
"Australopithecus" bol tvor, podobajúci
sa opici. Zil v Afrike pred vyse miliónmi
rokov. Faktom je, ze jeho priemerná
velkost mozgu sa pohybovala okolo 500 cc. a jeho
stehenná kost mala urcité crty,
podobné cloveku. To, ze väcsinu casu
chodil vzpriamene je vsak len domnienka,
ktorá sa zdá byt rozumná a
prijatelná, ale nemôzeme to tvrdit
s takou istotou, s akou sme hovorili o mozgu a o
stehennej kosti. Tvrdenie, ze telo
Australopitheca dalo podnet vzniku tela
súcasného cloveka, je len
hypotéza. Tieto odlisné stupne
pravdepodobnosti istoty sú casto
nejasné aj v mnohych vedeckych
clánkoch.
Evolucné
vedy sú zvlást
nárocné pri zostavovaní
presvedcivych faktov. Na rozdiel od fyziky alebo
chémie, ktoré sa dajú
overit prostredníctvom kontrolovanych
laboratórnych experimentov,
evolucné disciplíny sú vo
svojej podstate historické. Vsetky formy
paleontológie (vrátane
paleoantropológie - stúdium
starovekého cloveka) sa snazia zistit, co
sa vlastne stalo so zijúcimi tvormi v
casovom priebehu. Ked bádatelia
predkladajú hypotézy, aby
vysvetlili fenomén skamenelín,
predkladajú nám prijatelné
vysvetlenia, ktoré mozno overit len
prostredníctvom dalsích vyskumov.
Neskorsie zistenia môzu tieto vysvetlenia
potvrdit alebo sa môzu preukázat
ako menej prijatelné alebo sa môzu
potvrdit ako nesprávne. Takze to, co
odborníci v súcasnosti
povazujú za vseobecne prijatelné
sa o pár rokov môze povazovat za
zastaralé. Odbor je velmi
dynamicky.
Evolucny
vyskum posledného storocia a hlavne v
súcasnosti presiel mnohymi
zákrutami, casto vedúcimi do
neznámych uliciek. Neistota v tejto vede
je zrejmá. Relatívny nedostatok
fosílnych dôkazov, znacné
spoliehanie sa na predstavivost a
interpretáciu, problémy s
overovaním - tieto okolnosti
udrzujú prácu v neustálej
neistote. Nanestastie, ucebnice len zriedka
vyslovia námietku o opatrnosti a docasnej
povahe evolucného myslenia. Veda vie o
evolúcii menej ako sa vo vseobecnosti
predpokladá.
Vedecká
história ponúka mnoho
príkladov tohto samoopravného
procesu. Stojí za to, aby sme aspon v
krátkosti preskúmali a uvideli
túto dynamiku fungovat v
praxi.
Mytus
jaskynného cloveka: fosílne
dôkazy nehovoria samé za seba,
vysvetlenie je potrebné a to si vyzaduje
predstavivost. Vedci si v minulosti dovolovali
opisovat starovekého cloveka s
väcsou slobodou ako to robia vedci v
súcasnosti. Imidz paleolitického
cloveka vstúpil do predstavivosti
ludí - chlpaty, s ohnutym
chrbátom, hlúpy, zúrivy,
násilny tvor vydávajúci
pazvuky. Nespocetné mnozstvo
ilustrácií ho znázornuje
tymto spôsobom a niektoré
populárne médiá este aj v
súcasnosti povazujú tento imidz za
správny.
Odborníci
dnesnej doby by takyto imidz zavrhli, pretoze sa
vôbec nezlucuje s faktami. Zo samotnych
fosílnych dôkazov nemôzeme
povedat nic o chlpatosti alebo inteligencii
alebo reci alebo o vyraze oblicaja alebo o
predpokladanom primitívnom
správaní. Tieto detaily boli
doplnené pomocou predstavivosti.
Motív tzv. "prirodzeného vyberu"
si vyzadoval charakteristiky blízke
"opiciemu cloveku" a tieto boli poctivo
poskytované. Samotné kosti
nám nic neodhalili.
Jednako
len, jeden súbor nájdenych
kostí bol vyznamny. V roku 1911,
známy francúzsky anatóm
Marcellin Boule dôkladne prestudoval pred
nedávnom objavenú kostru
Neandertálca. Tento exemplár bol
dôlezity preto, lebo islo o prvú,
skoro kompletnú kostru
historického cloveka. Takto mohla veda
lepsie pochopit detaily telesnej
struktúry Neandertálca.
