Odpoved
na námietky
adventistov
|
DIALÓG
Ahoj, Adam!
Na tvoj dopis z
januára Ti, ako vidís,
odpovedám az teraz. Zacal som
písat síce hned, trvalo mi to asi
tri az styri mesiace, ale odvtedy mi to vsetko
uz niekolko mesiacov lezí na stole - vzdy
na ociach. Teraz sa k tomu konecne
dostávam a neviem, kolko casu este
ubehne, kym to vsetko prepísem a
dopísem. Dnes je 21. júla. Ale to
nie je podstatné, to len na vysvetlenie.
Tymto listom chcem teda
pokracovat v nasom dialógu.
Najprv vsak, ak
dovolís (a aj keby si nedovolil, nic to
nepomôze, lebo uz to písem), chcem
sa zamysliet nad slovom „dialóg" a
tak ulavit svojej chorobe uvazovat. Zaiste mi to
prepácis, ved je to nasa spolocná
„choroba".
Teda
DIALÓG !
Ak rozoberieme vec slovne,
slovo „dialóg" sa skladá z
dvoch slov: DIA - cez, skrz a LOGOS - slovo. Z
tejto slovnej definície môzeme
vychádzat k obsahovej, ktorá by
mohla znamenat: dorozumiet sa skrze slovo; svoje
poznanie skutocnosti odovzdat tomu
druhému prostred-níctvom slova;
vymenit si svoje vnútorné svety
skrze slovo,…
A to posledné asi
najlepsie vyjadruje aj ciel dialógu.
Preco?
Pretoze iba spolocne
prezívaná skutocnost môze
cloveka urobit stastnym.
Preco „iba
spolocne"?
Neviem preco. Je to
jednoducho tak. Je to jav.
Dieta na pieskovisku sa
rozplace, ked zrazu zistí, ze je tam
samo. Lebo ak niet osoby, s ktorou by
prezívalo svoju hru, vsetky hracky
sú bezcenné.
Ide sanitka so zapnutym
majákom. Dieta trhá matku, aby sa
tam tiez pozrela, ale ona má svoje
starosti. Sanitka presla a dieta celé
zronené hovorí: „Ty si
nevidela!".
Vari by to dieta videlo viac,
keby sa aj matka pozrela?
Nie.
Preco teda to dieta
potrebovalo k radosti, aby túto
skutocnost s ním prezívala este aj
iná osoba?
Nie je to inak ani u
dospelych, hoci títo skôr
zakryvajú svoje hnutia. Komu sa
napríklad chce íst na dovolenku
samému? Radost z dovolenky
nezávisí ani tak od toho, v akom
peknom prostredí ju prezívame, ako
skôr od toho s kym ju prezívame. A
ak sme nieco pekné videli, sme
smutní, ak to nemáme komu
porozprávat, cize nemáme to s kym
prezit. A naopak, aj trpké chvíle
násho zivota sa nám premenia na
radost, ked nás v nich niekto
chápe, niekto ich s nami spolocne
prezíva.
I najfantastickejsie
prírodné scenérie bez
„TY" sú nudné, i
najbanálnejsie veci s „TY" sú
fantastické.
To je tajomstvo
osoby!
Spolocné
prezívanie jednej skutocnosti dvoma
osobami rovná sa radost.
Ako zaujímavo sa z
tohto pohladu javí tajomstvo
Najsvätejsej Trojice! Tri Osoby
prezívajú jednu skutocnost svojej
bozskej bytosti a to tak dokonale, ze
táto je vlastná vsetkym trom
Osobám. A kedze táto skutocnost je
absolútna (teda je Bohom), aj ich
blazenost z jej prezívania je
absolútna. Tri Osoby, ale iba jeden Boh.
Toto je teda cielom
dialógu: dospiet k spolocnému
prezívaniu nejakej skutocnosti (v nasom
prípade Bohom zjavenych
skutocností). A hoci nase poznanie tu na
zemi je ohranicené, a z toho
vyplyvajúca radost je tiez
konecná, predsa je predobrazom, ale i
podmienkou tej radosti, ktorá nás
caká v spolocenstve troch bozskych
Osôb.
Na ceste za tymto cielom
sú vsak nebezpecenstvá,
úskalia. Co je treba na ceste
dialógu, aby dve osoby videli rovnako
skutocnost? Lebo len to, co sa vidí
rovnako, môze sa spolocne prezívat.
V dialógu musí
byt najprv pravdivost! A to z oboch
strán. Kto by chcel druhému
odovzdat to, co sám nevidí, tam by
nebolo co spolocne prezívat. Tam by
dialóg nemal zmysel.
Ak sa podmienka pravdivosti
splní, môzu tu byt dalsie
problémy, ktoré vyplyvajú z
nasledujúceho.
Nosnym prostriedkom nehmotnej
myslienky (pojmu) je fyzické slovo. Je to
vsak prostriedok znacne nedokonaly.
Preco?
Lebo zmyslami
vnímatelnych vecí
(skutocností) je velké mnozstvno
(klas, nozík, teplo, hviezdy,
vôna…) a este viac bytostí
(bytí) je mimo dosahu zmyslov
(atóm, röntgenové ziarenie,
láska, stastie, viera, anjel, Boh…,
ale dnes i Cicero, Alexander Velky…).
Kazdá skutocnost, pri
jej spoznaní, zanechá v mysli
cloveka „odtlacok", „obraz" - pojem. A
ked clovek premysla, vtedy to jeho premyslanie
je „rozprávaním" pre seba
samého priamo prostredníctvom
tychto pojmov (obrazov). Ked sa vsak clovek s
tym, co spoznal, chce s niekym podelit,
vzniká tazkost. Tazkost preto, lebo sa
nemôze s druhym porozprávat priamo
prostredníctvom tychto pojmov. Ak chce,
aby druhému vznikla v mysli tá
istá predstava, ktorú má
on, nemôze mu ju tam „vliat".
