(pokracovanie)
Odpoved
na námietky
adventistov
|
ZÁSLUHY
A SPÁSA - PROTIRECENIE A
TAJOMSTVO
Kto môze vediet,
aké formy bytia existujú? Co vies,
aká je plnost bytia? Mnohokrát,
ked si clovek myslí, ze si nieco
protirecí, je to len preto, ze
vynechá nieco z bytia, nevie o nejakej
skutocnosti.
Predstav si takych
starovekych cestovatelov, ktorí uz
mnohokrát cestovali z Európy cez
Áziu do Cíny! A dalej si predstav,
ze ked sú uz títo cestovatelia
vychystaní na cestu, niekto by im
povedal: „Urobte celom vzad a chodte a
prídete do Cíny!" Co
myslís, co by mu asi povedali? Co by
povedali, keby im prikázal íst
„od" Cíny s tvrdením, ze
prídu do Cíny? Ja si
myslím, ze by nic nepovedali, len by
ukázali prstom na celo, ci to tam
má vsetko v poriadku.
A predsa by sa oni mylili.
Lebo vynechali nieco z bytia, totiz gulatost
Zeme. Nevedeli by, ze íst do Cíny
cestou na vychod ci na západ si
neprotirecí. Z pozemskej
perspektívy je Zem rovinou, z nebeskej
gulou. Z ludského hladiska sa
zdajú byt mnohé veci
nemozné, ale z Bozieho sú
mozné.
Nepochybnym
protirecením by bolo, keby sme pove-dali,
ze tymto smerom sa dá, ale zároven
nedá dôjst do Cíny. Nie je
vsak protirecením, ked povieme, ze do
Cíny sa dá íst tymto
smerom, ale dôjdeme tam aj protismerom.
Podobne by bolo protirecením povedat, ze
máme, ale zároven nemáme
slobodnú vôlu. Nie je ale
protirecením, ked povieme, ze nasa
vôla je slobodná, ale jej chcenie
je zároven v plnej miere úcinkom
Bozej vôle.
V nasom prípade by
bolo protirecením povedat, ze nase skutky
sú nase, ale pretoze ich robí
Kristus, nie sú nase. Ale nie je
protirecením, ked povieme, ze tie
isté skutky sú zároven i
dielom nasim a sú zároven i dielom
Kristovym.
Vsimni si: Ak ide o
protirecenie, stoja proti sebe
„áno" a „nie",
„je" a „nie je". Pri
tajomstvách, ktoré
katolícka Cirkev jasne predkladá,
vsak stojí vedla seba 2x
„je", stojí vedla seba
dvakrát „áno". To je
„pre-miera", „cez-miera", ci plnost
bytia a nie protirecenie.
Nás rozum
nemôze, pokial zijeme tu na zemi, uchopit,
pochopit toto súbytie,
sújestvovanie, túto
súexistenciu. Toto sú
správne vyrazy, lebo hovorit len o
súcasnom jestvovaní znamená
len tolko, ze dve skutocnosti SÚ v tom
istom case. New York a Praha napríklad
jestvujú v tom istom case, no na tom pre
nás rozum nie je nic
nepochopitelného. My vsak hovoríme
o SÚbytí,
SÚjestvovaní. Tri Osoby v Bohu
sújestvujú, sú jednou
bytostou.
Preto, ked som trochu vyssie
povedal, ze 2-krát „je" stojí
„vedla" seba, vyjadril som sa trochu
nepresne. Este správnejsie je povedat:
„v" sebe. Vsimni si napríklad, ze
Písmo Sväté hovorí, ze
sme ospravedlnení „v" Kristovi, nie
„pre" Krista, alebo „kvôli"
Kristovi.
Ved
v Kristovi Boh zmieril svet so
sebou… aby sme sa v nom stali
Bozou spravodlivostou.
2
Kor 5:19,21
To nie je, Adam, ako som to
uz spomínal, len nejaká vonkajsia
zámena bez vnútorného
princípu.
Pri prvom stvorení Boh
tvoril podla obrazu svojej podstaty,
ktorá je jedna. Pri novom stvorení
vsak takpovediac predlzuje do stvorenstva aj
svoje trojosobné bytie. V tom je
prvá prícina a pôvod
krestanskych tajomstiev.
Krestanské
tajomstvá sú ako
vysokohorské hrebene. Kto po nich
kráca, má sa drzat
vysokohorského sprie-vodcu. Kto sa ho
nedrzí, dostáva závrat a
zrúti sa alebo nalavo, alebo napravo.