Bouleho
rekonstrukcia Neandertálca ukázala
zdeformovaného tvora s ohnutym
chrbátom, s pokrcenymi nohami a s
tvárou vycnievajúcou dopredu,
podobne ako gorila. Tento opis velmi ovplyvnoval
dalsie desatrocia. Uvádzal sa v
ucebniciach, na obrazoch a kresbách, v
múzeách po celom svete...
Neskorsie zistenia vsak vrhli pochybnosti na
Bouleho prácu. V roku 1957 skupina
anatómov znovu preskúmala
pôvodnú kostru Neandertálca
a zistila váznu chybu:
Neandertálec trpel váznym druhom
artritídy. Chrbát mal naozaj
ohnuty, ale toto drzanie tela nebolo
podmienené geneticky a takisto nebolo
typické. V dnesnej dobe veríme, ze
historicky ludia chodili a stáli
vzpriamene, skoro tak isto ako my.
Imidz
násilnosti a zúrivosti bol tiez
bez faktickej podpory. Mnohé
archeologické plochy poskytli dôkaz
spolupráce a dokonca i súcitu
medzi primitívnymi ludmi. Mnozstvo
skamenelín sa naslo v starostlivo
pripravenych hroboch, niektorych az 100 000
rokov starych. V niektorych prípadoch
zosnulí boli starí a
zmrzacení (ako Bouleho exemplár) a
roky predtym ako boli pochovaní, sa im
dostávalo opatery. V jednom hrobe bol
mlady clovek, opatrne pochovany leziac na jednom
boku, s jednou rukou zasunutou pod hlavu
(akokeby spal) a v druhej ruke drzal
nádherne vyryty nôz z kremena. V
inom hrobe archeológovia nasli telo
starsieho Neandertálca, ktorého
predlaktie bolo amputované este v
mladosti (operácia pred 60 000 rokmi!).
Opatery sa mu pravdepodobne dostávalo
cely zivot. A znovu na inom mieste
vyskumníci nasli dôkaz, ze
zosnulí boli pochovaní s
kvetinami.
Starostlivost
o zosnulych a pohreb s kvetmi dáva
historickému cloveku dimenziu ludskosti,
ktorú by vedci este pred nedávnom
povazovali za prekvapujúcu.
Triedenie
druhov: Pred desiatkami rokov odborníci
bezne triedili skoro kazdy nájdeny
hominidny druh (pripomínajúci
cloveka) do samostatnych tried. Tieto bytosti
boli pomenované ako "ludoop peking-sky,"
"Jáva /jávsky/ ludoop," "clovek
neandertál-sky"... Kresby
znázornovali vyvoj smerujúci
dopredu - od primitívnej opice k
ludoopovi, ktory sa postupom casu zmenil na
cloveka neandertálskeho a ten viedol k
tzv. Cro-magnon (skoro vo vsetkych ohladoch
identicky s dnesnym clovekom).
Toto
triedenie bolo za poslednych 25 rokov
preklasifikované (dané do inych
kategórií). Vsetky typy ludoopov
(spred 100 000 az 500 000 rokov) v
súcasnosti patria k jednému druhu,
a to "Homo erectus"- "clovek vzpriameny." V
súcasnosti sú vedci tej mienky, ze
clovek neandertálsky bol typ rasy
moderného cloveka "Homo sapiens." Ale
toto rozdelenie potrebuje vysvetlenie. V akom
zmysle boli tieto dva druhy rozdielne? Boli to
skutocne samostatné a odlisné
druhy?
Skutocnym
testom rozdielnosti druhov je genetická
izolovatelnost - co znamená zistit, ci
párenie dvoch jednotlivcov splodí
neplodného alebo plodného potomka.
Ocividne, toto nie je mozné zistit
spomedzi bytostí, ktoré sú
mrtve.
Je
dôlezité si uvedomit, ze ked vedci
triedia fosílie, robia tak vyhradne na
základe ich telesnej struktúry. Ak
má nejaky exemplár usporiadanie
kostí v rozmedzí urcitého
známeho typu, podla toho typu sa aj
exemplár pomenuje. Ale ak niektoré
vyznamné znaky lezia mimo tohto
rozmedzia, potom bude exemplár
pravdepodobne patrit inému typu a preto
bude aj inak klasifikovany. "Homo erectus" mal
niektoré anatomické znaky
odlisné od cloveka dnesnej doby. Napr.,
mal nápadny kostnaty vybezok nad okom,
bol nizsieho vzrastu a mal mensí mozog.
Hlavné
je, ze "Homo erectus" i "Homo sapiens" boli typy
cloveka, patriace do triedy "Homo."
Anatomická odchylka bola pravdepodobne
jediná vyznamná rozdielnost.