Musí svoju predstavu oznacit fyzickym
(vtelenym - ci uz zvukovym, písanym,
znakovym) slovom, ktoré ten druhy
môze zmyslami zachytit a tak skrze slovo
(dia-logos) nepriamo môze spoznat obraz
tej istej skutocnosti.
Slov je vsak ovela menej ako
pojmov a preto sme nútení
oznacovat jednym slovom viac pojmov. A toto je
prícinou mnohych nedorozumení,
podozrievaní, nedôvery…
Pouzívame totiz niekedy rovnaké
slová, ale kazdy si pod nimi môzeme
predstavit nieco iné.
Kazdy vyrastáme vo
viac-menej odlisnych prostrediach, co má
za následok, ze casto tie isté
slová majú pre nás odlisny
vyznam, ba nezriedka i celkom odlisny, hoci
hovoríme tym istym spisovnym jazykom.
Ujednotit sa, co kto pod ktorym slovom
myslí, je nelahká práca. Je
to úskalie niekedy takmer
neprekonatelné. Napadlo ma, Adam, ze je
to hádam najtazsia práca na svete:
vyjasnit si pojmy. Avsak na nic iné
nás Pán Boh nedal na svet, nez iba
aby sme hladali Pravdu. A On hovorí:
„Kto hladá, nájde." Ked pri
kazdej tazkej práci, teda pri tejto
zvlást je clovek pokúsany k
netrpezlivosti. Neraz sa totiz dostane do
situácie, kde si povie:
Alebo si nerozumieme preto,
ze i pri najlepsej vôli, hoci
pouzívame tie najlepsie slová,
predstavujeme si pod nimi, ci aspon pod
niektorymi, iné pojmy, alebo ten druhy
nemá záujem o dialóg, nie
je úprimny.
V beznom zivote sa obycajne
predpokladá, ze ten druhy nie je
úprimny. Hoci mnohokrát je tento
predpoklad správny, predsa neraz je aj
mylny. V tomto prípade by sme
neprávom urobili z niekoho luhára,
cím by sme ho obrali o cest a tym o
najväcsí majetok, ktory clovek
môze vlastnit. Stali by sme sa vlastne
zlodejmi.
Pytam sa, kedy môzeme
brat do úvahy neúprimnost partnera
v dialógu?
Tvrdím, ze iba vtedy,
ked o tom máme morálnu istotu.
A istotu môzeme mat iba
vtedy, ked v reci toho druhého je
jasné protirecenie. Také
jasné, ako je nám jasné, ze
dva a dva nie sú tri. V ostatnych
prípadoch je predpoklad
neúprimnosti len viac alebo menej
pravdepodobny. Avsak v tak váznej veci,
ako je cest cloveka, nemôzeme sa spoliehat
na pravdepodobnost.
Teda, Adam, v tomo
vidím jedno úskalie. Druhé
úskalie súvisí s prvym, -
ako nakoniec vsetko so vsetkym - ale má
svoju osobitost.
I ked sa debata
mnohokrát zacne v dobrom duchu, postupne
sa zahniezduje nedôvera a
podrázdenost a to práve preto, ze
sa nám zdá byt velmi pravdepodobny
predpoklad neúprimnosti. Zdá sa
nám, ze ten druhy nás neberie
vázne a chce nás len zosmiesnit.
A toto je to
úskalie!
Jeho názov je:
Irónia. Po slovensky asi najlepsie:
Ustipacnost.
Teoreticky by tu nebol
problém, pretoze irónia a
láska k blíznemu sa
nezrovnávajú, ale v praxi to nie
je také jednoduché rozoznat. Ak sa
totiz pri dialógu z nespráv-neho
názoru vyvodí prakticky
záver, tento sám osebe casto
vyznie komicky, ironicky, bez toho, aby tu bol
úmysel z niekoho si utahovat. Preto som
presvedceny, ze je nemozné
absolútne sa vyhnút v
dialógu ironickej forme, ktorá
najrychlejsie a najjasnejsie vie poukázat
na chybu. A keby sme sa o to predsa
pokúsali, myslím, ze by sme museli
drvivú väcsinu problémov
obíst mlcaním, alebo hovorit len
velmi zdaleka a tym aj velmi nejasne, aby azda
nase argumenty nevyzneli ako irónia a ten
druhy ich nevzal ako útok proti vlastnej
osobe. Ale v tom prípade by vlastne
dialóg nebol mozny. Lebo kto viac miluje
svoje „ja" ako pravdu, ten bude kazdy
argument proti svojmu názoru povazovat za
iróniu, to znamená za útok
na vlastnú osobu, a teda kazdá
debata ho nahnevá. Vidíme
napríklad u farizejov, ako pukali zlostou
po dialógoch s Jezisom. A on urcite s
nimi nehovoril s úmyslom popudzovat ich.
Z tohto hladiska, Adam,
mienim Ti aj ja písat. Nechcem sa teda
len zdaleka a jemne dotykat problémov,
aby som tym neskomplikoval, nezahmlil to, co
chcem povedat, ale z druhej strany chcem co
najviac odstránit tie miesta, kde
ironická forma nie je potrebná
alebo jej hroty sú prílis
ostré. Úmysel mám, ale ako
sa mi to podarí, neviem. Verím
vsak, ze más dobrú vôlu. A
aj túto úvahu o dialógu Ti
písem nie preto, ze by som u Teba
predpokladal vsetky tieto chyby, ale preto, aby
som vyjasnil svoje stanovisko a nakolko je
mozné predisiel nedorozumeniam.
Podme teda k veci
!!
(pokracovanie)