Mnohí totiz uz vyliezli na hreben, ale
ked si uvedomili, kde stoja, zatocila sa im
hlava, padli a dolámali sa. Kalvín
napríklad, ked stál hore, videl na
jednej strane hory napísané:
„Nik
nemôze príst ku mne, ak ho
nepritiahne Otec." (Jn
6:44). Z druhej strany
videl slobodnú ludskú vôlu.
Zdalo sa mu to nezlucitelné, naklonil sa
na prvú stranu na úkor druhej,
lebo sa mu zdala byt istejsia, ale stratil
rovnováhu a logickym usudzovaním,
berúc do úvahy len prvú
stranu, padol do priepasti, ktorá sa
menuje „Absolútna predurcenost do
pekla alebo do neba, bez ohladu na snazenie
cloveka". Polámané kosti, t. j.
praktické dôsledky, hovoria jasne o
tom, ze sa kdesi stala chyba. Pred storociami sa
z tej istej hory zrútili
pelagiáni, ale na opacnú stranu.
Zdalo sa im, ze tá ludská sloboda
je predsa len prílis zrejmá vec,
nez aby sa mohla popriet. Urobili teda krok na
„istejsiu" stranu, ale skoncilo to tiez v
priepasti. Volá sa: „Clovek pre
rozhodnutie sa pre nebo nepotrebuje Boziu
milost. Rozhodnutie sa pre nebo nie je z Bozej
moci, ale závisí len od
cloveka."
Teraz je medzi oboma
nepreniknutelná bariéra
horského masívu. Keby sa boli
drzali sprievodcu, mohli v jednote krácat
a kochat sa pohladom na harmóniu horskych
hrebenov.
Este jeden
príklad.
Po inom hrebeni, ktory sa
volá Kristovo Bohoclove-censtvo,
krácali v prvych storociach Árius,
dokéti a iní. „Jedna Osoba
zároven Bohom i clovekom?! To je predsa
nezmysel! Ako mohol byt Boh ukrizovany?!" - Tak
nejako si myslel Árius, poprel Kristovo
Bozstvo a naklonil sa len na stranu Kristovho
clovecenstva. Ale skoncil v priepasti,
ktorá sa nazyva „Kristus je len
clovek". Dnes sú tam aj Jehovovi
svedkovia. Dokétom sa zasa zdalo
istejsie, ze Kristus je Boh, a preto tvrdili, ze
mal len zdanlivé telo. Odklonili sa od
reálnosti jeho ludskej prirodzenosti a
prepadli sa na druhú stranu.
Ten nás hreben, Adam,
nadväzuje na ten prvy. Z jednej strany
vidíme, ze dobré skutky sú
dielom Bozím, ale z druhej strany, ze
sú dielom nasim.
A v príkladoch by sa
dalo takto pokracovat este dalej.
Krestanské
tajomstvá sú teda skutocnosti,
ktoré si nás rozum nevie dat
dokopy, nás rozum nedovidí na
„uzlík", kde sú tieto
skutocnosti spojené.
Predpokladám, Adam, ze
by sa dalo namietnut: Co som raz spoznal, to pre
mna viac nie je tajomstvom. Ked nám raz
Kristus odhalil Bozie zámery s nami,
tajomstvá uz neexistujú.
„Tajomstvá neexistujú",
povedali mi raz jehovisti. Apostol Pavol v liste
Efezanom
(3:4-5) napríklad
píse:
Ked
si to precítate, môzete zvediet,
ako som poznal Kristovo tajomstvo. Ono v
inych pokoleniach nebolo ludom
známe...
O nieco dalej vsak Pavol
píse:
Toto
tajomstvo je velké; ja hovorím
o Kristovi a Cirkvi.
Ef
5:32
Ako chápat tieto
vyroky, ked raz Pavol hovorí, ze
„poznal" tajomstvo a raz, ze „je" to
tajomstvo?
V prvom citáte ide o
to, ze keby nám nebolo zjavené, ze
Kristus a Cirkev (v danom prípade)
sú jedno, nikdy by sme na to neprisli.
Bolo by to pre nás tajomstvom. Ze vsak
tieto dve skutocnosti sú jedno,
nám je to uz známe, tento fakt uz
poznáme, ale tajomnym pre nás
zostáva aj nadalej ten
„uzlík", spôsob, modus
spojenia. Preto apostol hovorí „je
to velké tajomstvo". Ked teda
hovorí „poznal som tajomstvo",
myslí na fakt, ked hovorí „je
to tajomstvo", myslí na modus,
spôsob jeho existencie.
(pokracovanie)