Vieme, ze "erectus" pochádzajúci
aj z najvzdialenejsej histórie
dokázal zhotovit niekolko typov
náradí a pouzíval ohen. Obe
tieto cinnosti nám podávajú
informácie o kultúrnom
zaobchádzaní s prírodou.
Inymi slovami, "erectus" takisto ako "sapiens"
dokázal mysliet.
Velkost
mozgu: V minulosti sa vedci domnievali, ze
velkost mozgu a inteligencia sú vo
vzájomnom vztahu. Po
preskúmaní dalsích
údajov sa toto stanovisko znacne
pozmenilo. Priemerny mozog dnesného
cloveka má asi 1250 cc., ale so znacnymi
obmenami. Typicky sa pohybuje medzi 1000 az 2000
cc. "Homo erectus," kedze bol nizsej postavy,
jeho mozog sa pohyboval v rozmedzí od 775
cc. az 1200 cc. Vsetky udané cifry
sú ovela vyssie ako tie, ktoré by
sme pridelili opiciam alebo im podobnym tvorom:
v priemere 450 cc.
Ale
rôzne variácie cloveka modernej
doby podla vsetkého nesúvisia so
schopnostou mysliet. Aspon v jednom
prípade clovek s velkostou mozgu 900 cc.
prejavoval normálnu inteligenciu. Preto
nemôzeme s istotou potvrdit nizsí
stupen inteligencie starovekych ludí len
na základe velkosti mozgu.
Vyroba
nástrojov: doteraz nájdené
fosílne dôkazy nám
naznacujú (môzeme datovat priblizne
2 000 000 rokov dozadu) vyrobu náradia.
Vedci este pred niekolkymi desatrociami tvrdili,
ze zrucnost pri vyrobe náradia a
vrodená inteligencia sú vo
vzájomnom vztahu. Primitívne
náradie naznacovalo primitívne
myslenie a zlozitejsie typy náradia
naznacovali vyvinutejsiu inteligenciu. Tento
úsudok uz medzi odborníkmi
neprevláda.
Vedci
v súcasnosti zastávajú
názor, ze technická zrucnost je
odlisná od vrodenej inteligencie.
Vyrábanie nástrojov je zrucnost
nadobudnutá ucením a praxou. Okrem
toho antropológovia sa v
súcasnosti stavajú s velkym
respektom k zrucnostiam starovekého
cloveka a spôsobu akym dokázal
vyrobit náradie.
Pozoruhodnym
detailom je obrovská rozmanitost tychto
starovekych nástrojov. Po tisícky
rokov paleoliticky clovek vyrábal
desiatky rôznych nástrojov: sekery,
skrabky, sidlá, rydlá,
pílky, noze... Stovky
generácií ich vyrábali s
mimoriadnou dôslednostou a dokonca aj s
umeleckym majstrovstvom. S velkou zrucnostou
boli vyrobené mnohé pomôcky
z kremena alebo z polodrahokamov.
Takáto
rôznorodost náradia
paleolitického cloveka nás nutne
vedie k záverom, ze clovek
pouzíval aj iné druhy
materiálu (drevo, koza, kosti) pri vyrobe
nástrojov, ktoré samozrejme casom
zmizli bez stopy. Nástroje
naznacujú inteligenciu nielen preto, ze
sú vyrábané úmyselne
(co je tiez úkon inteligencie), ale aj
preto, ze boli vyrobené na nejaky
budúci úcel. Takéto
cielavedomé plánovanie je jasnym
znakom rozumového myslenia a
inteligencie.
Co
vsetko mohol vlastne clovek vykonávat s
primitívnymi kamennymi nástrojmi?
Na nájdenie odpovede na túto
otázku si antropológovia najali
zrucného horára so
Skandinávie a zaobstarali mu pravé
paleolitické náradie. The
craftsman hafted stone axe-heads onto wooden
shafts and experimented with various cutting
techniques. Krátko nato sa mu podarilo
zotat velké stromy, brvná podelit
a urobit z nich dosky. O tri mesiace tento
odborník postavil jednoposchodovy
drevenny dom.
Je
jasné, ze zrucnost spocíva v mysli
a v rukách. Len málo môzeme
predpovedat zo samotnych nástrojov,
akokolvek primitívne
vyzerajúcich.
Súcasny
teoreticky vyvoj: Väcsie pokroky vo vyskume
za poslednych desat rokov zanechali
teoretické predstavy velmi
nestále. Nové poznatky sú
prílis zlozité nato, aby sme ich
tu mohli detailne opísat, ale
stojí zato ich aspon v krátkosti
spomenút.
