|
Otázka
|
Adventista
|
24.
feb 1999
|
Mily otec
Eirene!
Cital som vasu
knihu adventista
a katolik
a velmi sa mi paci. Zaujimalo by ma, zostal este
vas priatel adventistom alebo nie? Lebo je tazke
vzdorovat takym argumentom vo vasej
knihe.
Stanislav
|
Odpoved
|
o.
Eirene
|
25.
feb 1999
|
Drahy brat v
Kristu!
Zo
svojím priatelom zo skolskych
lavíc nemám kontakt uz pár
rokov. Poslal som mu túto knihu, ako som
mu to bol prislúbil pri rocníkovom
stretnutí. Sám mi to nadhodil, ked
som mu povedal, ze by som to chcel publikovat.
Nezdá sa vsak, ze by uz prestal byt
adventistom.
Katolícka
Cirkev nás ucí, ze viera je dar
Bozí. Pouzíva aj argument zo
Svätého Písma:
Spasení
ste milostou skrze vieru; a to nie je z
vás, je to Bozí dar (Ef
2:8).
Hoci by sa
mnohym na prvy pohlad zdalo, ze viera je
otázkou púheho stúdia,
alebo rozumovych argumentov, nie je to tak.
Hovorí nám to svätá
Cirkev aj Písmo. Verit vsetko, co Cirkev
katolícka ohlasuje (v rámci Nej
samotnej), to absolútne presahuje
ludské schopnosti. Viera, to je milost
Bozia, a to nie je z nás, je to dar
Bozí. Akokolvek cudné sa to
zdá byt, je to tak.
Sú
prípady, ked clovek stratil vieru a potom
si zúfal. Vedel, ze stratil vieru, ale
svojou vlastnou mocou sa k nej nedokázal
naspät dostat.
Sú zase
iné, pozitívne príklady,
ktoré dokazujú túto pravdu
z inej strany. Ak si dobre pamätám,
bol to Claudel, ktory sa obrátil, ked
vosiel do kostola za priatelom. Ked stál
pri jednom zo stlpov, zrazu, v jednom momente
uveril. Sám vôbec nicomu nerozumel,
len vedel, ze verí. Pripadalo mu to, ako
keby ho vyzliekli z koze a postavili ho vedla
neho samého. Vôbec nechápal
tento stav. A co je paradoxné, Boh mu
ponechal vsetky jeho ateistické
názory v jeho hlave. Z darom viery mu
vôbec neodstránil z hlavy vsetky
jeho doterajsie ateistické presvedcenia.
Trvalo mu to asi dva roky, kym si ich vsetky
namáhavo "poodvysvetloval".
Napísal o tom aj knihu, ktorá sa
volá: "Boh existuje, ja som sa s
ním stretol."
Jeden z
reholnych spolubratov sa z nami raz podelil zo
svojím svedectvom. Zil bez viery, hoci
bol pokrsteny. Ako futbalista zvykol
behávat na tréningy do lesa. Ale
raz sa stalo, ze ked bezal, zrazu uveril.
Odbehol neveriaci a vrátil sa veriaci.
Povedal nám: "Mohol by som vám
ukázat presne miesto, kde som
uveril."
V tychto
príkladoch vidiet celkom jasne, ze viera
je slobodny dar Bozí. Hoci v mnohych
inych prípadoch sa javí, ako keby
viera bolo cosi prirodzené, nie je tomu
tak. Viera je vzdy NADPRIRODZENÁ.
Ak je viera
Bozí dar, - niekto by mohol povedat, -
potom si sadnime a cakajme, kym ju Boh dá
kazdému.
To znovu nie je
pravda, lebo Boh chce, aby sme robili misie, aby
sme privádzali ludí k viere. Boh
chce nasu spoluprácu. Spolupráca s
Bohom (!!!) je opät pre nás velkym
tajomstvom. O podstate tajomstiev písem
práve aj v uvedenej knihe.
Pouzijem znovu
obraz: Predstavme si cloveka, ktory píse
list. Ked ho dopíse, opytame sa, "Kto
napísal list, pero alebo ten clovek?"
Nemôzme povedat, ze polovicku listu
napísalo pero a polovicku clovek. Lebo
cely list napísalo aj pero aj clovek.
Clovek vsak je PRVOU prícinou, a pero
DRUHOU. Druhá prícina by nikdy
nenapísala list bez prvej.
Cosi
podobné je pri súcinnosti Bozej s
nasou. Preto svätci mali zlatú
zásadu: "Pracuj ako keby vsetko
záviselo od teba a modli sa ako keby
vsetko záviselo od Boha." Lebo
taká je pravda. Cely "list násho
zivota" závisí od Boha, ale aj odo
mna.
Ked som teda
písal uvedenú knihu (vlastne
listy), dobre som si vtedy uz uvedomoval, ze
najjasnejsie argumenty na svete nikoho
nemôzu samy osebe priviest k viere. Ak som
ich písal, to preto, lebo som si
uvedomoval, ze PRVÁ PRÍCINA chce
pouzit druhú prícinu.
Rozumové
argumenty majú svoj vyznam, lebo clovek
má rozum. To, co tu chcem zdôraznit
je to, ze LEN rozumové argumenty nestacia
na získanie viery. Nestacia preto, lebo
clovek nemá LEN rozum. Clovek okrem
rozumu má aj telo, aj vôlu, aj
city. Viera nie je, povedal by som, LEN
otázka rozumu, ale viera je otázka
celej bytosti cloveka. Na to, co tu teraz
hovorím, som sa snazil nájst
nejaké prirovnanie, a také
najblizsie, ktoré som dokázal
nájst je toto:
Predstavme si,
ze nejaky clovek potrebuje prejst cez
hlbokú priepast na druhú stranu.
Tá priepast nie je velmi siroká,
ale je neuveritelne hlboká. Sírka
priepasti je povedzme 5 metrov. Ten clovek vsak
nemá ziadne prostriedky ako sa cez nu
dostat, okrem jediného, - preskocit ju.
Nuz zacne trénovat skok do dialky.
Nakoniec dokáze skocit 5,5 metra.
Skúsa tisíckrát a zakazdym
dokáze skocit túto vzdialenost.
Teraz prichádza cas príst k
priepasti a preskocit ju. Situácia je
teraz iná ako pri tréningu. Ak sa
odrazí skôr, alebo neskôr,
ako by sa mal, padne do priepasti. Ak teraz
neskocí viac ako 5 metrov, i ked sa dobre
odrazí, padne do priepasti. Rozum mu
hovorí: Ved si to tisíckrát
dokázal. Rozum mu hovorí: vzdy si
sa dobre odrazil. Rozum mu hovorí: mal by
si to dokázat, ved si v dobrej pohode,
kraje priepasti sú suché…
A clovek si v
duchu hovorí: to vsetko je pravda, ale co
ak padnem do priepasti a VSETKO stratím?!
Pri viere
clovek stráca vsetko (ak opravdivo
uverí). Hoci na druhej strane, vsetko
získa!
Clovek sa
nedokáze rozhodnút pre "skok
viery" bez toho, aby mu Boh nedal tú
odvahu.
Nuz, môj
priatel mozno uz nemá vela síl
vzdorovat argumentom, mozno
vnútorná sila pravdy ho
tlací, ale potrebuje milost Boziu, aby v
nom dokonala rozhodnutie.
Preto na konci
úvodu uvedenej knihy prosím o tri
Zravasy pre svojho priatela.
o. Eirene
