(pokracovanie)
Odpoved
na námietky
adventistov
|
ZÁSLUHY
A SPÁSA - NASA JEDNOTA V
KRISTOVI
Adam, nechcel som
pretrhnút myslienkovú nit,
ktorú som zacal v tomto liste a preto sa
az teraz dostávam k tomu, co mi padlo do
oka po prvom precítaní Tvojho
listu. Nerozlisujes totiz, ze ospravedlnenie a
spasenie (vecná odmena) nie je celkom
jedno a to isté.
Ked Písmo
hovorí o ospravedlnení bez skutkov
zákona, myslí sa na to, ze clovek
sa sám zo stavu nemilosti nijako
nemôze dostat. Tu platia slová, ze
milost by inác nebola milostou. Clovek
nemá na to moc, ani schopnost, aby sa
stal zivym údom Kristovho tela -
ospravedlnenym. Ked vsak uz je v stave
ospravedlvenia, ked je údom Kristovym,
má moc, je schopny konat
zásluzné skutky. Má
schopnost spolupracovat na svojej
spáse.
Aby sa clovek stal
ospravedlnenym, nemôze dat zo svojho nic.
Ziadne skutky, ktoré koná,
nemajú takú hodnotu, aby mohli
vyvázit velkost urázky,
ktorá bola Bohu spôsobená.
Ked vsak bez vlastnych zásluh sa milostou
Bozou stal ospravedlnenym, cize zastepenym do
vinicného
kmena
(por. Rim 11: 17), do
Krista, v Nom jeho skutky
nadobúdajú hodnotu, ktorá
sa uz lúbi nebeskému Otcovi.
Sú to „devízy", o
ktoré nebesky Otec uz má
záujem a ich aj odmenuje. S takymito
„devízami" uz nie sme pred nebeskym
Otcom
nahí
(1 M 3:7), nie sme
zobrákmi. Je to aj nadalej milostou, ale
pristupuje k tomu uz aj nasa zásluha. Je
to aj nadalej milostou preto, lebo ratolest
nevyprodukuje ani gram ovocia, ak jej vsetko
nedá vinicny kmen, a zásluhou je
to preto, lebo cely strapec je zároven
vysledkom práce aj ratolesti. To
isté ovocie je zároven i produktom
kmena i produktom ratolesti.
Zaiste vies, Adam, ze tento
obraz pouzil sám Pán Jezis. No ako
ziadny obraz nevystihuje plnost bytia
zobra-zovanej veci, lebo je len obrazom, tak ani
tento. Obrazom vinica nám Jezis len
priblizuje skutocnost jednoty medzi nami a
Ním. Hlbka tejto jednoty je nad
kazdé nase pochopenie, nasím
rozumom ju nikdy neprebádame, preto
dôsledky, ktoré z tejto jednoty
vyplyvajú treba prenechat viere. Tym
dôsledkom je práve aj
zásluha.
Nás rozum neprenikne
do tajomstva Najsvätejsej Trojice, kde tri
Osoby sú iba jednou bytostou - Bohom,
neprenikne ani do tajomstva Bohocloveka, kde
jedna osoba je dokonaly Boh a zároven
dokonaly clovek, takze súcasne i
trpí i je nekonecne blazeny. Neprenikne
do tajomstva Cirkvi, ktorá je dalej
zijúcim Kristom na zemi (Sk 22: 8).
Neprenikne do súcinnosti Bozej vôle
s nasou vôlou, kde nasa vôla
zostáva slobodnou i napriek tomu, ze Boh
spôsobuje i samotné nase
chcenie:
Ved
to Boh pôsobí vo vás, ze
aj chcete aj konáte, co sa jemu
páci.
Flp
2: 13
Do tohto posledného
problému si „vbehol"
napríklad aj Ty, hoci si si to
neuvedomil. Na jednom mieste
píses:
Pre
spásu sa môzeme
rozhodnút, alebo ju odmietnut - - to
jediné zálezí od
nás.
Avsak „rozhodnút
sa pre spásu" znací uverit. Tym si
teda povedal, ze viera zálezí od
nás. O niekolko riadkov dalej
píses:
Viera
sama je nie dielom cloveka, ale Boha.
Najprv teda tvrdís, ze
uverit, rozhodnút sa pre spásu,
zálezí od nás, a
krátko na to, ze to nie je nase dielo.
Nuz je to jasné protirecenie,
ktoré hovorí, ze niekde je v
usudzovaní omyl.
Opakujem, ze spôsob
súcinnosti Bozej vôle s nasou
vôlou je pre nás rozum tajomstvom.
Podobne sú tajomstvom s tym
súvisiace zásluhy. Tie isté
skutky sú v plnej miere i úcinkom
Bozím i úcinkom nasim. Ked
nás o tom ubezpecuje Zjavenie
(áno, zachované predovsetkym v
Biblii), nesmieme o tom pochybovat. Inak by to
znamenalo pychu, ktorá to, co
nechápe neuznáva,
neprijíma, cize neverí.
Tajomstvá a ich dôsledky sú
na prícine, ze viera je tazká!
Verit, i ked sa rozumu na prvy pohlad
zdá, ze si niektoré skutocnosti
odporujú. Lenze tu je len vidno, ze Bozia
skutocnost presahuje stvorenú skutocnost.
Stvoreny rozum nemôze obsiahnut nestvoreny
Rozum-Boha.
(pokracovanie)