Od
polovice dvadsiatich rokov do zaciatku
sedemdesiatich rokov dvadsiateho storocia vedci
vo vseobecnosti verili, ze clovek sa postupne
vyvíjal z malej bytosti podobnej opici
(Australopithecus). Ako sme uz skôr
spomínali, toto zviera zilo pred vyse
miliónmi rokov a nájdené
fosílie naznacovali urcité
charakteristiky, ktoré sú
typické pre cloveka. Toto zviera mohlo
chodit vzpriamene (i ked nevieme, ci po cely cas
svojho zivota) a aj chrup bol podobny cloveku.
Okrem toho bádatelia casto
ponachádzali kamenné
náradie rozptylené medzi
nájdenymi fosíliami.
Teória
tej doby tvrdila, ze niektory druh
Australopiteca tym, ze relatívne bez
prekázok pouzíval ruky, zacal
robit pokroky pri vyrobe náradia a casom
nadobudnuté zrucnosti zaprícinili
zväcsovanie sa mozgu, pricom hlavnú
úlohu hral "prirodzeny vyber."
Nespocetné mnozstvo kresieb v casopisoch
a v ucebniciach znázornovali
chlpatého Australopiteca stojaceho vedla
"cloveka vzpriameného" (Homo erectus) -
jeho dávneho vyvojového
potomka.
Ale
na zaciatku sedemdesiatich rokov
vyskumníci nasli nieco skutocne
prekvapujúce. Objavili totizto druhy
"Homo erectus" aj so sadou náradí.
Tento objav vedci datujú na viac ako 2
000 000 rokov dozadu. Inymi slovami, clovek zil
zároven a mozno dokonca i pred niektorymi
druhmi Australopiteca. S najväcsou
pravdepodobnostou to bol on, kto vyrábal
náradie, ktoré sa naslo
roztrúsené medzi fosíliami
ludoopov. Tymto objavom sa vynorila
otázka evolucného vztahu medzi
dvomi druhmi zivota. O tomto probléme sa
v súcasnosti diskutuje.
Niekolko
poprednych paleontológov verejne
vyslovilo pochybnosti o dovtedy
prevládajúcej teórii
gradualizmu (koncepcia pozvolného
postupu), známeho Darwinovho
názoru na evolúciu
prostredníctvom prirodzeného
vyberu (skoly i ucebnice donedávna ucili
túto teóriu prakticky ako dogmu).
Títo bádatelia tvrdili, ze na
rozdiel od Darwinovych predpovedí,
fosílne záznamy neukazujú
postupné prechody medzi druhmi.
Práve naopak, vyjadrili sa, ze
dôkazy nasvedcujú o neobycajnej
stálosti druhov. Zdá sa, ze sa na
Zemi objavili náhle, milióny rokov
zostali prakticky nezmenené a potom tak
náhle aj vymizli.
Co
by mohlo objasnit tento úkaz?
Súcasná teória sa
pridrziava názoru - medzi inymi
názormi - ze vyznamnejsie
genetické zmeny viedli k relatívne
náhlemu objaveniu sa novych druhov. Tento
geneticky skok sa nazyva "makroevolúcia."
Na strane druhej, vplyvom síl
prirodzeného vyberu, ktoré
pôsobili v rámci druhov, sa
uskutocnovali mensie zmeny v stavbe tela. Ako
príklad môzeme uviest Darwinovu
poznámku o pretvorení
zobáka pinky (vták). Tento proces
sa nazyva "mikroevolúcia." Ako vlastne
genetické a ekologické
úkazy pôsobili, aby
zaprícinili vznik novych druhov, to
zatial zostáva nezodpovedanou
otázkou.
Zmyslom
tejto rozpravy bolo ukázat
dynamickú povahu vedeckého
bádania. I tychto niekolko málo
nácrtov nám dokazuje, ze
samotné evolucné myslenie
prechádzalo a stále
prechádza svojou vlastnou
evolúciou. Veda má stále
vela nejasností a len velmi málo
dogiem. Táto neistá povaha sa vo
velkej miere podiela na prítazlivosti,
ktorú vedci v tejto práci
nachádzajú.
Katolíci
sa nemusia obávat poctivého,
pravdivo vysvetlovaného vedeckého
bádania. Práve naopak, kazdy novy
objav je zdrojom úzasu a dôvodom na
zvelebovanie Boha. So sv. Pavlom môzme o
Stvoritelovi prehlásit, "Ved to, co je v
nom neviditelné - jeho vecnú moc a
bozstvo -, mozno od stvorenia sveta rozumom
poznávat zo stvorenych vecí..."
(Rim 1,20).
(James
B. Stenson, riaditel súkromnej skoly v
Northridge v Des Plaines, je odborníkom
na históriu evolucnych vied)
(Pre
Redemptio prelozila Ivana)