Prv nez
otocís list
SRDCE
ZRODU
„Dost
bolo o Jehovovych svedkoch!" - pomyslel som si,
ked som zistil, ako velmi málo
literatúry je o adventistoch siedmeho
dna.
Priatel,
priatelka, nechcem tym povedat, ze netreba
písat aj o Jehovovych svedkoch, chcem tym
len povedat, ze literatúry o nich je
pomerne dost, je pomerne
vycerpávajúca a koniec koncov ich
ucenie je také nezmyselné, ze
vyvrátit ho nevyzaduje velkú
námahu, skôr je treba
zdôvodnit psychologické
dôvody sírenia ich sekty.
Inak je to u
adventistov. Literatúry o nich je velmi
málo, ba takmer nic. Cielavedome a
pomerne dlhú dobu som ju hladal v
katolíckych predajniach v Taliansku,
Kanade i USA. Nenasiel som takmer nic. A
tá jedna-dve knihy, ktoré som o
nich nasiel, sa dotykali poväcsine len tych
omylov ich ucenia, ktoré sú
vlastné aj ostatnym protestantom.
Bozím
riadením som sa s ucením
adventistov stretol uz v internáte pocas
prvych rokov svojich vysokoskol-skych
stúdií. Bolo to
prostredníctvom môjho priatela
Adama (tak ho tu budem nazyvat), ktory sa stal
clenom tejto cirkvi.
Zoznámil
som sa s ním pri sachu. Neraz zasiel do
nasej izby a pripojil sa k búrlivym
debatám o nábozenstve,
ktoré sa u nás neraz strhli. Kedze
to bolo v case komunistickej totality, preli sme
sa obycajne o existenciu Boha. Uz v prvych
polemikách Adam dal najavo, ze podla neho
Boh musí existovat, cím ostatnych
schladil. Duchovne sme si v skole s Adamom
rozumeli najlepsie, ale v jednej veci sme sa
velmi skoro zacali rozchádzat - v pohlade
na katolícku Cirkev. Nasich pár
prvych dialógov o viere prebehlo vo velmi
otvorenej atmosfére, ale uz po prvych
návratoch Adama po víkende z domu
táto atmosféra zanikla. I ked Adam
nebol pokrsteny, v mieste svojho bydliska mal
kontakty s adventistami, ktorí, zaiste po
jeho zmienke o kontakte so mnou, ho zacali
vyzbrojovat argumentmi proti katolíckej
Cirkvi. Ak som mu v sekunde neodpovedal na jeho
pripravené argumenty, bolo to pre neho
samozrejme dôkazom o neschopnosti a blude
katolíckej Cirkvi. A i ked som mu na
mnohé námietky odpovedal
protiargumentmi z Písma, nevedel som mu
hned povedat, kde sa ten-ktory citát v
Písme presne nachádza, hoci som si
bol isty, ze je v Písme. Ved cely zivot
som chodil do kostola a pocúval
cítania z Písma, i to, ako ho
katolícka Cirkev vysvetluje.
Zasol som nad
tym, akú primitívnu predstavu o
katolíckej Cirkvi mu adventisti
predkladajú. A nielen to, lebo bolo
vidiet, ze adventisti mu vykreslili Cirkev v
tych najciernejsich farbách.
Ked som si
dal tú námahu a nasiel som mu v
Písme príslusny citát a
ukázal mu ho, spociatku len udivene
zmlkol.
Ale potom zacal s námietkami na
inú vec. Ked aj na to dostal odpoved z
Písma, presiel na dalsiu vec. Kedze v
ciste doktrinálnych otázkach sa
nevedel dobre orientovat, nakoniec vsetky
argumenty pravidelne koncili pri hriesnosti
katolíckej Cirkvi. Tam sa cítil
byt najistejsím. Vsetky nase debaty
obycajne, akoby v nejakom lieviku,
vyústili do argumentov o hriesnosti
Cirkvi. Niekedy nás pri debatách
zastihol aj ranny spev vtákov.
Po prvej
fáze suverénneho vystupovania si
Adam zaiste uvedomil, ze katolícka Cirkev
nie je maly chlapec, ktory po prvej
otázke onemie. Ale to neznamená,
ze by zacal naozaj nepredpojato skúmat
katolícke ucenie. Cirkev bola totiz v
jeho ociach uz prílis ociernená.
Obdivoval som
u neho snahu po pravde, hoci zároven som
videl, ze diablovi sa podarilo
zabarikádovat mu správny smer k
pravde. Raz sa mi zdôveril, ako s
vypätím vsetkych síl asi
tyzden studoval Bibliu. Následkom toho
ochorel a dva tyzdne sa potom musel liecit a
relaxovat. Myslel si, ze extrémnym
úsilím si urobí v
Písme úplne jasno. Neurobil si.
Lebo bez ucitelského úradu
katolíckej Cirkvi to nikto sám
nemôze dokázat. To vie aj diabol.
Keby protestanti dokázali vziat do ruky
katolícke knihy, hoci hned aj s
úmyslom nájst v nich
vieroucné bludy, a seriózne by ich
cítali, nezostali by dlho protestantmi.
Sú ochotní vziat do ruky a
cítat knihy inych protestantskych
cirkví, ale katolícka
literatúra je pre nich
„zakázanou" krajinou. Potom
usudzujú a hovoria o katolíckej
Cirkvi len to, co iní o nej hovoria, nie
to, co sami o nej poznali. Tak to bolo aj s
Adamom. Hoci v dalsich rocníkoch sme
byvali v internáte v jednej izbe a
Dokumenty II. vatikánskeho koncilu i
iné knihy zo SÚSCM boli mu vzdy na
dosah, vzal ich do ruky len niekolkokrát,
potom sa ich viac nedotkol. Videl som, ze to pre
neho bola „tazká rec".
Roky
stúdií skoncili a my sme sa
rozisli, kazdy svojím smerom.
Krátko
po skoncení základnej vojenskej
sluzby, ako blesk z jasného neba, mi Boh
dal poznat svoj plán so mnou. Celé
poznanie i rozhodnutie zasvätit sa mu by
bolo mozné pocítat na sekundy.
Vstúpil som do rehole a zacal som
studovat na knazstvo. To vsetko tajne,
ilegálne, nakolko rehole boli
zakázané a stúdium na
teologickej fakulte bolo zakázané
okrem iného aj pre tych, ktorí
mali vysoké skoly. Zanechal som svoj
odbor a hladal si také zamestnania, kde
by som mal moznost co najviac studovat. Najviac
casu som mal v kotolni. Takto riadením
Bozím som mal vlastne platené
teologické stúdia. V kotolni sa
zrodila hlavná cast aj tohto diela. O
mojich tajnych stúdiách a knazskej
vysviacke okrem zainteresovanych nikto nevedel.
Samozrejme ani môj priatel Adam, s ktorym
som bol v listovnom styku.
(pokracovanie)
